Rozvod, výkon trestu, poruchy hyperaktivity u detí… To všetko sú situácie, ktoré zasahujú do života rodičov i detí, a ktoré môžu veľmi vážne ohroziť základné funkcie rodiny. Nie každý zvláda takéto krízové situácie, nie každá rodina sa vie s obdobnými udalosťami vyrovnať. Centrum pre rodiny v kríze pomáha členom rodiny v jej prvotnej fáze životnej krízy, a prispieva k upevňovaniu vzťahov v rodine. Oslovili sme psychológa Mateja Štepitu, ktorý sa im v centre venuje.
Matej, uvediete nás do problémov, s ktorými rodiny za vami prichádzajú?
Najprv musím upresniť, že činnosť centra zabezpečujú odborníci v troch rôznych občianskych združeniach, pre tri rôzne oblasti problémov: rozvod (Centrum Nádej), výkon trestu (ASSP), hyperaktivita a poruchy správania detí (Detský fond SR). My, s kolegami z DF SR, sa venujeme rodinám s deťmi, ktoré majú problémy s hyperaktivitou, poruchou pozornosti a správania, alebo poruchy označované skratkami ADHD a ADD. Trochu zjednodušene môžeme povedať, že sú to deti, ktoré majú v sebe určité napätie či nepokoj, a ten sa potom navonok prejavuje nepozornosťou, impulzivitou, nízkou výdržou, nižšou schopnosťou prispôsobiť sa kolektívu, horším akceptovaním pravidiel, emočnou labilitou, často aj problémami s učením atď. Najväčším problémom týchto detí a rodiny väčšinou býva situácia v škole, kde kvôli svojej „nedisciplinovanosti“ bývajú často kritizované, dostávajú množstvo poznámok, a vytvoria si tak rýchlo nechuť k učeniu; doma sa odmietajú učiť, a oni aj rodičia sú z toho preťažení a pod tlakom. Navyše, ani v kolektíve často nemajú dobrú pozíciu, nevedia sa príliš prispôsobiť, a tak ich iné deti často vyčlenia, alebo sa môžu stať aj obeťami šikany. Veľa tu závisí od prístupu učiteľov – môžu mnohému napomôcť, a naopak aj mnohé pokaziť. Okrem toho, pre rodičov týchto detí je náročnejšia aj ich výchova – treba k nim byť na jednej strane možno ešte citlivejší, a na druhej strane mať jasné pravidlá a dôsledne ich dodržiavať. Tieto deti sú tiež veľkou výzvou pre sebaovládanie rodičov aj všetkých dospelých: majú „dar“ viesť situácie často až do krajnosti, a na ich zvládnutie potrebuje rodič veľa vnútornej sily a porozumenia. Samotné deti majú zasa často narušené sebavedomie v dôsledku častej kritiky, ktorej bývajú vystavené, a tiež mávajú oslabenú schopnosť fungovania v kolektíve, a teda aj málo priateľov. Nič sa ale nedá povedať úplne všeobecne; každé dieťa aj rodina je špecifická, majú svoje špecifické trápenia, ale aj silné stránky a zdroje na zvládanie krízy či problémov, ktoré sa v nich snažíme objavovať, podporovať a rozvíjať.
Aké „doklady“ majú mať ľudia so sebou?
U nás nevyžadujeme žiadny doklad – stačí nám fakt, že rodina cíti potrebu vyhľadať odbornú podporu. Snažíme sa im ju poskytnúť – bez ohľadu na to, či majú na papieri nejakú diagnózu.
Čo prežíva dieťa pri rozvode rodičov?
