Interview
Príznaky(Zdroj foto: Shutterstock.com)
Hovorí sa, že žiadna operácia, ani len „banálne“ slepé črevo, nie je bez rizík.
A čo potom operácia chrbtice?
Stačí tá najmenšia nepresnosť, a pacient môže mať neurologické následky, dokonca až ochrnúť.
Rozhodovanie, či operáciu podstúpiť, alebo nie, preto nie je ľahké.
Spýtali sme sa 23-ročnej pacientky, čo všetko obnáša operácia skoliózy, aj obdobie tesne pred ňou.
Netušila, čo ju čaká
Skoliózu Petre zistili v 6. rokoch, na preventívnej prehliadke.
„Nebolo to nič vážne, obyčajné zlé držanie tela, ktoré sa spočiatku riešilo len rehabilitáciami.“
O 3 roky neskôr sa však Petrin stav zhoršil – napriek cvičeniu, plávaniu a pravidelným kontrolám.
„Neostávalo nič iné, ako nosiť korzet, a to 23 hodín denne. Zvyšnú hodinu som mala na rehabilitáciu a osobnú hygienu“, vykresľuje situáciu pacientka, pre ktorú korzet znamenal koniec bezstarostného detstva.
Nebolo to ľahké – korzet tlačil, zle sa v ňom dýchalo, a lekári jej zakázali rôzne druhy športov, dokonca nemohla chodiť ani na telesnú výchovu v škole.
„Na korzet nesedelo bežné oblečenie, a obmedzenia pohybu, ktoré korzet prinášal, sa občas nedali skĺbiť s bežnými aktivitami. Len krôčik od posmievania sa.“
Napriek všetkým trampotám, však Petra dokázala nosiť korzet počas 7 rokov.
„Po čase sa dalo na to zvyknúť, a korzet som nosila možno poctivejšie, ako som mala. Keď mi lekári na 17. narodeniny oznámili, že už ďalej nebude korzet potrebný, pretože môj stav je stabilizovaný, bola to pre mňa úľava a boj zároveň. Na korzet som bola totiž tak naviazaná, že som bez neho nemohla ani poriadne spať.“
Petra sa však skoliózy nezbavila, aj naďalej musela cvičiť. Pri opätovnej kontrole – o pol roka – však zažila šok.
„Myslela som si, že to je kontrola, ako každá iná, len s tým, že už nenosím korzet. RTG snímok však ukázal rýchle zhoršenie stavu – z 23-stupňovej krivky, už zrazu bola 39-tupňová. Korzetom by sa takýto stav vraj už len ťažko riešil, preto som bola odoslaná do Žiliny na konziliárne vyšetrenie, kde mi pán primár MUDr. Popluhár, PhD., rovno navrhol operáciu.“
Dlhé rozhodovanie
Operácia skoliózy je nesmierne náročný operačný výkon. Preto lekári pred takýmto zákrokom pacienta upozorňujú na všetky možné následky.
„Lekári mi vysvetľovali, že titánové tyče a skrutky, ktoré vykrivenú chrbticu napravia, je potrebné vložiť s obrovskou presnosťou, pretože každý stavec chrbtice je vykrivený trošku inak. Poškodenie, ktoré môže pri úprave deformity nastať, by mohlo spôsobovať útlak miechy, s následnými neurologickými následkami. To však ani zďaleka nie je všetko. K rizikám operácie patrí tiež embólia, pneumothorax, krvácanie z veľkých ciev, poškodenie nervovosvalových a cievnych štruktúr, či pooperačný zápal“, vysvetľuje poučená pacientka.
K rozhodnutiu, že operáciu podstúpi, jej napokon dopomohli riziká samotnej skoliózy. Deformity chrbtice, ktoré sa nevyriešia operačne, so sebou do budúcnosti totiž prinášajú množstvo následkov a komplikácii.
„Deformita chrbtice ovplyvňuje činnosť srdca, vitálnu kapacitu pľúc, a dokáže poškodiť medzistavcové platničky, s čím sú – samozrejme – spojené bolesti“, vykresľovali situáciu lekári, vtedy už 18-ročnej Petre.
Práve bolesti a znížená vitálna kapacita pľúc Petru presvedčili, aby podstúpila zákrok.
