Click here!

Predstavy chorého sú niekedy katastrofickejšie ako realita

Duševný stav jedinca, ktorý sa lieči na rakovinu, je pre zdravého človeka ťažko predstaviteľný. Psychológov, ktorí sa špeciálne venujú onkologickým pacientom, je však u nás ako šafránu. PhDr. Andrea Križanová z Onkologického ústavu Sv. Alžbety (OUSA) na Heydukovej ulici v Bratislave, spolupracujúca aj s Ligou proti rakovine, je jednou z nich. Navzdory pomerne mladému veku má už dostatok skúseností, a hlavne chuti pomáhať druhým. Požiadali sme ju o rozhovor.

Pani doktorka, priblížte nám vaše zameranie?

„Po ukončení štúdia na Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave som sa najprv venovala poradenstvu pre dospelých. V súčasnosti sa naplno venujem problematike onkologických pacientov. K tejto špecializácii som inklinovala už počas mojej predchádzajúcej praxe, keď som sa na sedeniach stretávala s onkologickými pacientmi, a začala sa o nich viac zaujímať. Zistila som, že onkologickí pacienti nemajú veľa možností, kam sa obrátiť so svojimi problémami, a mnohí si ani nechcú pripustiť, ako veľmi pomoc potrebujú. Okrem pôsobenia v OUSA však pracujem aj pre Ligu proti rakovine. Zároveň som supervízorom projektu Psychosociálnej pomoci pre onkologických pacientov na Slovensku, ktorý realizuje práve Liga proti rakovine.“

Ako prebieha prvý kontakt s pacientom?

„S pacientmi sa kontaktujem cez nemocnicu, kde aktívne navštevujem ich lôžka, alebo prostredníctvom Linky pomoci Ligy proti rakovine, kde často zavolá nielen pacient, ale i jeho blízky, ktorý sa potrebuje poradiť. Kontakty na mňa dostanú pacienti od lekárov – v ambulanciách sa nachádzajú letáčiky s mojím telefónnym číslom. Počas prvého osobného kontaktu sa pacientovi predstavím, porozprávame sa, viac spoznáme, zadefinujeme jeho problém, a určíme si najbližšie ciele.“

Registrujete strach pacientov z výsledkov/vyšetrení?

„Vo väčšine prípadov si všímam úzkosť z výsledkov. Ale ťažko sa tejto úzkosti vyhnúť. Skôr je potrebné eliminovať ju. Pri svojej práci využívam kognitívno-behaviorálne metódy – to znamená, že pracujem s myšlienkami a predstavami pacienta. Vízie chorého sú totiž niekedy katastrofickejšie ako samotná realita. Ak sa diagnóza potvrdí, pacient prechádza štádiami vyrovnávania sa so vzniknutou situáciou. Psychológ mu pomáha chorobu prijať, a usmerňuje ho v takých stratégiách správania, ktoré mu pomôžu získať kontrolu nad ňou. Ďalšou úlohou psychológa je aj zmapovanie toho, či pacient smeruje k depresii, pretože tá môže celkový zdravotný stav ešte zhoršiť. Je dokázaný priamy súvis psychiky s imunitným systémom.“

Pomáhate zvládať pacientom ťažké obdobie – čo to pre vás ľudsky znamená?

„Práca s pacientmi mi dáva pokoru k vlastnému životu. Viac sa zamýšľam nad zmyslom života, ktorý žijem. Uvedomujem si, aké je pre hospitalizovaných pacientov ťažké, spracovávať podané informácie o ich zdravotnom stave, a snažím sa im porozumieť v tejto ťažkej životnej etape. Úzkosť a napätie, ktoré niekedy pociťujem pri práci s onkologickým pacientom, však často vystrieda pocit radosti a lásky k človeku.“

Existujú stratégie, ako zvládať onkologické ochorenie v pokročilom štádiu?

„Poznáme pacientov, ktorí si napriek dobrej prognóze dokážu myšlienkami vyvolať kakatastrofické scenáre, ale sú aj pacienti, ktorí napriek nepriaznivej prognóze dokážu odolávať záťaži plynúcej z choroby. Pri zvládaní nepriaznivej prognózy je dôležité sústrediť sa na prítomnosť – a v nej aj žiť. Nie je to jednoduché, ale možné to je. S touto realitou potom spolu na sedeniach pracujeme. Aj pacienti v pokročilejšom štádiu môžu mať svoje sny a plány, samozrejme, ak sú reálne. Bola som svedkom, keď lekár odhadoval čas prežívania pacientky na 3 roky, a ona ku mne chodila 13 rokov… Existuje niečo viac ako štatistika a prognózy. Závisí to od osobnosti a psychického stavu chorého – lepšie sú na tom pacienti, ktorí týmto výpočtom a prognózam neveria. V konečnom štádiu sa človek vyrovnáva so smrťou, a nie každému sa to podarí.“

Pokiaľ sa na vás obrátia príbuzní onkologických pacientov so sprievodnými vzťahovými, resp. inými problémami – vypočujete ich?

