Click here!

Martin Vanek: Biely plášť sa mi spája s barbierom

Neovláda bratislavský prízvuk. Doma sa u nich rozprávalo spisovne, tak, ako sa má. Preto vždy, keď sa bratislavčina niekde prezentovala alebo karikovala, tak tomu nerozumel. Babka bola organistkou v Modrom kostolíku, bývala na Volgogradskej, teraz Tallerovej ulici. Tam sa vlastne aj narodil, a na kávičku a dobošku s ňou chodili k Mišákovi. „Maďarčina, nemčina a ručičky bozkávam tiež bolo“, prezradil nám o sebe herec Martin Vanek, ktorému portál SLOVENSKÝ PACIENT položil pár otázok.

 

Bábky. Zahrali ste s nimi niekedy vašim dcérkam doma?

Samozrejme, že ambície som mal. Aj som sa snažil používať rôzne bábkarské postupy, aby som deti zaujal. Ale len po ten moment, keď som sa niekoľkomesačné dieťa snažil zaujať hrou s plyšovou gorilou, veľmi milou a priateľskou. A tak som animoval, dieťa hladkal a robil rôzne opičie veci, aby sa upokojilo. A ono sa neupokojilo, ba práve naopak. O chvíľu som zistil, že to nebolo preto, že by som nezvládal zahrať milú etudu s opicou, ale preto, že opica mala na labkách suchý zips, a ja som úbohému nemluvňaťu nechtiac doškriabal líčka. Preto som potom deťom hrával divadlo tak, ako sa patrí. V bábkovom divadle, alebo v televízii.

Šlabikár a prvé písmená. Chytáte sa, viete im pomôcť?

Našťastie, nemáme problém s tým, že by sa deti nechceli alebo nevedeli učiť, a aj sa veľmi do prvej triedy tešili. Vlastne do prvej triedy išli s tým, že vedeli kompletne písať aj čítať. Čítanie v rodine patrí k prednostiam. Deti si robia záznamy o prečítaných knihách, takže, čo sa týka písmenok, nebolo s čím pomáhať. Staršia dcéra maturuje a mladšia je prváčka na osemročnom gymnáziu, a pomaly neviem radiť vlastne v ničom. Maximálne s prednesom básne, ktorú sa musia naučiť. Alebo pri hre na klavír by som ešte vedel s niečím pomôcť. Ale moje domáce pedagogické pokusy poväčšine končia slzami účastníčok, tak sa dcéry uchyľujú s požiadavkami o pomoc na mňa skôr len v nevyhnutných prípadoch, a s veľmi konkrétnou požiadavkou. Je pravda, že s fyzikou, chémiou a matematikou by som pomôcť nevedel, ani keby som sa snažil.

Nebuď bábovka. Skúste poradiť pacientom, ako na to…

To je heslo, ktoré vyzerá veľmi jednoducho, a dokonca skoro ako gýč. Ale stačí si to párkrát skúsiť, a človek zistí, že je veľmi, veľmi ťažké, nebyť bábovka. Alebo je pohodlné trochu kvasiť, a potom tíško zbábovkatieť. Takže, heslo „nebuď bábovka“ si stačí zopakovať, a pokúsiť sa ho naplniť. Ak nie stále, tak aspoň raz do dňa, ono pomôže aj to.

GUnaGU. Pobavili ste našich hokejistov pred odletom na MS?

Teraz neviem, či sme spravili dobre, alebo zle. Či sa bavili tak dobre, alebo tak málo, že to tak dopadlo. Ale s hokejistami máme dobré vzťahy. Mafstory mali radi, a nie raz sme pre nich hrali pri rôznych príležitostiach. Nemáme ani kladný, ani záporný podiel na výsledkoch.

Stolárske práce a varenie. Stále sedí, že sa v nich „vyhráte“?

