„Ležal som na pohovke, sužovaný utkvelou predstavou šialenstva a nešťastia!“ V tom čase bol už Andersen autorom uznávaným nielen v Európe, ale aj na americkom kontinente. Z chudobného chlapca sa stal bohatý muž, navyše obklopený úprimnou láskou priateľov i priazňou kráľovského dvora.
Meno dánskeho rozprávkara sa už počas jeho života stalo synonymom čohosi krehko-krásneho, jemného a preduchovneného, čo nám pomáha prekonať ťažké chvíle v živote. Adjektívum „andersenovsky“ skrýva v sebe viac ako literárny prívlastok, lebo je v ňom čosi liečivé. H. Ch. Andersen ako päťdesiatročný napísal: „Môj život je krásna rozprávka, taká bohatá a blažená!“ Nik nepochybuje o bohatosti jeho života, ale tak ako je nielen andersenovská a ľudová rozprávka príbehom o boji zla a dobra, je aj príbeh života tohto muža plný dramatických rozporov a bolesti.
O šestnásť rokov si spisovateľ zaznamenal v denníku: „1. marca 1871: V noci som mal zase záchvaty šialených fantázií… 2. marca: Boh mi dal fantáziu pre moje povolanie básnika, ale nie preto, aby som sa stal kandidátom blázinca. Aká je to posadnutosť, čo ma tak často týra? 3. marca: Keď som sa vrátil domov z divadla, akoby sa zdvihla záclona môjho šialenstva.
Cestovateľove úzkosti
Andersen precestoval vďaka priazni dánskeho kráľovského dvora takmer celu Európu a podnikol niekoľko ciest aj do Orientu. Vydal o tom nielen písomne svedectvo, ale zachovali sa aj jeho kresby, ktoré dokladajú jeho výtvarný cit a postreh. Hranice všedného sveta ho tiesnili, chcel poznávať nových ľudí a ich kultúru. Súčasťou jeho cestovnej batožiny bolo aj lano, údajne preto, že ho prenasledoval strach z požiaru. Takto vybavení však boli takmer všetci vtedajší cestovatelia. No Andersena prenasledovali aj fóbie: z cholery, požiaru na lodi či hoteli, zo stroskotania lode, že zmešká vlak, zabudol zhasnúť sviečky, niekoho urazil, vzal si nesprávny liek alebo prehnal dávku. Trpel agorafóbiou – bal sa prejsť cez otvorene priestranstvo, ale mal strach aj z trichonózy, ktorú spôsoboval červ svalovec.
Svedectvo frenológa
Keď sa zo smiešneho vyziabnutého mládenca stal v čase jesene života krásny starý pán s ušľachtilou tvarou, úsmevom a originálnym vystupovaním, lebo úprimne vravel, čo si myslel, hoci ho priatelia pred tým varovali, zmeral jeho hlavu slávny frenológ doktor C. G. Carus z Drážďan, a dospel k týmto uzáverom: „Láska k deťom – veľká. Sexualita – malá. Dobrosrdečnosť – veľmi veľká. Optimizmus – veľký. Idealizmus – veľmi veľký. Zmysel pre nadprirodzené – veľký. Tvorivé schopnosti – veľké. Náklonnosť k ľuďom – veľká. Intelekt – veľký. Sebeckosť – malá.“ Ak možno morálne a duševné kvality človeka naozaj vyčítať z tvaru lebky, slávny frenológ nepovedal nič nové, lebo Andersenovi súčasníci tieto vlastnosti génia opisovali podobne. Autorka jeho životopisu M. Stirlingová dokonca tvrdí, že dnešný psychiater by po prvom vyšetrení diagnostikoval Andersenove stavy úzkosti ako psychasténiu, ktorú slovníky definujú ako „duševnú chorobu, prejavujúcu sa nedôverou samého v seba, neistotou a porušenou duševnou rovnováhou“.
Jeho tvorivé nadanie bolo však také obrovské, že mu pomohlo prekonať aj tie najväčšie depresie. Hovorí sa, že každý umelec je obnažený uzlíček nervov. Životne osudy sú neustálym bojom medzi prehnaným seba zatracovaním a velikášstvom. Keď ktosi Andersena obvinil, že je slávy bažný, priamočiaro odvetil: „Ale to je hádam dobre, nie?!“ Bola to asi svetlá chvíľka „veľkého chlapca“, ktorý v detstve zápasil s pocitmi neschopnosti, viny za hriechy svojich rodičov a predkov, v dospelosti zase s neúspechmi v láske, ktorá mu nebola opätovaná, takže si nikdy nezaložil rodinu, ale o to silnejšie hľadal citové „vyžitie“ v rodinách svojich priateľov a priaznivcov.
Rozprávkárove fóbie
V Andersenovej rozprávke môjho života nás neraz ohúri úprimnosť, s akou sa zdôveruje so svojimi fóbiami. Keď som písal knihu Prešporské čary pána Christiana o jeho krátkom pobyte na Slovensku, našiel som v múzeu v Odense jeho denník o ceste z Istanbulu do Viedne Básnikov bazár s týmto záznamom: „V noci zo stredy na štvrtok… čiže z druhého na tretieho júna tisícosemstoštyridsaťjeden sa na palube parníka zjavil človek, čo vyzeral ako moja karikatúra… Mal podobu ako odlupnutý basrelief. Toho úbožiaka akoby odliali podľa mňa. O, Bože! Čo som to videl? Chýbali mu všetky dolné zuby… vyzeral v každom prípade celkom ako môj tieň! Bol som z toho veľmi chorý!“ Andersen mal po celý život problémy so zubami, a preto sa možno domnievať, že túto víziu vyvolali nielen útrapy dlhej cesty na nepohodlnom parníku, ale aj nejaký prostriedok, ktorý užil, aby stlmil bolesti zubov.
