InterviewNás nikto nezastaví, je pieseň spojená s tohoročným podujatím „Od Tatier k Dunaju“, ktoré manažuje Združenie sclerosis multiplex Nádej.
„Ide o krédo ľudí trpiacich chorobou skleróza multiplex. Priznám sa, donedávna som vedel iba to, že je závažná a nevyliečiteľná, ale nepoznal som jej strašné dopady. Neviem, ako by som bezprostredne reagoval, keby postihla mňa. Či by som dokázal zdolať taký most, ak by som k nemu prišiel a musel ním prejsť. Ako autor hudby, i ako jeden z interpretov, som sa podieľal na jej vzniku, a pritom som si intenzívnejšie uvedomil, že žijeme vo svete, ktorý trpí. Vo svete, ktorý sám je pacientom, a zároveň klientom. Koľko je takých, čo poznajú liek i lekára, a nevzdajú jeho terapiu? Je ich viac, ako tých, pre ktorých je tento pacient len klientom?,“ vyjadril sa v úvode rozhovoru pre SLOVENSKÉHO PACIENTA slovenský hudobník Peci Uherčík.
Prečítajte si o „garážových časoch“, pozadí pesničky Loď do neznáma, životnom štýle rockerov, o tom, ako to chodí v hudobnej branži na Slovensku, aj o Peciho protikorupčnom songu.
Začínali ste vraj s Robom Grigorovom. Zakladali ste aj prvé garážové kapely. Ako si spomínate na tie časy?
Robo je vynikajúci spevák a hudobník. Poznáme sa od detstva, vyrastali sme na bratislavskom sídlisku Ostredky. Chodili sme do tej istej školy, vysedávali na lavičkách, hrávali na gitarách. Koncom 70-tych rokov sme zakladali prvé kapely, a neskôr – v štúdiu československého rozhlasu, ako členovia skupiny Mona Lisa – prvýkrát nahrávali. Hral som s ním aj v skupine MIDI. Na kultovej, ešte vinylovej LP Nohy, som sa okrem gitarových partov podieľal aj autorsky – piesňou Aspoň viem, že ešte žijem. A Robo bol prvý, komu som ponúkol naspievať Loď do neznáma, ale nejako sa k tomu nemal…
Spomienky na „garážové časy“ pretrvávajú, mnohé z nich sú v publikácii Bratislavský nárez. Profily viac ako 30 amatérskych rockových skupín, pôsobiacich v 80-tych rokoch v Bratislave a jej blízkom okolí, sú spojené so zaujímavými rozprávaniami hudobníkov, zvukárov, technikov a spriaznených duší. Vydanie tejto knihy, s priloženým rovnomenným CD albumom unikátnych nahrávok skupín, čo vtedy nemali šancu vydať ani singel, sme iniciovali s Daliborom Vašicom a Viťom Filom.
Kam od roku 1988 doplávala Loď do neznáma, ktorá je stále hitom?
Je to obyčajná country pesnička, ktorá vznikla šťastnou zhodou okolností. Písal sa tuším rok 1987, brnkal som si doma na španielke. Nápad som nosil dlho v hlave, nevedel som, čo s ním. Raz prišiel na návštevu Fero Griglák, ktorý keď to počul, hneď sa chytil za ten svoj nos a povedal, že to „Cibuľové pole“ – ako spontánne nazval predlohu – musíme nahrať, a budú tam škótske gajdy. Rozmýšľali sme, kto pesničku naspieva. Súzvuk expresívneho spevu Pala Horvátha a kultivovane školeného hlasu Maťa Ďurindu bol nakoniec ideálnym riešením. Zrejme preto je často Loď do neznáma omylom spájaná s Tublatankou. Originálnym interpretom je však formácia Uherčík, Ďurinda, Griglák, Horváth – takto znie jej správny názov podľa dohody zúčastnených z roku 1988, kedy sme Loď do neznáma nahrali. Nemôžem pritom opomenúť profesora Antona Vranku, ktorý hral na ozajstných škótskych gajdách, a bubenícku legendu Dušana Hájeka. A samozrejme, Martina Sarvaša, ktorý napísal výborný text, jeden z tých, ktorým sa hovorí – nadčasový.
