MUDr. Vladimír Krčméry: Medicína sa z kníh naučiť nedá

Zo 6 miliárd ľudí na svete, 4,8 miliardy žije v rozvojových krajinách. Asi 1,5 miliardy trpí hladom, 2 miliardy sú nakazení tuberkulózou, 600 miliónov ľudí ročne sa nakazí maláriou, a asi 50 miliónov osôb je infikovaných HIV. Desiatky miliónov detí, ktoré by situáciu mohli zmeniť, zomrú každý rok na tieto tri najčastejšie infekcie. Ďalších desať miliónov pripraví o život hlad. Rektor VŠ sv. Alžbety, Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., poskytol portálu SLOVENSKÝ PACIENT rozhovor o treťom svete, liekoch a zákrokoch v teréne.

 

Vzdelávanie v oblasti zdravotníctva a sociálnej práce. Vnímate ho ako svoje poslanie?

Investícia do vzdelávania a zdravia je jedna z mála zmysluplných vecí, ktorým sa môže lekár a vysokoškolský učiteľ venovať, plus ošetrovanie pacientov. V zdravotníctve sa to nedá oddeliť. Veľká časť medicíny nie je len vzdelávací program, je tam veľa praktickej časti. Za rozumné využitie času nepovažujem administratívu – odpovede na prípisy, anonymy, žaloby, sťažnosti, chodenie na komisie… Žiaľ, patrí to do výkonu mojej funkcie. Teším sa, že končí moje pôsobenie vo funkcii rektora, a môžem sa venovať výlučne chorým pacientom v projektoch. Momentálne máme 110 pracovníkov – sme hlavne v Keni, v Sudáne, v Burundi, v Etiópii, v Tanzánii, v Kongu, v Bejrúte… Podporujeme aj projekty v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu – na Ukrajine, v Kirgizsku, Kazachstane a v Gruzínsku. Na Slovensku máme 15 projektov – útulky a Rómske projekty, v Čechách a v Nemecku sme tiež. Sme tam, kam nás zavolajú…

Rozvojové projekty v krajinách tretieho sveta. Prináša úsilie hmatateľné „ovocie“?

Áno, ročne ošetríme 50.000 pacientov. Kvantifikovať sa to dá, v humanitárnych projektoch sa dá merať úmrtnosť – napr. tých, ktorých sme liečili od roku 2003 na AIDS. Vďaka stratégii liečby nám klesla úmrtnosť v Nairobi (Keňa) – z 24 na 9 %. V Ugande, kde sme chodili do odľahlých oblastí a testovali ľudí, sme zistili „pozitívnych“, a dali im liečbu. Opäť sme videli pokles z 24 na 12 %.

Chudoba. Poviete nám, čím si denne prechádzajú ľudia v rozvojových krajinách?

HIV, TBC a maláriou. Sú v strašnom strese, lebo nevedia, čo dajú deťom jesť. Sú otupení, lebo dlhé roky nevidia žiadne zlepšenie. Sú oblasti, kde je ťažký hladomor – v minulosti to bol Sudán, ale teraz je na tom horšie Keňa, Rwanda a Burundi. Teraz je hlad tam, kde sa nebojuje, lebo tam, kde sa bojuje, prichádza humanitárna pomoc. V Nairobi je zázrak, že nikoho z nášho tímu nezabili, nezranili a neznásilnili. Humanitárni pracovníci rozdávajú, čo sa dá – tam, kde sa nikto nedostane. Potom sa stiahnu.

Ste odborník na antibiotiká, píšete o nich. Vyvíjajú sa v laboratóriách niektoré nové?

Žiaľ, čoraz menej liekov MEA registrovala – iba 3 za posledných 5 rokov. Odkedy som rektor, snažím sa zachovať aspoň časť mozgovej kôry pre vedu. Moja vedecká aktivita je dnes desaťkrát nižšia, ako predtým. Nechali sme sa v minulosti pomýliť, keď sme výskum orientovali na stafylokoky, streptokoky a pneumokoky. Úplne sme zabudli na E-coli a iné mikroorganizmy, ktoré sú teraz rezistentné na všetky 24 antibiotiká, ktoré máme. Takže máme pacientov, ktorí zomierajú, lebo im nemáme čo dať. Farmaceutický priemysel zanedbal vývoj molekúl na tzv. črevné mikroorganizmy. Zlá správa je, že sú pred klinickým použitím. Východiskom je posilňovanie imunitného systému a preventívne epidemiologické opatrenia v Európe.

Aktuálne farmaká. Aká je na Slovensku situácia s dostupnosťou špecifických liekov?

Dobrá – aj keď niektoré lieky nemáme, lebo sme si mysleli, že ich nebudeme nikdy potrebovať… To, čo nie je tu, skúsime individuálne doviezť – napríklad z Rakúska. V nemocniciach, pre ktoré pracujem – Onkologický ústav Sv. Alžbety a Milosrdní bratia – tam špecifické lieky dostupné sú. Ako je to v iných nemocniciach, to neviem posúdiť, tam nechodím na konzíliá.

Oblasť onkológie a výskumu. Je na ceste účinná, bezbolestná, nová liečba?

