Známa moderátorka, dramaturgička, herečka. Každoročne je garantkou Dňa krivých zrkadiel, kampane na podporu ľudí s mentálnym postihnutím. Moderovala stovky benefičných programov pre rôzne združenia zdravotne postihnutých. Aktívne spolupracuje aj s OZ SLOVENSKÝ PACIENT – moderovala 3. Konferenciu pacientskych organizácií.
V súčasnosti pripravuje so skupinkou hendikepovaných ľudí divadelné predstavenia, v divadle Ticho a spol. Pred pár dňami sa stala víťazkou prestížnej ankety Slovenka roka 2014, v kategórii Charita. Rozprávam sa s Paťou Jarjabkovou Garajovou.
Kuko, Valentín, Raťafák Plachta. Kde sú dnes, spájajú vás s nimi ľudia?
(Smiech). Dodnes ma s nimi ľudia spájajú, keď sa na ulici s niekým stretnem, alebo v oblasti realít, kde momentálne pracujem. Hovoria mi, že teraz by sme potrebovali toho zázračného Kuka – aby sme veľmi rýchlo našli, čo hľadáme. Ono je to stále príjemné.
Kolegovia, ktorí robili bábkohercov, sú na voľnej nohe; niektorí sú v zahraničí, robia ďalej svoje herecké aktivity. Anička Okapcová, ktorá dala Kukovi jedinečný hlas, robí v kultúrnom centre. Život umelcov nikdy nebol jednoduchý, a myslím si, že tak to je aj dnes. Každý robí to, čo robí rád. Na druhej strane, možno niekedy musí robiť aj veci, ktoré ho živia.
Som vďačná za to obdobie, dalo mi množstvo zážitkov, tvorivých pozitívnych diskusií, ktoré vždy smerovali k deťom, stretla som skvelých ľudí. Dnes, žiaľ, v televízii asi nie je jedna jediná upútavka, kde nie je násilie. Hovorí sa o tom – začína to byť vata, ale je to pravda. To násilie sa na nás šíri ešte aj z paštét…
Milované rozprávky z detských čias. Prezradíte, ktoré vás sprevádzajú?
Keď som naozaj vyčerpaná, a potrebujem bazálnu podporu, tak sú to klasické ľudové rozprávky – mám rada Šípovú Ruženku, O kozliatkach, O vlkovi a Červenej čiapočke… Feldekove rozprávky, alebo aj novodobejšie, napr. z Českej televízie, O Stratenej láske.
Láska je to, čo nám rozprávky pripomínajú, keď začneme na ňu zabúdať. Rozprávky majú aj filozofické, nežné, láskavé posolstvá – nielen pre deti. A tie, ak raz budú mať vlastný vzťah, možno sa im to tam kdesi vnútri otvorí. Sme zranení, keď máme zlé obdobie, ale spolieham sa, že sme to ako deti dostali do vienka, že nám to niekto vložil do srdca, do našej duše. Naša mama, alebo aj ľudia, ktorí sú okolo nás. Verím, že to tam niekde drieme, spinká, a keď to človek najviac potrebuje, tak sa to prebudí.
Projekty pre hendikepovaných. Odkedy sa v nich angažujete, a prečo vy?
Prečo ja? Mám dcéru s mentálnym postihnutím, to bol základný moment. To je, predpokladám, aj motív viacerých rodičov, že sa snažia zlepšiť život vlastnému dieťaťu, a tá cesta sa asi nikdy nekončí. Vždy bude treba niečo meniť, vylepšovať, posúvať ďalej – takisto ako spoločnosť, ktorá tiež ide ďalej…
Dobrovoľníci, asistenti prichádzajú na krátke obdobie, ale sú dôležití – bez nich by to nešlo. A rodičia? Tie aktívne rodičovské skupiny, ktoré boli kedysi, sa akoby vytratili – asi aj preto, že ľudia viac komunikujú cez internet. Môžete veľa vecí odkomunikovať cez internet, ale nikdy váš dialóg nebude osobný. A tie osobné veci, ktoré rodičov ťažia, si naozaj vedia povedať len medzi štyrmi očami. Povzbudiť sa, dotknúť – to sa cez internet nedá… Myslím si, že toto osobné zdieľanie chýba. Mám pocit, že je to škoda.