Na tomto projekte síce nepracujem priamo s rodinami v rozvodovom procese, ale naše cieľové skupiny sa dosť prekrývajú. To znamená, že mnohé deti s prejavmi hyperaktivity a poruchou správania majú rodičov v alebo porozvodovom procese. Preto odpoviem podľa mojich skúseností. Často je to stres, zneistenie, napätie, strach zo zmeny, ktorými dieťa stráca určitú stabilitu v rodine. Prežívanie sa môže potom prejavovať rôzne. Dieťa sa môže utiahnuť do seba, mať depresívne nálady, alebo, naopak, byť zrazu agresívnejšie; môže ubližovať sebe, okoliu, alebo sa len potichu trápiť; môže sa zhoršiť v škole, môžu sa uňho začať napr. typické prejavy hyperaktivity alebo poruchy správania, čo je spôsobené napätím medzi rodičmi. Ale – nemusí prejavovať ani zažívať nič z toho. Je to rôzne. Okrem toho je dôležité povedať, že deti tento stav zažívajú často už dlho pred rozvodom, pretože rozvod zväčša nepríde „ako blesk z jasného neba“, ale je vyústením dlhodobejších napätí a konfliktov medzi rodičmi, ktoré vždy majú veľký vplyv na dušu dieťaťa – či už skončia rozvodom, alebo nie. V takejto situácii môže byť niekedy rozvod, respektíve oddelené bývanie rodičov, dokonca aj úľavou, lebo môže dieťa čiastočne ochrániť od každodenných konfliktov medzi rodičmi. Nič ale neplatí univerzálne, veľmi to závisí od spôsobu, akým rozvod prebehne, a tiež od znášanlivosti medzi rodičmi, a ich osobnému prístupu k dieťaťu. Za najdôležitejšie považujem, aby rodičia nezaťahovali dieťa do svojich konfliktov, a dali mu najavo, že napriek rozvodu majú obaja dieťa radi, a že ono si nemusí medzi nimi vyberať. Najlepšie je, ak dokážu dieťa podporovať v zdravom vzťahu k druhému rodičovi. Dieťa si totiž svoju identitu a sebavedomie do veľkej miery buduje podľa toho, ako vníma svojich rodičov. Nuž, a ak si o jednom z nich myslí všeličo negatívne, čo počulo od druhého rodiča, tak si to bude s najväčšou pravdepodobnosťou myslieť aj samo o sebe. Ešte by som rád upozornil aj na pocity viny u dieťaťa, ktoré sa často objavujú. Deti často nadobudnú dojem, že oni môžu za rozvod rodičov, alebo cítia vinu za to, že bývajú u jedného, a nie u druhého. Pred tým je dobré ich čo možno najviac uchrániť – tým, že rodičia sa dokážu počas rozvodu aj po ňom rozumne dohodnúť o kontakte s dieťaťom, a dieťaťu zdôraznia, že ono nemôže za ich problémy. Samozrejme, iná situácia nastane vtedy, ak jeden z rodičov pácha na dieťati alebo druhom rodičovi násilie. Ale tomu sa zasa venujú kolegovia z Centra Nádej.
Poznáme overený/správny „štýl“ výchovy detí?
Určite nie. Neexistuje jeden správny štýl, každý rodič aj vychovávateľ je jedinečná osobnosť, a môže odovzdať dieťaťu niečo iné a iným spôsob. Môžem ale uviesť pár základných princípov, ktoré som vypozoroval z praxe, a odporučil by som ich na zamyslenie každému rodičovi aj vychovávateľovi:
1. Výchova je v prvom rade práca rodiča či vychovávateľa na sebe, svojom vývoji a charaktere. Deti sa najviac učia vzorom, príkladom od dospelého, nie z jeho „výchovných rečí a postupov“. Ak teda chcem vychovať napr. čestné, pravdovravné dieťa, najlepšie, čo pre to môžem urobiť, je, byť sám maximálne čestný a pravdovravný, dokonca nielen pred dieťaťom. Podobne by sme mohli pokračovať s akýmikoľvek vlastnosťami. Napríklad, láskavé dieťa najlepšie vychovám vlastnou láskavosťou v kontakte so všetkými členmi rodiny aj všetkými ľuďmi vôbec, trpezlivé svojou trpezlivosťou, sebavedomé svojím zdravým sebavedomím atď. Dieťa je tiež výzvou pre rodičov, prekonávať svoje „tienisté stránky“, napr., ak som sám výbušný a zlostný, ťažko môžem vychovať pokojné a mierumilovné dieťa. Ak sa ale kvôli vzťahu k dieťatu, a aj kvôli sebe, pokúsim svoju výbušnosť korigovať, pracovať na nej, urobím kus dobrej práce nielen pre seba, ale aj pre svoje dieťa.
