MUDr. Jan Hnízdil (1958), český lekár, ktorého dobre poznáme aj u nás doma, je medzi súčasnými stredoeurópskymi lekármi zaujímavá postava. Už dlhšie víri vzduch aj vo verejnoprávnej televízii u našich západných susedov, kde si neberie servítky pred ústa. Hlavne však – nosí v sebe veľa odbornosti, nápadov a odvahy. Autor či spoluautor kníh „Bolesti zad, mýty a realita“, „Jak vyrobit pacienta“, „Artróza v komplexním přístupu“, „Jak léčit nemoc šílené medicíny“, „Doping aneb zákulisí vrcholového sportu“, „Mým marodům“, a dalších, ktoré sa skvele predávajú pre ich hlboký odkaz všetkým ľudom/pacientom, ale aj vďaka pútavému štýlu písania a vtipu, vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Prešiel viacerými pracoviskami, a v súčasnosti sa venuje komplexnej, psychosomatickej medicíne v Centre komplexnej starostlivosti v Dobřichoviciach. Sám hovorí, že práve tu sa našiel. Vyhovuje mu tiež, že je to blízko lesa. Pre portál SLOVENSKÝ PACIENT sa rozhovoril o pacientoch, lekároch, liekoch a osobnej zodpovednosti, aj svojej vlastnej.
Kedy ste prvýkrát zatúžili po povolaní lekára? Mali ste v rodine nejakého lekára?
V rodine sme mali dvoch lekárov. Jeden strýc bol internistom v psychiatrickej liečebni v Kosmonosiach, druhý, tamtiež, psychiatrom. Sám som ale túžil byť horárom. Lekára zo mňa chceli mať rodičia. Bol som zvyknutý ich priania plniť. Našťastie, dnes mám ambulanciu v Dobřichoviciach, pár metrov od lesa.
Boli chvíle, keď ste chceli počas vysokej školy vycúvať, nedokončiť štúdium?
Medicínu a študentský život som miloval. Nedokázal som si predstaviť, že sa to raz skončí. Skúšky som skladal v predtermínoch, najhoršia známka bola dvojka. Nakoniec som si štúdium o rok predĺžil: na skúšku z pediatrie som zo „zdravotných“ dôvodov vôbec nešiel, a opakoval kvôli nej celý ročník. Bol to nádherný, prázdninový rok. Som veľmi vďačný rodičom, že mi to umožnili.
Štvali vás všetci tí profesori a dekani, ktorí vás poučovali, hoci vy ste mali pocit, že vás už nemajú čo naučiť?
Na medicínu som šiel práve preto, aby ma profesori a dekani poučovali. Pocit, že už všetko viem, som nikdy nemal, a nemám ho ani teraz. Keď ma nejaké prednášky nebavili, tak som na ne nechodil.
Neskôr, keď ste nastúpili ako mladý lekár, opäť ste museli „počúvať“ starších. Mali ste s tým problémy?
Nemám problém načúvať ľuďom, bez rozdielu veku, pokiaľ sú múdri a majú prirodzenú autoritu. Rešpektovať ale nedokážem ľudí, ktorí si autoritu vynucujú prostredníctvom nejakej funkcie, hodnosti alebo titulu, a pritom sú prázdni… Keď som presvedčený o tom, že je môj názor správny, hájim ho, bez ohľadu na nadriadených a následky, ktoré mi to spôsobí. Na vojne som kvôli tomu dostal niekoľko trestov, a odchádzal z nej s najnižšou možnou hodnosťou. Z kliniky ma z rovnakého dôvodu vyhodili.
Čo vo vás vyvolalo zásadný zlom, že ste sa rozhodli ísť vlastnou cestou? Kedy ste bezpečne poznali, že súčasná medicína sa vezie na „nezdravej“ vlne, a že pre pacienta môže dokonca predstavovať riziko, vzhľadom na svoj sklon riešiť všetko liekmi a skalpelom…?
Medicínu som absolvoval s vynikajúcim prospechom, mám dve atestácie. Myslel som si, že ma v ordinácii nemôže nič prekvapiť. Na kliniku za mnou prichádzali ľudia s bolesťami hlavy, chrbta, závratmi, tlakom na hrudi, dychovou nedostatočnosťou… Rozosielal som ich na rôzne vyšetrenia, pátral po objektívnej príčine, a väčšinou žiadnu nenašiel. Predpisoval som im lieky, ale oni sa mi stále vracali. Vôbec som ich stonaniu nerozumel. Potom som objavil komplexnú medicínu. Choroba je podľa nej informácia o tom, aký človek je, akým spôsobom a v akých podmienkach žije. Informácia o tom, že robí v živote nejakú chybu. Postupne som sa naučil, v živote pacienta ju nájsť, dokázať mu poradiť, čo má urobiť pre to, aby vyzdravel. Bez liekov a drahých vyšetrení. To bol môj koniec na klinike. Prestal som vykazovať body pre poisťovňu, a moje miesto bolo z „úsporných“ dôvodov zrušené. Dva roky som bol bez práce. Potom som našiel porozumenie v dobřichovickom centre.