„Keď som bola mladšia, tak som žiadne bolesti nepociťovala. Pri progresii krivky to však bolo iné. V škole som nedokázala vydržať sedieť v lavici, bolesti ma trápili aj pri rôznych domácich prácach.“
Nešťastná však bola Petra aj zo zadýchavania sa.
„Chodím do speváckeho zboru, a v tom čase mi spievanie neprinášalo toľko úžitku. Nedokázala som vyspievať ani celý takt“, spomína si Petra, ktorá sa napokon rozhodla pre operáciu.
Spočiatku to vnímala, ako tú najlepšiu a jedinú možnosť. Lekári sľubovali, že bolesti poľavia a dýchanie sa zlepší. Netušila však, čo ju po operácii čaká…
Náročná príprava
Keďže operácia skoliózy je plánovaný zákrok, pár týždňov pred prijatím do nemocnice musela Petra podstúpiť niekoľko vyšetrení.
„Najprv sme riešili interné vyšetrenie, kardiológiu, pľúcne a neurologické vyšetrenie, RTG hrudníka, a na záver sa spravilo anesteziologické vyšetrenie. Súčasťou predoperačnej prípravy bolo aj odobratie autotransfúzie, ktorou sa čiastočne hradia krvné straty počas operácie“, opisuje pacientka, ktorá darovala krv sama sebe.
„Zhruba týždeň pred hospitalizáciou sme doma s maminou ešte nacvičovali tzv. „wake-up test“ (prebúdzací test), ktorý pozostával z toho, že ma v noci, bez dotyku, oslovila menom a vyzvala ma, aby som pohýbala prstami na nohách, a ona zaznamenávala moju reakciu. Tento test bolo potrebné nacvičiť, aby som si naň zvykla, pretože počas operácie ho lekári používali na overenie, či nenastala počas korekcie krivky neurologická chyba. Dnes však namiesto toho odborníci používajú neuromonitoring miechy.“
Keď Petra absolvovala všetky potrebné vyšetrenia a konzultácie, nastúpila do fakultnej nemocnice v Žiline.
„Termín operácie nám dali už o 2 mesiace. Mamina bola hospitalizovaná spolu so mnou. Spočiatku som príliš nechápala, prečo, počula som však, že je to veľká pomoc nielen pre samotného pacienta, ale tiež pre zdravotný personál. Až po operácii som si uvedomila, aká som šťastná, že ju mám nonstop pri sebe.“
Prvý deň Petre doplnili o trakčné röntgeny, ktoré boli potrebné na stanovenie predoperačného plánu. Absolvovala tiež niekoľkohodinové sedenie s fyzioterapeutkou.
„Nacvičovala so mnou vstávanie a líhanie do postele, umývanie zubov s vystretým chrbtom a podobné srandy“, opisuje pacientka svoj úplne prvý zážitok z nemocnice.
Deň D – operácia skoliózy
Deň operácie bol pre Petru a jej mamu viac než náročný. Ráno, na ceste do kúpeľne, Petra skolabovala.
„Keď sa zobudíte s pocitom, že dnes je ten deň, keď sa vám úplne zmení život, a vy to dokážete ešte stále ovplyvniť, tak dostanete obrovský strach, či robíte dobre. Začínala som si uvedomovať, čo všetko ma čaká, bála som sa. Ešte som sa o čomsi rozprávala s maminou, a tu zrazu – už som ležala na zemi. A odpadla som hneď dvakrát, zrejme z veľkého stresu. Rýchlo pribiehajúci personál však čosi mlel, že to nie je dobré, a vtedy som si povedala, že stresovaním si nepomôžem, práve naopak. A tak som už len ležala v posteli, nadopovaná liekmi, a viac si naozaj nepamätám“, vykresľuje svoje prvé chvíle po operácii, na ktoré tak ľahko nezabudne.