2. Najdôležitejší „výchovný nástroj“ je vzťah, ktorý si s dieťaťom dospelý buduje. Ak je láskyplný, rešpektujúci oboch, a naplnený záujmom a úsilím o rozvoj mladého človeka, prinesie to určite cenné plody. Na takomto základe si dieťa môže vytvoriť zdravý obraz o sebe, ale aj vzťah k svetu.
3. Veľký vplyv na dušu dieťaťa má vzájomné správanie sa rodičov v ich partnerskom vzťahu. Tu sa môže dieťa učiť buď láske, a čerpať z lásky rodičov istotu, alebo byť zneistené konfliktmi a napätím medzi rodičmi.
4. Je dôležité rozlišovať, aký prístup potrebuje dieťa v ktorom veku. Trochu zjednodušene poviem, že malé deti potrebujú veľa starostlivosti, a nie priveľa slobody, lebo by ju nedokázali uniesť. Ako dieťa dospieva, potrebuje starostlivosti stále menej, a slobody aj zverenej zodpovednosti stále viac, aby sa dokázalo dobre postarať samo o seba a vyrástlo v zodpovedného človeka. Preto je potrebné, aby sa rodičia príliš nefixovali na svoje dieťa, ale najmä v období jeho puberty si hľadali svoju inú životnú náplň (v práci, vo voľnom čase, vzájomnom vzťahu, s priateľmi.), a mladému človeku nechali priestor na vlastné ciele, priateľstvá, sny, chyby atď. To neznamená – nedávať im hranice. Tak, ako deťom ubližuje nedostatok starostlivosti, škodí im priveľká starostlivosť a málo voľnosti, až tzv. „ochranárske“ správanie. To vzniká často v dôsledku prílišnej fixácie rodiča na dieťa a strachu o neho, čo je dnes „sýtené“ mnohými „rizikami doby“. Dieťa sa vtedy nenaučí niesť zodpovednosť za svoje činy, a vyrastie v človeka, ktorý bude závislý, v lepšom prípade od starostlivosti druhých, a v tom horšom – od návykových látok, počítačových hier a pod.
Existuje štatistika, koľko máme detí s diagnózami ADHD a ADD na Slovensku?
Neviem o takej. Podľa mňa je to ale „diagnóza našej doby“, a takýchto detí stále pribúda. Prototypom úspešného dospelého človeka je totiž podnikateľ, ktorý naraz telefonuje, šoféruje, a ešte aj píše mail. Ak to robí dieťa, označíme ho za hyperaktívne, dospelý je šikovný či schopný. Ďalej by sme mohli pokračovať s povrchným až žiadnym záujmom nás dospelých o čokoľvek, z čoho nemáme profit – s konzumným postojom ku vzťahom, práci aj poznaniu, s nedostatočným ohodnotením vzdelania v spoločnosti atď. Deťom hovoríme, že sa majú učiť, aby boli múdre a mali dobrú prácu. Ale kto z dospelých sa učí kvôli poznaniu samotnému?! A kto má lepšiu prácu preto, že sa veľa učil?! Okrem toho, hyperaktivitu pokladám za prejav napätia, ktoré často nepramení z dieťaťa samotného, ale môže vychádzať z napätých vzťahov v rodine, zo spoločenského tlaku na rodičov, z nepriaznivej situácie v škole atď. Myslím si, že hyperaktívne deti poukazujú na to, že v našej spoločnosti mnohé veci nie sú v dobrom stave – sú totiž ešte citlivejšie, než iné deti. Napr. všeobecná situácia v rodinách, či naše školstvo, to je niečo, čo si vyžaduje súrnejšie liečbu než hyperaktívne deti. Ony sú len „zrkadlom“ týchto spoločenských problémov.