Tvrdíte, že prílišná špecializácia lekárov, ich zameranosť na jednotlivé „súčiastky“ organizmu, dokonale zabila celostný pohľad na človeka. Ako však „zrušiť“ všetkých tých dobre zabehnutých špecialistov? Je také niečo vôbec možné?
„V živote si môžete vybrať jednu z dvoch ciest: Buď budete napodobňovať iných, alebo si vytvoríte vlastnú budúcnosť“, povedal svetoznámy švédsky ekonóm Jonas Ridderstrale. Nedokázal som sa zmieriť s atomizovanou medicínou, sústredenou na jednotlivé orgány a liečenie chorôb. Hlboký zmysel som nachádzal v porozumení chorobám ľudí, v súvislostiach ich života. Hľadal som spôsob, ako starý systém zmeniť. Zmenil som preto sám seba, vlastné myslenie, a začal ponúkať úplne nový, komplexný pohľad na liečenie chorôb. Trvalo to viac než desať rokov, kým nastal obrat. Nápor pacientov na moju ordináciu je dnes drvivý, kolegovia sa hlásia na stáže, z knižky „Mým marodům“ sa predalo cez 30 tisíc kusov; pozvania na besedy nestačím odmietať; minister zdravotníctva zaradil psychosomatiku medzi špecializované obory. Systém môže zmeniť každý. Chce to len, nebáť sa, a nevedieť, že to nejde.
Pri vstupe do ordinácie vyzývate svojich pacientov, aby vám oznámili, či sa chcú uzdraviť, alebo sa chcú liečiť. Podľa vašich súkromných odhadov je vraj podstatne viac tých druhých…
Ľudí, ktorí chcú prevziať zodpovednosť za svoje zdravie, rýchlo pribúda. Pokým som pracoval na klinike, prichádzali za mnou so zákazkou: „Pán doktor, som chorý, uzdravte ma, predpíšte nejaké lieky“, a čudovali sa, keď som im lieky nedal. Dnes prichádzajú so zákazkou opačnou: „Už nechcem brať lieky, poraďte mi, čo môžem sám urobiť, aby som vyzdravel“. Je to obrovská zmena správania pacientov, ktorá vyvoláva aj zmenu správania lekárov. Páči sa mi model, ktorý fungoval v dávnej Číne. Vladár platil svojho lekára, len pokiaľ bol zdravý. Akonáhle ochorel, platiť prestal. Tam by som chcel dospieť vo svojej praxi. Byť platený za to, že radím ľuďom, čo majú robiť, aby boli zdraví. To asi ešte nejaký čas potrvá…
„Máme úctu k autoritám. Doktor je autorita par excellence. Je mocný. Rozhoduje o tom, čo je, a čo nie je choroba. Môže nám hospitalizáciou zabrániť v pohybe. Obmedziť kontakt s rodinou. Stanoviť prídely jedla. Hocikedy nás budiť. Alebo nám operáciou odstrániť kus tela. Má nás skrátka v hrsti.“ Ide o citáciu z jednej z vašich kníh…
V knihe „Bolesti chrbta, mýty a realita“ citujem štúdiu Dr. Deya z Univerzity vo Washingtone. Zisťoval, čo rozhoduje o dĺžke neschopnosti pacientov s bolesťou chrbta. Zo štúdie vyplynulo, že rozhodujúca nebola závažnosť objektívneho nálezu pri vstupnom vyšetrení, ale verdikt lekára. Keď pán doktor odporučil dva dni pokoja, pacient ležal dva dni. Keď odporučil týždeň, ležal týždeň. Liečebný efekt bol v oboch prípadoch totožný. Autorita lekára má obrovskú silu. Záleží na tom, ako sa s ňou narába. Keď príde pacient k doktorovi s bolesťou bedrového kĺbu, automaticky sa mu robí röntgen. Ten istý objektívny nález je možné interpretovať dvoma spôsobmi: psychotraumaticky alebo psychoterapeuticky. Ten psychotraumatický vyzerá asi takto: „Preboha, človeče, vy tam máte artrózu ako hrom, to už bude trojka nebo štvorka, to vás musí strašne bolieť, do dvoch rokov vás čaká endoprotéza, to vám garantujem”. Takýmto výrokom môžete pacienta úplne zlomiť, demotivovať, odštartovať vedomé i nevedomé procesy, ktoré ho do dvoch rokov privedú k operácii. No a psychoterapeutická interpretácia rovnakého nálezu? „Pozrite sa, artrózu tam síce máte, ale nie je to katastrofa, len kvôli nej by vás bedrový kĺb toľko bolieť nemusel. Ak mu odľahčíte z kíl, z námahy, začnete sa oň lepšie starať, upravíte pohyb, životosprávu, urobíte si dlhšiu dovolenku, tak vám môže dobre slúžiť ešte mnoho rokov“. Takýmto oznamom odštartujete pochody úplne opačné: podporíte ten najcennejší liek, ktorý existuje – samouzdravovacie schopnosti.