Projektov, do ktorých sa snažím vložiť naplno, je viac – mojou srdcovkou sú ľudia s mentálnym postihnutím, a teda Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, kde je tím úžasných ľudí! Desiaty rok sme spoločne pripravili Deň krivých zrkadiel – oslovili sme mestá, že ľudia s mentálnym postihnutím chcú žiť s nami a medzi nami. Ale veľmi rada a zo srdca spolupracujem aj s inými – či je to Deň nádeje (skleróza multiplex), Deň belasého motýľa (muskulárni dystrofici), paralympionici, parkinsonici… No, je to ťažko, takto vymenovať všetkých… (úsmev).
Je to o skvelých ľuďoch a vzájomnej podpore. Som vnímavejšia voči problémom iných ľudí. Asi je to naozaj o tom, že kým to človek nemá sám vo svojej rodine, nevie si to predstaviť. A pritom – každého to vlastne čaká, lebo na ceste každého človeka je staroba. A tá sa dnes nenosí. Staroba nás znervózňuje, zneisťuje… Deti sa musia zrazu zamýšľať, akým spôsobom budú žiť so svojími starnúcimi rodičmi, ktorí ich milovali, vychovali, a zrazu sú príťažou… Strácame s nimi nervy, a zabúdame na nesmiernu lásku, ktorú nám dávali. Starnutie nás má naučiť, aby sme boli k sebe vnímavejší.
Podporujete aj kampaň OMD-éčkarov Belasý motýľ… Oslovili vás sami?
Začalo sa to dávno – nakrúcaním relácie Cesty nádeje. Organizácia muskulárnych dystrofikov sa profesionálne venuje aj osobnej asistencii – majú Agentúru osobnej asistencie. A tak mi veľmi pomáhajú riešiť asistencie mojej dcéry Mišky. Máme najmä študentov, a tým sa každú chvíľu mení rozvrh – príde nový semester, a my hľadáme nových asistentov. Ale sú to úžasní ľudia. Ich odmena je naozaj veľmi nízka, je to pre nich skôr filantropická skúsenosť. Možno si trochu finančne pomôžu, ale väčšina z nich to pre peniaze nerobí, lebo sú smiešne.
Za tie roky osobnej asistencie sme stretli mnohých ľudí. Asistenti odchádzajú a prichádzajú, a sú v jej živote dôležitou podporou. Dcéra je teraz v podporovanom bývaní, aj tam má asistenciu. Vlastne celý jej ďalší život bude o podpore asistentov a smerovaní k samostatnému žitiu, ako sa to len bude dať.
Michala je tam necelý rok, a zvláda to lepšie ako ja – aj keď dva roky sme sa na to pripravovali… Je to pre ňu pocit oslobodenia, a všetky možné nevýhody je schopná hodiť za hlavu.
Prevzali ste ocenenie od OZ Malíček. Máte blízko k predčasne narodeným deťom?
Miška bola síce dieťa, ktoré sa narodilo po deviatich mesiacoch, ale tiež mala nízku pôrodnú váhu – bola malinká. Prvý mesiac dokonca prestala jesť, bolo to veľmi ťažké. Keď som ešte pracovala v Slovenskej televízii, a pripravovala som reláciu Cesty nádeje, tak sme sa venovali aj predčasne narodeným deťom. To je niekedy až filozofická otázka, že kam až sa môže posunúť medicína. Kedy ešte môžeme to dieťatko zachrániť, a kde je to už „v rukách Božích“?
Lekári hovoria, že je tam tá hranica – vyjadrujú to v gramoch a týždňoch. Aj oni cítia, že je miesto, kam to dieťatko neprejde. Neviem posúdiť, či má zmysel bojovať o dieťatko za každú cenu, či sú na to, čo po rokoch príde, tí rodičia naozaj pripravení. Som ale presvedčená, že každé dieťa, aj dieťa s ťažkým hendikepom, vníma. Vidím v ich očiach emócie, chcú nejakým spôsobom komunikovať.