Čo sa týka varenia, som stále lepší a lepší. No berte ma s rezervou. Varenie ma baviť zatiaľ neprestalo, a pokúšam sa brať výzvy na dobré alebo zaujímavé jedlá, a realizovať ich. Horšie je to s konzumáciou. Doma mám veľmi konzervatívnych stravníkov – či skôr stravníčky. Nové chute, kombinácie nejdú vôbec na odbyt – takže to je ako hrach na stenu hádzať… Ale rád uvarím aj obyčajné domáce jedlá, čo potešia rodinu. Horšie je to s mojou stolárskou záľubou. Stále som plný plánov, a rozrastá sa aj moja úchylná zbierka drobných drevoobrábacích strojov. Len nemám nikde miesto, kde by som mohol svoje túžby realizovať. Absentuje dielňa, kde by som si rozbalil svoje náradie, a niečo urobil. A možno je to aj dobre. Lebo keby som tie podmienky zrazu mal, možno by som zistil, že už by som na svoje drevené plány nestačil. Takto to ostáva pri túžbe…

Mafstory. Aké je, hrať v seriáli rodinného lekára – alkoholika?

Celkom milé a príjemné. V dobrom, príjemnom kolektíve, s dobrým režisérom a peknou kolegyňou, je jedno, či som alkoholik alebo športovec, lekár alebo mafián.

 

Biely plášť. S kým sa vám spája, okrem účinkovania v seriáli?

Možno je to prekvapujúce, ale biely plášť sa mi spája skôr so zmrzlinárom z detstva, ako s lekárom. Ak sa povie biely plášť, tak si spomeniem aj na detstvo v Karlovej Vsi, kde som chodieval k holičovi do obchodného domu Centrum. Tam ma vždy strihal starší pán s fúzkami, zastrihnutými, ako sa na holiča patrí. Celé zrkadlo mal oblepené pohľadnicami z celého sveta. Mal biely plášť a ozajstné spôsoby – ako správny barbier z minulého storočia. A to nebolo všetko. Hlavné bolo to meno, ktoré som vždy, keď ma strihal, lúštil na pohľadniciach: Germano Galeotti… Takže, pre mňa biely plášť ostane v spomienkach na barbiera. Nie zo Sevilly, ale z Karlovej Vsi.

Kakaovníci. Užili ste si túto reláciu? Poviete nám o reakciách?

Reakcie na reláciu Kakao boli veľmi príjemné, lebo boli rovnaké – ako od detí, tak aj od rodičov. A o to nám išlo. Aby pri televízoroch, keď už sú teda zapnuté, a nemáme čo iné na práci, sedeli nielen deti, ale aj starší súrodenci, alebo rodičia a starí rodičia. A myslím, že sa nám to celkom podarilo.

Praha. Ktoré spomienky vo vás zanechali štúdiá na DAMU?

Tých spomienok je neuveriteľne veľa. Ťažko nejakú vybrať. Skôr je zvláštne, že čím som starší, a čím je to štúdium v Prahe na DAMU časovo ďalej, tým je tých spomienok viacej. Neviem, ako je to možné, ale je to tak. Keď cestujem do Prahy, stále je to pre mňa tá Praha osemdesiatych rokov, keď som tam študoval. Napriek tomu, že sa odvtedy veľmi zmenila, a miesta, kadiaľ sme chodievali, sú na nepoznanie.

Nápoj lásky. Kam treba prísť, a čo nás tam zaručene čaká?

Stačí prísť do SND, a nebáť sa opery. Predstavenie sa volá Opera je zábava, a na pôde Donizettiho opery Nápoj lásky sa diváci – a to je jedno, či sú to deti, alebo dospelí – dozvedia, ako sa dá na operu pozerať, ako sa dá počúvať, čo všetko je na opere zaujímavé, čo by bolo dobré si všimnúť. Jednoducho, je to predstavenie pre tých, čo o opere ešte nepočuli, alebo operu nepoznajú, alebo bez toho, aby o opere niečo vedeli, tak ju neakceptujú. Dúfam, že sa nám podarí divákov osloviť. A že deti do divadla privedú aj svojich rodičov, a keď prídu z predstavenia, povedia: tato, poďme niekedy na operu.

 

Fotografie: online archív Martina Vaneka

Pridaj komentár