„O rakovine sa hovorí, že to nie je choroba jednotlivca, ale celej rodiny. A naozaj to tak je – spolu s pacientom trpia aj jeho blízki. Zapojenie rodiny do podpory chorého zvyšuje jeho pocit istoty a bezpečia, podporuje prežívanie, spolu spolupatričnosť a citovú zainteresovanosť, upevňuje a stabilizuje sebahodnotenie, pomáha utvárať náhľad na aktuálnu životnú situáciu. V snahe motivovať a pomôcť členovi rodiny, príbuzní dávajú rôzne odporúčania, ktoré môžu mať naňho negatívne účinky. Patria k nim výrazy, ako napr. „Musíš jesť!“, „Bojuj!“ a iné. Preto som rada, a považujem to za užitočné, ak sa príbuzní obrátia na odbornú psychologickú pomoc.“

Vnímajú deti onkologické ochorenie inak ako dospelí?

„V práci s deťmi existujú špecifické rozdiely, ktoré súvisia najmä s chápaním reality, resp. s možnosťami, ako sa s reálnou situáciou vysporiadať. U detí je dôležité to, ako ochorenie zvládajú rodičia.“

Ktoré terapie/programy aktuálne ponúkate?

„Individuálnu terapiu, v ambulancii a na lôžku, a skupinovú, v Centre pomoci Ligy proti rakovine, kde sa stretávame 1 až 2-krát za mesiac. Počas skupinovej terapie môžu pacienti zdieľať podobné príbehy s inými ľuďmi, ktorí ich chápu a podporujú ich. Vymieňajú si rôzne praktické skúsenosti, napr. to, ako si zmiernili nežiaduce účinky chemoterapie, rádioterapie, a čo im pomáhalo. Podobne si vymieňajú skúsenosti s onkológom a jeho prístupom v liečbe. V prípade, že niektorý pacient má vzťahový problém, môže ho riešiť v rámci skupiny, kde sa – s podporou psychológa – pokúšajú nájsť riešenie. Ostatní členovia skupiny do toho môžu vstupovať a vyjadriť svoj názor. Každá skupina má svoje pravidlá – členovia nemôžu vynášať informácie mimo skupinu. Je však otvorená – môžu ju navštevovať aj noví pacienti.“

Kde presne a v akom čase ste k dispozícii pacientom?

„Počas pracovných dní som pacientom k dispozícii v Onkologickom Ústave sv. Alžbety, alebo v Centre Ligy proti rakovine v Bratislave. Čas i miesto si dohodnem s každým pacientov podľa potreby telefonicky alebo prostredníctvom emailu na ankriza@ousa.sk.“

Ďakujeme za rozhovor.

Psychosociálna pomoc pre onkologických pacientov v nemocniciach je jedným z projektov Ligy proti rakovine, a je určený nielen pre onkologických pacientov, ale aj ich blízkych. V rámci tohto projektu financuje Liga proti rakovine psychológov na onkologických a lôžkových oddeleniach nemocníc, alebo priamo v ambulanciách. Liga proti rakovine (vďaka spolupracujúcim psychológom) prináša psychosociálnu pomoc priamo do nemocníc – na miesto, kde pacient najviac bojuje s chorobou i sebou samým. Komunikáciou s pacientom, starostlivosťou o jeho psychickú stránku pomáhajú komunikácii lekár – pacient, čo výrazne pomáha aj samotným lekárom pri liečbe. (Pozn: V súčasnosti majú nemocnice psychológov, ktorí poskytujú intervenciu na všetkých lôžkových oddeleniach, a nemajú priestor venovať sa každému pacientovi individuálne, podľa jeho potrieb). Psychológovia pôsobiaci v nemocniciach poskytujú psychosociálnu pomoc a podporu hospitalizovaným onkologickým pacientom v rozsahu 4 – 6 hodín týždenne. Ide o krízovú intervenciu, odbornú individuálnu terapiu pre pacientov, ale aj ich rodinných príslušníkov. Psychológovia navštevujú pacientov priamo na oddelení, kde mapujú ich potreby. Psychológovia pôsobiaci vo svojich ambulanciách poskytujú onkologickým pacientom a ich blízkym poradenstvo vo forme individuálnej a skupinovej terapie. Majú pre nich vyhradený čas v rozsahu 2 hodín týždenne, a na sedenie sa treba nahlásiť prostredníctvom mailu alebo telefonicky. Psychológovia pôsobia zatiaľ v 14-tich mestách (od 1.10. aj v Lučenci a Martine), no snahou Ligy proti rakovine je, aby sa počet ambulancií postupne zvyšoval. Projekt psychosociálnej pomoci hradí v plnej výške Liga proti rakovine zo Dňa narcisov i asignácie 2 % dane z príjmu FO a PO, a tieto služby sú pre pacientov a ich blízkych bezplatné. Kontakty na psychológov nájdete na www.lpr.sk.

Pridaj komentár