„Zobudila som sa na jednotke intenzívnej starostlivosti, napojená na kopu prístrojov, ktoré pravidelne pípali. V nose ma svrbela nazogastrická sonda, ktorá odsávala žalúdočnú tekutinu, no najviac ma rozčuľovali uviazané ruky a nohy. Vraj som sa príliš hýbala na posteli a hrozilo poškodenie vloženej montáže. Musela som ležať na rane. Bolesť, ktorú som pociťovala, nemožno vyjadriť slovami. Chcelo sa mi kričať, plakať, spať a nadávať zároveň. Myslela som si, že som pripravená, ale na takúto bolesť sa človek pripraviť nedokáže“, spomína so slzami v očiach.
Jej odhodlanie – bojovať, však zvíťazilo.
„Dni na JISke sa mi dnes už zlievajú dokopy. Aj napriek tomu, mi tam každý deň prišiel rovnaký. Hneď na druhý deň po operácii ma postavili a chodila som, respektíve čaptala“, usmieva sa Petra.
„Myslela som si, že to nedokážem, ale každým dňom som chodila viac a viac. Musela som, keď som sa chcela dostať domov. Postupne mi ubúdali kanyly s infúziami, vytiahli mi tiež drén z chrbta a permanentný močový katéter, a na 5. deň ma preložili na klasické ortopedické oddelenie. Bola som však ešte stále veľmi slabá, len prevrátiť sa v posteli na druhý bok, ma stálo kopu úsilia a času. Väčšinou som to bez pomoci ani nedokázala.“
Ako baletka
Prvý pooperačný RTG ukázal krásnu rovnú chrbticu.
„Keď ma röntgenovali deň pred operáciou, chrbtica bola vychýlená už v 49°, teraz je skorigovaná na 3°, skrátka – zázrak .“
Pri pohľade na snímku ju však čakalo veľké prekvapenie.
„Pamätám si, ako som povedala, že je zo mňa terminátor – 20 skrutiek, 2 tyče, 3 svorky a jazva cez celý chrbát, mi to totiž silne pripomínali“, usmieva sa dnes už vystretá Petra.
„Mala som byť rovná, no cítila som sa úplne nakrivo. Postupom času si však telo na titánovú oporu zvyklo.“
S nemalými črevnými komplikáciami napokon Petru po 10 dňoch prepustili do domácej starostlivosti.
„Ešte som musela nosiť 2 mesiace korzet, zákaz sedenia som mala na 6 týždňov.“
Po zhruba mesiaci od operácie absolvovala kúpeľnú liečbu v Kováčovej, kde sa jej prvýkrát uľavilo od bolestí.
„Naučili ma tam, ako zvládať nový život s kovovou výstužou, na čo si dávať pozor. Zrelaxovala som sa tam.“
Šok – druhá operácia
Netrvalo dlho a Petra ležala na operačnom stole znovu.
„O pol roka nastali komplikácie – v podobe boliaceho stavca, tesne nad montážou. Bol opuchnutý, vyplnený tekutinou a preskakoval. Neostávalo nič iné, ako zrezať výbežok na danom stavci a nanovo našiť svaly. Nebolo to vraj nič zložité, aj bolesti boli oproti prvej operácii miernejšie.“
Petru držali v tom čase na nohách myšlienky na blížiacu sa maturitnú skúšku.
„Mala som individuálny študijný plán, do školy som chodila viac-menej len na preskúšanie.“
Keď prešiel ďalší mesiac a situácia s boľavým stavcom sa zopakovala, Petra to už len ťažko rozdýchavala.
„Absolvovať 3 operácie počas 8 mesiacov, je náročné nielen pre telo, ale tiež na psychiku. Už som ďalej nevládala zvládať všetko na jednotku. Našťastie, všetko dopadlo dobre. Zvládla som operácie, aj maturitnú skúšku, no trvalo veľmi dlho, kým som sa s tým vyrovnala“, dodáva dnes už vysokoškoláčka.
Mám sa lepšie, ale…
Napriek úspešným operáciám a výbornej korekcii krivky, Petra netají isté sklamanie.
„Myslela som si, že život po operácii bude jednoduchší, je však plný kompromisov. K spievaniu som sa vrátila, ale kapacita pľúc nie je o nič lepšia. Bolesti chrbta sú iné, ako predtým, ale niekedy majú vyššiu intenzitu. Nie je to ľahké, ale zároveň si vravím, že by to bez operácie mohlo byť stokrát horšie“, končí svoje rozprávanie Petra.