Obľube piesne pomohlo aj to, že bratia Janko a Martin Valentovci nakrútili klip, ktorý sa vysielal v televíznej relácii Triangel. Loď do neznáma sa tak stala známou pre verejnosť. Na rozdiel od iných kvalitných dobových pesničiek, ktoré také šťastie nemali. Hoci vtedy sa zdalo, že v bývalom Československu sa už „topia ľady“. No a práve pri príležitosti 20. výročia rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov, v roku 2012, som oslovil plejádu známych a kvalitných hudobníkov. S viacerými z nich sa poznám ešte z „československej“ éry, z 80-tych rokov, kedy som začínal svoju profesionálnu kariéru, napríklad s Petrom Jandom, Jožom Rážom, Alešom Brichtom, Palom Hammelom. Spolu s nimi sa na nahrávke zúčastnili aj zástupcovia mladšej generácie, ako Marta Jandová, Peťo Cmorik, Kuly z Desmodu. Ani na tejto verzii piesne, samozrejme, nechýba jej duchovný otec Fero Griglák. No a nesmiem zabudnúť na bratov Neckářovcov, Vaška a Honzu, s ktorými sme ešte pred spomínaným nahrávaním „Lode do neznáma 2012“ nahrali – ako dve súrodenecké dvojice, spolu s mojím bratom Martinom – pesničku „Pár Sladkých Múz“. Na nej som sa tiež podieľal autorsky, aj interpretačne. Pre zaujímavosť – s Palom Horváthom a Ferom Griglákom sme spolu nahrali, v roku 1996, Album Magma – Griglák, Horváth, Uherčík, a s Maťom Ďurindom som zhruba o rok neskôr aj autorsky spolupracoval na jeho sólovom počine – Perfektný Svet.
Vlastníte nahrávacie štúdio, vystupujete s rôznymi klubovými formáciami, skladáte nové piesne…
Štúdio som začal budovať pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sa nahrávalo ešte analógovými technológiami. Ide o veľkú a cennú zbierku magnetofónov, mikrofónov, mixážnych pultov, zosilňovačov, reproduktorových sústav, hudobných nástrojov. Niektoré sú ešte z 50-tych rokov. Na legendárnom magnetofóne Studer A80, vzniklo nespočetné množstvo nahrávok slovenskej produkcie. Pred niekoľkými rokmi som ponúkol ministerstvu kultúry, že bezplatne zorganizujem expozíciu funkčných zariadení z mojej zbierky, ak mi poskytnú súčinnosť – nájom priestoru, ktorý patrí štátu a leží ľadom, dlhé roky. Kedysi sa v ňom nahrávalo, je to technická pamiatka. Dodnes čakám na odpoveď…
Koncertne hrávam a v štúdiách nahrávam s rôznymi hudobníkmi. Nie tak dávno som produkoval albumy skupín Prešporok a Čenkovej deti, pomáham tiež mladým kapelám. Ale chcem spomenúť aj meno jedného z priekopníkov rock´n´rollu na prelome 50 a 60-tych rokov u nás – Vaska Velčického, ktorý sa až v roku 2000, pri príležitosti okrúhleho jubilea, dočkal svojho debutového albumu. Ja som veľmi rád, že som sa o to výraznou mierou pričinil! No a nové pesničky robím stále.
Uživiť sa rockovou muzikou na Slovensku… Ide to vôbec?
Ako kto. Rock je súčasť populárnej hudby, teda viac-menej zábavy, a tá nie je prioritou ľudí, ak majú existenčné problémy. Prepad predaja hudobných nosičov je všeobecne známy. Pripočítajte rôzne módne vlny, a s tým súvisiace zmeny vkusu. Ale aj podrazy – muzika je nielen vznešené umenie, ale aj konkurenčné prostredie. So zákernosťami, aké v inej branži nespoznáte. Napríklad, také neoprávnené privlastňovanie si autorstva niektorými tuzemskými „osobnosťami“. Ďalej mechanizovanú dramaturgiu súkromných rádií, čo už dávno rezignovali na hľadanie a sprostredkovanie noviniek, a nevysielajú pre poslucháčov, ale iba ranných a popoludňajších „šoférov“.