Dnešný medicínsky odborník by na základe životopisu a denníkov diagnostikoval viaceré Andersenove choroby, ale na základe jeho diela by zistil aj zázračnú liečivú silu umeleckej tvorby. Niet lepšej terapie, ako vypovedať svoje úzkosti, ba môžeme povedať, že niet lepších diagnostikov a liečiteľov bolesti ľudstva, ako sú spisovatelia, hudobníci, maliari či sochári. Nočné mory z matkinho alkoholizmu sa pretavili do nádhernej rozprávky Nehodná o pračke, čo v zime perie bielizeň v chladných vodách rieky a zohrieva sa pálenkou, aby prežila desivú robotu a zarobila par grošov na obživu svojho dieťaťa. Rozprávka o dievčatku so zápalkami takisto vychádza zo spomienok jeho matky a vypovedá o hrôzach biedy a ľahostajnosti sveta k trpiacim. Andersen vedel, že umelec je slabší než priemerný jedinec, ale odovzdal posolstvo, že aj ten najbiednejší človek má v sebe najvnútornejšiu silu vzoprieť sa nepriazni osudu.
Nenaplnená láska a askéza či dokonca homosexualita?
Speváčka Jenny Lindová, prezývaná „švédsky sláviček“, bola nenaplnenou Andersenovou láskou od r. 1843, keď si ako ešte len začínajúca operná diva vyžiadala stretnutie s veľkým spisovateľom. Andersen vášnivo miloval hudbu, veď sám tajne túžil stať sa operným spevákom, a tak sa s Jenny zhodli, že „hudba je samotná pravda“. Do denníka si stručne poznačil: „10. septembra 1843. Večer s Jenny Lindovou… pripíjalo sa jej a mne na zdravie. Zamilovaný!“ Jenny ho však milovala ako staršieho brata a po mnohých rokoch mu napísala: „Drahý, milý braček… ešte nikdy som nenašla také čisté šťastie a pohodu ako s Vami… Mám rada vznešené osoby pre ich úprimné a poctivé srdce a dušu!“ Jenny sa šťastne vydala a na dlhé roky stratila z Andersenovho života.
Jeho neúspech v tejto, ale aj iných láskach, niektorí „vykladači“ pripisovali impotencii alebo latentnej homosexualite. Vedúci lekár psychiatrickej kliniky v Oringe Hjalmar Helveg vo vynikajúcej psychiatrickej štúdii vyvracia nezmyselné názory. Podľa neho Andersenov denník uložený v Kráľovskej knižnici v Kodani jasne dokazuje, že „v jeho láskach bolo viacej citu ako zmyselnosti, jeho túžby boli úplne normálne, a nesmierne trpel, pretože podľa jeho zásad bolo hriechom milovať sa so ženou, s ktorou nie je človek zosobášený!“ O päť rokov mladší Andersenov priateľ a slávny lekár E. Hornemann potvrdil, že po stránke sexuálnej viedol spisovateľ prísne asketický život. „Táto zdržanlivosť a vrodený krehký nervový systém ho udržovali v stave ustavičného citového napätia, ktoré obohacovalo jeho dielo na úkor duševného pokoja v bežnom živote,“ tvrdí lekár a dodáva: „Podobne ako filozof Soren Kirkegaard dokázal tvorivo využiť to, čo by u človeka menšieho formátu bola mentálna úchylka – maniakálna depresia.“
Pevná vôľa a robustná telesná konštitúcia zdedená po matke, spolu so sebakritikou a nádherným ľudským humorom, ktorý cítime z jeho rozprávok, umožnili Andersenovi zachovať si akú takú citovú rovnováhu. Zmieril sa s celibátom a všetku energiu vrhol do lásky k priateľom a do boja o slávu, pre ktorú v štrnástich rokoch odišiel z domova. Andersen ako snivé dieťa vtedy matke povedal: „Stanem sa slávny, to nie je nič zvláštne. Najprv človek musí prekonať strašné protivenstvá, a potom sa stane slávny!“ Ustarostená matka sa poradila s vedmou, čo robiť s chlapcom, čo takto sníva. „Z tvojho syna sa stane slávny muž,“ vyveštila. „Raz bude celá Odense slávnostne osvetlená na jeho počesť.“
Tieto slová sa naozaj naplnili, keď na poslednej ceste Andersena vyprevádzali všetky zvony v Kodani na jeseň 1875 spolu s tisíckami ľudí z kostola Panny Márie na Pomocný cintorín. Keď si každoročne začiatkom apríla pripomíname Andersenovo narodenie, vraj aspoň jedno dieťa na svete prvý raz otvára knihu s čarovnými rozprávkami, ktoré sú hojivým liekom pre každú ľudskú dušu.