Ľuďom/pacientom radíte skvelú vec – aby viac počúvali svoju intuíciu, a napriek prvotnej bolesti neutekali hneď za svojím „pánom doktorom“, ale skúmali príčiny, resp. hľadali vysvetlenia sami. Tu ale môže nastať problém… Ako obyčajný človek/pacient rozlíši, kedy je to už naozaj vážne, a predsa len by bolo lepšie vyhľadať lekára? Podľa čoho sa má rozhodovať?
V ordinácii fungujem skôr ako tlmočník, než bežný lekár. Ľuďom vysvetľujem, akú informáciu im choroba prináša. Človek trpí preto, že telesným signálom nerozumie. Ak ich pochopí včas a vlastné chovanie zmení, môže sa uzdraviť sám – bez liekov a bez lekárov. Pokiaľ sa mu to nepodarí, a vlastné sily na zvládnutie choroby nestačia, je potrebné vyhľadať lekára. Ale takého, ktorý sa bude zaujímať nielen o vaše ochorenie a objektívne nálezy, ale tiež o vás a váš život. Pokiaľ narazíte na doktora, ktorý sa na vás pozerá cez röntgenovú snímku a hneď je mu všetko jasné, radšej zoberte nohy na plecia.
Neustále zdôrazňujete, že lieky proti bolesti sú azda to najväčšie zlo, pretože vyraďujú z činnosti jeden z najväčších výdobytkov nervovej sústavy, a síce signál, že nás niečo bolí. V praxi to znamená, že keď budem dlhodobo užívam analgetiká na bolesti chrbta, možno si vôbec nevšimnem, že mi v žalúdku vyrástol nádor veľký ako päsť. To je desivá informácia pre každého, kto si tie lieky práve zobral, aby mohol prežiť ďalší deň bez bolesti…
Bolesť nie je choroba. Je to dôležitý obranný a varovný mechanizmus tela. Telo nemá inú možnosť, ako nám povedať, že robíme niečo neprávne. Je to ako červená kontrolka v aute. Pred rokmi, keď som bol lekárom cyklistického tímu, sme s jedným pretekárom vyrazili na súťaž do Nemecka. Krátko predtým si kúpil zánovný Ford Mondeo. Bola to jeho prvá dlhšia jazda. Pred Plzňou sa mu na palubnej doske rozsvietila kontrolka. Pretože sme boli obaja technicky neznalí a ľahkovážni, prelepil som ju žuvačkou, so slovami: „to asi nič nebude“. Po pár kilometroch sme skončili so zadreným motorom. Oprava stála viac, než celé auto. Tak sa chová len vodič – idiot. Každý rozumný vie, že má zastaviť, zdvihnúť kapotu, zistiť poruchu, odstrániť ju, a až potom pokračovať. Bolesť je naša kontrolka; keď ju vypneme analgetikom bez toho, aby sme zistili, prečo svieti, skončíme, ako vtedy my s autom – so zadrenými kĺbmi, zničeným žalúdkom. S tým rozdielom, že nás už nikto neopraví. Tým ale nijako nespochybňujem účelnosť podávania analgetík pacientom pri akútnych úrazoch, po tažkých operáciách, alebo pri nevyliečiteľných onkologických chorobách.
Vytrvalo sa opierate do spotrebnej reklamy, núkajúcej voľnopredajné lieky a výživové doplnky. Snažíte sa zburcovať bežného občana, aby sa nenechal manipulovať. Ale vaši „odporcovia“ majú neobmedzené prostriedky masovej komunikácie, aby dennodenne pokračovali vo svojom obchode… Čím sa dá táto prevaha vyvážiť?