Vaša cesta, od učenia, ku kamere, až po reality. Ako ju dnes vnímate?
Stále hovorím, že všetko je tak, ako má byť. Je to moja životná filozofia. Práca v televízii bola moja vysnívaná kariéra po škole. Dnes je život omnoho náročnejší, ako za socializmu. Nemôžem doma čakať, že mi niekto zavolá, či nechcem miesto v televízii… Nikto vám takéto niečo neponúkne. To musíte vy sami urobiť tých pár prvých krokov, a po päťdesiatke by som musela mať silikóny, plastiky, botox, a neviem čo všetko… Nikdy som takouto cestou nešla, to nie je moja káva.
Myslím si, že je dobre, kde sme na Slovensku teraz, aj keď je to ťažká skúška. Tým, že žijeme v tejto krajine, je našou úlohou túto situáciu ustáť, zvládnuť, a odovzdať ju v lepšom morálnejšom stave svojim deťom. Je to v našich rukách, či ich život bude ľudskejší, lepší.
Združenie na pomoc mentálne postihnutým… Čo vás teší, a čo vás tlačí?
Kampaň Nechcem, ale musím, hovorí o slobodnom rozhodovaní ľudí s mentálnym postihnutím. Najmä o nich si často myslíme, že by sme mali za nich vo všetkom rozhodovať. Pritom oni vedia, čo chcú, musia sa to len naučiť povedať.
Pedagógovia v chránenom bývaní komunitného typu, kde je Miška, mi vravia: „Viete, pre nás je najťažšie, že musíme mať ruky vo vreckách“. Tie situácie ich majú doviesť k poznaniu. Je to možno jediná cesta, ako dôjsť k uvedomeniu.
Napríklad, teraz tam majú proces práce s peniazmi. Keď sme boli spolu na nákupe, cez víkend (vtedy dcéra chodieva domov), nemala som pri sebe euro. A ona otvorila peňaženku, vyberala mince jednu za druhou, a prezrela ich. Povedala: „Ani ja nemám euro“. A ja som stála pri košíkoch, a tiekli mi slzy. Moja dcéra poznáva peniaze!
My, rodičia, sme ochranári, profesionáli majú v tomto odstup. Nemáme svojím deťom pomáhať, máme ich len podporovať.
Niekoľko rokov pripravuje Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, spolu s právnikmi, podklady pre nový občiansky zákonník pre Ministerstvo spravodlivosti. Má zabezpečiť, aby aj ľudia so zdravotným postihnutím mali práva, ktoré im už roky garantuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Je to aj o tom, aby aj ľudia s mentálnym postihnutím mali svoje práva, neboli zbavovaní spôsobilosti na právne úkony, mohli sa samostatne rozhodovať, a mohli – žiť. Ľudia s mentálnym postihnutím, napríklad, nemali dlhé roky občiansky preukaz. Dnes ho – vďaka ZPMP – majú. Osobná asistencia je tiež ošetrená v legislatíve… Teší ma, že sme dnes oveľa ďalej, ako pred rokom 1989.
Zdravý životný štýl. Chodíte na preventívky, máte pohyb, riešite stravu?
Dlhé roky som sa tomuto intenzívne venovala. Robila som očistné kúry, milujem jogu – tú som cvičila intenzívne, chodila som von so psíkom… Asi som si nazbierala energiu…
Viem, že keď sa to v práci zabehne, tak sa k tomu opäť vrátim. Mám rada delenú stravu, čerstvé šťavy, skoro rok nejem žiadne cukry. Takéto veci sa snažím, strážiť si. A myslím si, že keď si dá človek trošku mäska alebo vínka, tak to nevadí.
Už som si stihla i zaplávať v jazere, na Zlatých Pieskoch. Pomaličky si robím jemný pigmentový filter; predtým, ako sú každoročné letné horúčavy – aby som sa nespálila. A v 7 cnostiach a 7 hriechoch je popísané mnohé…
Ďakujem za otvorený rozhovor.
Fotografie: on-line archív Patrície Jarjabkovej Garajovej