Viete o organizáciách a školách, ktoré sa špecializujú na deti s ADHD a ADD?
Ak myslíte konkrétne školy pre deti s ADHD a ADD, tak existujú určité pokusy na rôznych školách. Ja ale školy či triedy pre deti s ADHD a inými poruchami nepovažujem za šťastné riešenie, pretože predstavujú určité vylúčenie dieťaťa zo spoločnosti – medzi tzv. „seberovných“. To už by sme potom mohli mať aj firmy, ktoré budú zamestnávať hyperaktívnych dospelých, alebo rovno štát pre hyperaktívnych, a to už je veľmi blízko segregácie a zbavovania sa problémov. Naopak, riešenie vidím v začleňovaní týchto detí do čo najprirodzenejších kolektívov, a v osvete medzi učiteľmi, rodičmi a všetkými dospelými, ako s nimi zaobchádzať. V podstate ale potrebujú to isté, čo všetky deti: záujem, lásku a určité pravidlá či hranice, len sú ešte citlivejšie, keď to nemajú. Poukazujme na potrebnosť reformy nášho školstva, ktoré by sa malo zmeniť z „nalievárne poznatkov pod tlakom zlyhania“ na prostredie, ktoré deti nielen vzdeláva, ale hlavne vychováva v slobodných a zodpovedných ľudí, ktorí budú mať zdravé hodnoty a dobré medziľudské vzťahy, a budú sa vedieť a chcieť aktívne pričiniť o ich rozvoj v celej našej spoločnosti. Čo sa týka organizácií – o niekom, kto ponúka také komplexné služby ako my, neviem, ale to neznamená, že neexistuje. Všeobecne sa dá vyhľadať určitá bezplatná podpora a pomoc v Centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré sú v krajských mestách po celom Slovensku. Oni potom zväčša vedia odporučiť ďalšie organizácie, ktoré môžu pomôcť.
Ponúkate rodinám podporné programy?
My sa snažíme ponúkať čo najkomplexnejšiu podporu pre rodiny s hyperaktívnymi deťmi. Kolegovia zasa pre rodiny s deťmi v alebo porozvodovom procese a s členom vo alebo po výkone trestu. Pre rodiny s hyperaktívnymi deťmi ponúkame tieto možnosti: detské skupiny, zamerané na rozvoj sociálnych zručností a podporu sebavedomia a sebaovládania detí; podpornú rodičovskú skupinu, zameranú na vzájomné zdieľanie a podporu rodičov s podobným trápením, a tiež podporu a poradenstvo od nás psychológov; individuálne poradenstvo rodičom ohľadom výchovy dieťaťa; individuálnu psychologickú prácu s dieťaťom, prácu s rodinou v našich priestoroch aj terénnu (t.j. v rodine); víkendové terapeutické pobyty pre rodiny s deťmi, zamerané na podporu a ozdravenie komunikácie a vzťahov v rodine, ale aj príjemné spoločné zážitky, z ktorých môžu čerpať sily pre ťažšie chvíle.
Kedy a kde vás rodičia s „deťmi v kríze“ nájdu?
Nemáme nejaké fixné „otváracie hodiny“, snažíme sa byť flexibilní. Dohodneme si čas stretnutia podľa potreby rodičov. Pôsobíme v Bratislave, na viacerých miestach. Jednoducho, stačí sa ozvať osobe pracujúcej s daným „problémom“ v rodine:
– rodiny s hyperaktívnym dieťaťom: Mgr. Matej Štepita, 0903 692 500, mato.psycholog@gmail.com, www.dfsr.sk,
– rodiny pred rozvodom, v rozvodom konaní a po rozvode: Mgr. Adriana Havašová, 0905 463 425, centrum.nadej@centrum.sk, www.centrumnadej.sk,
– rodiny s členom vo a po výkone trestu: Mgr. Lenka Suchá, 0918 581 844, lenka.sucha@assp.sk, www.assp.sk.
Ďakujem za rozhovor.
Aj ja ďakujem za priestor.