Verejnoprávne médiá majú takisto maslo na hlave. Rozhlas prezentuje, roky rokúce, spomedzi domácich umelcov stále dookola rovnaké mená, akoby ani nejestvovali piesne iných autorov. Je snáď scestná myšlienka, aby médium, ktorému zákon určuje povinnosť podporovať domácu kultúry, nahradilo import, často balast, výlučne produkciou Made In Slovakia? Ktovie, aký je pomer britskej a zahraničnej hudby vo vysielaní BBC, ktoré je vraj vzorom verejnoprávneho média…
Siahodlhou čiernou kapitolou je ochrana autorských práv na Slovensku. Keď sme už spomínali Roba Grigorova, tak nedávno sme s kolegami, ktorí sa tiež podieľali na nahrávaní piesní, nachádzajúcich sa na dvojalbume Balady, zistili, že tento sa predáva v pirátskom vydaní v kamenných aj internetových obchodoch. Pritom nie ako tzv. napálené CD, ale so značkou kurately organizácie kolektívnej správy autorských práv. Útoky pirátov zažila mnohokrát aj Loď do neznáma, ale to už nebudem pitvať, lebo skončím s diagnózou kverulanta. Iba zdôrazním, že za túto mizériu si veľkou mierou môžu aj samotní hudobníci, lebo tento stav dopúšťajú, a ešte sa neráčili prebudiť z letargie.
Životný štýl a vy. Za čo môže telo rockera – po všetkých tých rokoch v hudobnej brandži – ďakovať, a za čo určite nie?
Ak náhodou myslíte sprofanovaný slogan: Sex, drogy a rock´n´roll, tak potom – prečo nie aj sex, drogy a film, či literatúra, alebo aj sex, drogy a politika? S rockovou hudbou sú spojené viaceré mýty, legendy, povrchné fabulácie a heslá, ktoré ju jednostranne degradujú na zábavu, spojenú s dekadenciou alebo chuligánstvom. Lenže každá minca má dve strany. Taký Keith Richards je vraj ideálnym objektom medicínskeho výskumu. Onedlho 65-ročný Francis Rossi z legendárnych Status Quo, sa dokáže každý večer dve hodiny pohybovať po pódiu, hrať a spievať s gitarou na krku. Trvá na tom, aby počas turné mal minimálne každý druhý deň k dispozícii posilňovňu. Jeho kolega Rick Parfitt, síce prekonal operáciu bypassu, ale tiež drží krok, kapela stále koncertuje. Pritom pred takými štyrmi dekádami obaja nepatrili k svätcom. Ak je však ľudské telo organizmom, ktorého súčasťou je aj duša, tak potom rockovej muzike vďačím za veľa. A nie iba preto, že vďaka rock´n´rollu som zažil veľa zábavy.
Rock je, okrem iného, rovnako ako literatúra alebo výtvarné umenie, súčasťou kultúry. Sú ľudia, čo rock odmietajú, považujúc ho iba za rámus, ktorým si nechcú špiniť uši. Radšej si premývajú mozog televíznymi seriálmi s nereálnymi príbehmi, reality show pošľapávajúcimi ľudskú dôstojnosť, thrillermi a akčnými filmami, zobrazujúcimi násilie, zabíjanie, deštrukcie. Ale to, čo v rockovej muzike vzniklo, a je považované za najlepšie, predstavuje naozaj výnimočné hodnoty. A nielen pre krásu radostných melódií typu „All you need is love – Všetko, čo potrebuješ, je láska“. Rocková hudba totiž dokázala kriticky, často výstižnou skratkou, glosovať choroby ľudstva. Rock má schopnosť neomylne diagnostikovať. Lekári iste potvrdia dôležitosť správnej a rýchlej diagnózy pre liečbu pacienta. Z množstva „rockových diagnóz“ chorôb civilizácie, uvediem ako príklad kapelu Supertramp a ich hit Logical Song – Logickú pieseň o tom, ako sa rodí človek s čistými ideálmi. Najskôr ho učia, aby bol citlivý, zodpovedný, praktický, no ak má v tomto „úžasnom“ svete prežiť, musí konať logicky. Takže sa nakoniec stáva chladne klinickým, cynickým, či dokonca kriminálnikom alebo fanatikom. Alebo spomeniem slávnych Pink Floyd, s citátom z textu ich známej piesne Money – Peniaze „sú príčinou všetkého zla… ale každý ich chce viac“.