Je, ale je taká drahá, že pre väčšinu obyvateľov našej zeme je nedostupná. Biologická liečba je úžasný boom, je lepšia, ako niektoré cytostatiká. Má jeden problém – je šialene drahá. Ja sa pýtam, či sme medicínu nezvrátili nesprávnym smerom, že jednému pacientovi dáme drahú liečbu s otáznou prognózou, a druhému nevieme dať halierový liek… Balík financií nie je „rozťahovací“ ani vo Švajčiarsku, nikde… Zdravotníctvo sa musí vysporiadať s etickou dilemou, a tou je, že kam kráča ekonomika zdravotníctva. Či k extrémne drahej liečbe pre pár pacientov, alebo k celoplošným terapeutickým preventívnym programom. Ak dám biologickú liečbu niekoľkým onkologickým pacientom, predĺžim im život o tri roky, a je to pekný úspech. Ale potom musím zabudnúť na prístroje, ktoré odhalia včasné štádiá onkologického ochorenia, a potom sa dajú riešiť u mnohých pacientoch chirurgicky, bez liekov. Toto si musia rozmyslieť tí, ktorí robia liekovú politiku. Samozrejme, farmaceutický priemysel smeruje viac k novým liekom.

S pacientmi komunikujete v niekoľkých jazykoch… Sú zákroky v praxi iné, ako v knihe?

V trópoch áno. Medicína sa nedá naučiť z kníh. Medicína sa musí vidieť a zažiť. Paradoxne, najlepší doktori sú tí medzi 70.- 80. rokom života. Čím viac ste vo vidieckej nemocnici, a čím viac pacientov vidíte, tým ste lepší v medicíne. Prečo sú lekári, ktorí sú v treťom svete, keď sa vrátia sem, takí dobrí? Lebo bez špičkových laboratórií zvládajú veci podstatne lepšie. Je to taká realistická medicína. Naučí vás, že viete ovplyvniť to, čo ovplyvniť môžete, a oddelí vás od toho, čo nemôžete ani ovplyvniť, ani zachrániť.

 

 

Urgentná medicína. Čo riešite v hlave, keď má pacient život na vlásku, a umiera vám?

Tu väčšinou hneď konáme – na rozmýšľanie niekedy nie je čas. Robíme život zachraňujúci výkon. V tom obrovskom strese neriešite, čo je väčšie, a čo menšie zlo. Keď sa snažíte, povedzme, pri mimo maternicovom tehotenstve zachrániť matku aj dieťa, a podarí sa vám zachrániť len matku, je to eticky akceptovateľné. Ak očakávam komplikovaný pôrod, volím cisársky rez. Reálny život vám veľakrát sám ponúkne východisko. Boh sám si ľudí povoláva…

Tropické choroby. Pocítili ste ich ako lekár na vlastnej koži, boli ste niekedy infikovaný?

Áno, 3x som mal maláriu. Ale malária, keď sa začne včas liečiť, je ako chrípka. Máte sa tri dni zle, a potom sa už máte dobre. Ste slabí, máte horúčku, nasadíte si liečbu, nečakáte na výsledky krvných testov, a neutápate sa v akademických debatách, či máte maláriu, alebo sepsu. Na maláriu zatiaľ nie je vyvinutá vakcína. Je tu profylaxia, ale kompletná imunita na maláriu sa zatiaľ získať nedá.

Regenerácia. Stáva sa, že si oddýchnete?

Oddychujem na Slovensku, v prírode, minimálne 1x týždenne, obyčajne na Železnej studničke. Práca s pacientom je pre mňa relax. Ťažká práca je, keď ste na jednaní akreditačnej komisie…

Slovenskí lekári a sestry. Ako vnímate podmienky, v ktorých tu pracujú?

Želal by som si opačný trend v zdravotníctve – aby narastal čas, počas ktorého môžeme komunikovať s pacientom, vyšetrovať ho a liečiť. Trávili by sme tak menej času medzi mlynskými kameňmi, kde ste v zovretí ministerstva, právnikov, kontrolórov, lekární a manažmentu nemocníc. Pod takýmto tlakom   sa nedá robiť. Aby neodchádzali najlepší lekári, fyzioterapeuti, sestry a laboranti do zahraničia. My im tu vytvárame také podmienky, že ich doslova vyháňame. Ako keby táto krajina nemala záujem, aby tu ostali tí schopní. Vyženú ich zlé medziľudské vzťahy v kolektíve, alebo systém odmeňovania. Keď sa musia deti učiť o osobnostiach, zrazu majú prázdne listy v dejepise. K tomu speje slovenská medicína a veda. Jediný Slovák – nositeľ Nobelovej ceny – je emigrant… Ani jeden z mojich doktorantov, ktorý odišiel do Anglicka alebo do Spojených štátov, sa na Slovensko nevrátil…

Slovenskí pacienti. Čo ich podľa vás postretne, posilní alebo zmení v blízkom období?

Finančná a morálna kríza v EÚ. Želám im samé pozitívne skúsenosti, nie negatívne. Aby mali trpezlivé sestry a trpezlivých lekárov, ktorí budú mať čas, aby im nielen namiešali dobrú infúziu, ale najprv sa s nimi aj porozprávali. To, čo nám v slovenskom zdravotníctve chýba, je čas na pacienta. Sme tlačení mašinériou byrokracie poisťovní, ministerstva a systému – stále menej komunikovať s pacientom, a stále viac vypisovať, zdôvodňovať, vysvetľovať, alibisticky kryť každý náš terapeutický krok, aby sme sa vedeli chrániť pred prípadnými žalobami a pokutami. Tomuto sa lekári a sestry venujú, toto je dnes  viac ako 50 % ich času.

Fotografie: www.youtube.com a archív prof. MUDr. Vladimíra Krčméryho, DrSc.

Pridaj komentár