V študentskej modlitbe Umberta Maturanu k svojmu učiteľovi sa hovorí: „Nevkladaj do mňa, čo vieš, ja chcem skúmať nepoznané. A byť zdrojom vlastných objavov. Nech je poznanie mojou slobodou, nie otroctvom. Svet tvojej pravdy môže byť mojou hranicou. Tvoja múdrosť mojou negáciou. Nedávaj mi inštrukcie: kráčajme spolu. Nech moje bohatstvo začína tam, kde tvoje končí. Ukáž mi, že dokážem stáť na tvojich pleciach. Odhaľ sa natoľko, aby som mohol byť niečo odlišné. Ty veríš, že každá ľudská bytosť dokáže milovať a tvoriť. Rozumiem teda tvojmu strachu, keď ťa žiadam, aby si žil podľa svojej múdrosti. Nebudeš vedieť, kto som, ak budeš počúvať seba. Neuč ma; nechaj ma byť. Tvoj neúspech bude, ak budem rovnaký ako ty.“ Oslovili sme človeka, ktorý sa o to bytostne snaží. Rozprávame sa s Mgr. Vladimírom Hambálkom.
Stretávate sa na sedeniach s biznismenmi aj pacientmi. Sú tie sedenia rozdielne?
V niečom áno, a v niečom nie. Je rozdiel, ak niekoho koučujem k tomu, aby zlepšil svoj pracovný výkon, a rozdiel, ak vediem druhý rok psychoterapeutické stretnutie s niekým, kto trpí úzkosťou, alebo vážnou depresiou. Ten rozdiel je samozrejme v obsahu stretnutí – iné témy prináša krátkodobý vzťah s riaditeľom nejakého oddelenia, iné klient s duševným ochorením. Jemný rozdiel je aj v spôsobe, ako stretnutia vediem, alebo aké intervencie v rozhovore využívam. Koučovanie nie je psychoterapia, aj keď zvonku a pre laika to v istých chvíľach vyzerá rovnako. To, čo moje rôzne konzultácie spája, je moja osoba, a tým aj osobnosť a spôsob, akým som vo vzťahu s druhými. V oboch prípadoch sa snažím byť na chvíľu v topánkach mojich klientov, byť empatický. Pri všetkých typoch konzultácií sa snažím sprevádzať klientov – aby u seba našli vlastné motívy, energiu, silu a schopnosti, ako meniť to, čo si vo svojom živote želajú meniť, no zároveň porozumeli sebe samým a tomu, čo sa deje vo vzťahu s druhými.
Zaznamenávate spätné väzby na svoju prácu?
Ó, áno. A určite sú rozporuplné. Snažím sa im porozumieť a učiť sa z nich. Najmä ak mám odvážnejšiu chvíľku v živote. Našťastie, moje okolie (klienti, kolegovia, rodina) je ku mne (najmä) láskavé.
Máte za sebou poradenskú prax…čo vám dala?
Naučil som sa pracovať s deťmi a ich rodičmi v rôznych mocenských kontextoch. Naučil som sa pri práci straniť všetkým stranám, keďže každá má svoju pravdu. Existuje pravda dieťaťa (napr. s poruchou správania), ale rovnakú pravdu majú aj jeho učitelia a rodičia. V problémových systémoch – nech už ide o rodiny, školy alebo firmy – trpia všetci. Našou úlohou je, pomôcť im byť spolu takým spôsobom, aby si boli vo svojom utrpení nápomocní, aby si dôverovali (alebo s tým aspoň začali), a aby sa tešili z toho, čo si navzájom poskytujú, a tiež hľadali spôsoby, ako využívať príležitosti k zmene a rastu.
Ste tímový hráč, alebo pracujete skôr individuálne?
Najčastejšie pracujem s kolegom, resp. kolegami, keďže spolu vedieme výcviky, tréningy. Na druhej strane si uvedomujem, že ako psychoterapia, tak aj koučovanie či supervízia sú veľmi osamelé profesie. Vždy ste tu vy a vaši klienti, ale v istom zmysle ste sám.
Spomeniete si na svoju prvú prednášku po štúdiách?
Nie. Ale k pomáhajúcim profesiám som sa dostal cez Mirona Zelinu. Bol som vychovávateľ a hľadal som cesty, ako byť s druhými iným spôsobom. Svojho času to bol naozaj inšpiratívny rečník.
Koučing je novodobý fenomén…aká bola vaša cesta k nemu?
Robil som v psychologickej poradni, a z platu vo vtedajšej CVPP sa nedalo vyžiť v Bratislave, a zároveň byť frekventantom psychoterapeutického výcviku. Začal som trénovať komunikačné zručnosti, potom manažérov. Urobil som si tréning trénerov manažmentu, a po niekoľkých rokoch práce som zistil, že učiť (aj keď zážitkovým spôsobom) nestačí. Koučovanie sa mi zdá ako prirodzený kompromis medzi vzdelávaním, reflexívnym učením (supervíziou) a poradensko-psychologickým rozhovorom.
Vydávate Newsletter, sprevádzate klientov v psychoterapii, vediete supervízie, workshopy a tréningy… Zvládate svoj time manažment?
Zle. Viem, čo by som mal, ale nedokážem (nechcem) to. Moja rodina trpí, trošku. Ale od 1.1.2013 sa všetko zlepší. Sľubujem (úsmev).
Je niečo, čo vás v súkromí napĺňa a dáva vám silu ísť ďalej?
Aktivity vo voľnom čase, priatelia, rodina, synovia a žena. To, čo robím, robím preto, že z toho mám radosť. Ak by som nezískaval potešenie z toho, čo robím, nerobil by som to, ale niečo iné. Bol by som dídžej alebo kuchár…
„Zlá správa je, že čas letí. Dobrá správa je tá, že vy ste pilot.“ Michael Althsuler. Myšlienka, ktorú máte publikovanú na portále vašej spoločnosti. Stotožňujete sa s ňou?
Áno. Odpoviem ďalším výrokom, tentokrát známej rodinnej terapeutky Satirovej: „Je to jednoduché, ale nie je to ľahké.“
Čo vás v poslednom čase najviac zaujíma?
V poslednej dobe ma fascinuje spôsob, akým sa ľudia učia novému. Ako si osvojujú nové veci. A veľmi rozmýšľam o tom, ako im v tom môžem pomôcť. Lepšie pomôcť.
Ďakujem za rozhovor.
Mgr. Vladimír Hambálek je psychoterapeut, kouč, supervízor pre oblasť sociálnych služieb a tréner manažérskych zručností. Po vysokoškolskom štúdiu sociálnej práce absolvoval postgraduálne vzdelávanie v psychoterapii, supervízii a vzdelávaní manažmentu. Ďalej sa kontinuálne vzdeláva v metódach organizačného rozvoja. Je psychoterapeutom akreditovaným Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou a supervízorom Asociácie supervízorov a sociálnych poradcov a Asociácie manželských a rodinných poradcov.
Ilustračné foto.