Korupcia po slovensky… Kde sú jej korene? Ide korupciu vykoreniť?
Je nesmierne ťažké vykoreniť niečo, čo odnepamäti spoluvytvára pravidlá usporiadania spoločnosti, teda základy štátu, aj toho demokratického. Výroky politikov a niektorých takzvaných analytikov, že štát je akousi servisnou organizáciu, sú iba alibistickými táraninami. Porovnajte si vývoj – úžasný pokrok v rôznych vedných odboroch, technológiách i medicíne, a to len za posledných 20 rokov. A za to isté obdobie vývoj v spoločnosti, myslím, reálne existenčné podmienky jej väčšiny… Z porovnania priemerných miezd v štátnej sfére, teda zdravotníckeho personálu, lekárov, pedagógov, vedcov, s platmi v silových zložkách, napríklad v polícii, je jasné, aký druh servisu pre občanov štát uprednostňuje…
Ak aj je štát servisnou organizáciou, tak potom riadenou fušermi, ktorým, ako často počuť, mnohokrát chýbala a chýba takzvaná politická vôľa meniť veci k lepšiemu. Mali by ísť „kade ľahšie“. Som presvedčený, že takýto názor máme všetci muzikanti v kapele Lost Clusters. Napokon, jej zakladateľ Miro Trnka, je aj zakladateľom Nadácie Zastavme korupciu. Snáď to nezakríknem, ale hudbu k protikorupčnému songu mám vymyslenú, pracujeme na dokončení textu, a potom môže nastať realizácia nahrávky. Som zvedavý, ktoré rádio ju prvé zahrá (úsmev).
Vaše skúsenosti so zdravotníctvom: keď ochoriete, kam smerujú vaše kroky – domov, do lekárne, k lekárovi?
Kto som, ak ochoriem? Alebo ak ma postihne nejaký úraz? Pacient, alebo klient? Chorý človek vníma sám seba ako pacienta, a lekár ho vníma takisto. Napokon, významom slova pacient je trpieť, znášať utrpenie. Logické. Pre iné inštitúcie sú ľudia postihnutí chorobou, či úrazom klientmi – obchodnými partnermi z donútenia, lebo sa nimi stávajú nedobrovoľne, väčšinou v dôsledku nimi nezavinených nešťastí, či tragédií. Cynické.
Našťastie, na doktorov mám šťastie. O moju rock´n´rollovú telesnú schránku sa stará MUDr. Peter Belan, lekár s umeleckými sklonmi – s mojím kamarátom-muzikantom Tonym Kubasákom kedysi pôsobili v Divadle u Rolanda. Gitaristu Ritchie Blackmorea sa vraj pri jednom rozhovore pýtali, čo by mal v prvom rade učiniť začínajúci talentovaný hudobník. Odpoveď znela: nájsť si dobrého právnika. Ja som tak síce učinil o čosi neskôr, ale predsa. Takže aj po JUDr. stránke, je o mňa dobre postarané (úsmev).
Fotografie k textu:
Titulná: GUITARRERO, Foto: Jaroslav Repta, ďalšie v poradí: MONA LISA, prvá polovica 80. rokov, zľava: M. Brezovská, R. Čunderlík, R. Grigorov, P. Uherčík, Foto: Archív P. Uherčíka – ČB, Z nahrávania Lode do neznáma 2012 v Štúdiu Propast Petra Jandu, s jeho dcérou Martou a Alešom Brichtom, Foto: Milan Adámek, Peci Uherčík a Vasko Velčický na Korze – Foto: Bobo Boška, Lost Clusters, zľava: Jano, Koňýk, Nino, Miro, Peci, Foto: Lubomíra Petrova, NÁS NIKTO NEZASTAVÍ – na nahrávke tejto piesne sa zúčastnili – zľava: Samo Kovács – basová gitara, Peci Uherčík – akustické a elektrické gitary, spev, Erik Dimitrov – klávesové nástroje, Katka Ščevlíková – spev, Igor „Teo“ Skovay – bicie nástroje, Foto: Katka Ščevlíková