S medicínsko-farmaceutickým komplexom nebojujem. Rozpadá sa sám, vlastnou váhou. Do ordinácie za mnou, najväčším kritikom, stále častejšie prichádzajú vysokí manažéri farmaceutických firiem. Žijú v obrovskom strese, majú zdravotné ťažkosti, a boja sa ísť za lekármi, ktorých na kongresoch v exotických krajinách naučili predpisovať lieky. Teraz sa im to vracia ako bumerang. Intuitívne túžia po vcítení sa, porozumení a podpore. To ale žiadna farmaceutická firma neponúka. To sa peniazmi prevážiť nedá.
Či chcete, či nechcete, dnes ste už známy človek, tzv. mediálna hviezda, nech už to znamená čokoľvek… Zámavalo to trochu s vašou psychikou?
Zamávalo. Ľudia ma zastavujú na ulici, sály na besedách sú vypredané; rozhovory v novinách, pozvania do rozhlasu, do televízie…. Snažím sa držať pri zemi. Keď mi z televízie ponúkli, že pre mňa pošlú auto, rozsvietili sa mi všetky kontrolky. Akonáhle človek pristúpi na pocit výlučnosti, nechá sa voziť autom, a ostatní mu začnú dávať prednosť, je zle. Do štúdia som preto vždy šiel hromadnou dopravou, a prednosť v nej dávam ja starším… Mediálnu známosť neberiem ako nárok na prednosť, ale ako zodpovednosť a záväzok. Snažím sa to ustáť. Keby sa ale niekedy moja holá hlava objavila na volebnom billboarde s nápisom: „Rešpektovaný lekár, Váš kandidát do nepohody.“, čítajte to ako správu, že som to nezvládol.
Hovoriť úplne cudzím ľuďom, čo im škodí, čo ich ohrozuje, a hovoriť to takpovediac „pred celým svetom“, to je trochu viac, než by napadlo bežnému lekárovi. Potvrdíte, že ste u seba zaznamenali ochranárske sklony?
Človek, ktorý chce presadiť zmenu, musí byť do istej miery blázon. Kedysi som sa radil s kolegyňou z psychiatrie o tom, akou úchylkou trpím, a či by som sa nemal liečiť. Povedala, že je to grafománia, exhibicionizmus, spasiteľský komplex, idealizmus…zo všetkého niečo… Prášky mi ale dať odmietla – s tým, že sa jej moje články a názory páčia, že by byla škoda ma tlmiť. Spasiteľský komplex sa snažím vedome zvládať. Každú besedu začínam slovami: „Nie som tu preto, aby som vás pozval do svojej ordinácie. Chcem vám vysvetliť vašu chorobu. Jediný, kto vás môže spasiť, ste vy sami. Môžem len poradiť, ako na to. Obrátiť vašu pozornosť k vám samým.“
Český a slovenský pacient majú asi veľmi podobné zdravotné ťažkosti, ale aj podobné problémy s lekármi, s kvalitou a rýchlosťou urgentného ošetrenia, či so zdravotnými poisťovňami. No predsa, z lekárskeho hľadiska, vidíte nejaký rozdiel medzi Slovákom a Čechom? Líšia sa v niečom?
Prednášal som na Banskobystrických inšpiráciách, v Žiline, vlani s hercom Jaroslavom Dušekom na festivale v Bratislave. Žiadny zásadný rozdiel medzi českým a slovenským zdravotníctvom mi nenapadá. V obidvoch krajinách politici hovoria o reforme zdravotníctva, a ignorujú stav medicíny. V obidvoch krajinách už pacienti nechcú užívať zbytočné lieky, a hľadajú alternatívu. V obidvoch krajinách rýchlo pribúdajú komplexne zmýšlajúci lekári. Na Slovensku som našiel veľa priateľov a múdrych kolegov. Zoznámil som sa s vynikajúcim filozofom podnikania a publicistom profesorom Jánom Košturiakom. Vďaka nemu som objavil myšlienky a knihy ekonóma, profesora Milana Zeleného. To, čo šírim ja v medicíne, robia oni vo svojich oboroch. Tiež mám veľmi rád slovenskú žinčicu, bryndzu, oštiepok a parenicu. To v Čechách nevieme. Zakaždým sa vraciam s plným batohom.
Napriek všetkému, čo sa deje okolo nás, napriek mnohým nenormálnostiam súčasného sveta, môžete povedať, že máte rád život, a že sa vždy tešíte na ďalší deň?
Kamarát a filozof Standa Komárek napísal, že „život je najnebezpečnejší spôsob existencie, ktorý sa v 100 percentách prípadov končí smrťou“. Navzdory nenormálnostiam súčasného sveta, stojí za to, žiť ho. Navzdory nenormálnostiam súčasného sveta, stojí za to, žiť ho normálne. Tak, aby človek, keď sa obzrie späť, mal čisté svedomie, a nemusel sa hanbiť.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: Facebook stránka MUDr. Jana Hnízdila
