Spomína si, že jeho mama, vo vyššom veku, nedokázala jednu ruku zdvihnúť vyššie. Bolo pre neho deprimujúce, keď to videl. Mama to ale neriešila. Približne v jej veku mu diagnostikovali Impingement syndrom AGH. A podstúpil artroskopickú operáciu ramenného kĺbu. Rozprávam sa s pánom Vladimírom.
Váš príbeh s ramenom. Ako sa to vlastne začalo?
„Boliestky“ som istý čas ignoroval, prichádzali plazivo… A chcel som ich prekonať pohybom. Zaznamenal som pobolievanie ramena – prvýkrát pri tanci, na jednom z tréningov. Bolesť dobre znášam.
Zatiaľ, keď ma niečo bolelo, sa mi to vždy darilo. Ale tento problém trval už dlhšie, asi pol roka, a bol som z toho už nervózny. Predpokladal som, že to bude len nejaké „nachladnutie“, že by som to mal len rozhýbať.
Komplikácie pri pohybe. Kedy boli výrazné?
Začalo to byť nepríjemné, v zmysle, že som nemohol používať tú ruku naplno – napríklad pri sprchovaní boli obmedzenia v pohybe. Najviac to bolo cítiť pri tanci, keď sa partnerka zavesila do tej ľavej ruky, a pri rotácii. Ale chodil som stále tancovať, až do operácie… Som ľavák, a používal som ruku rovnako, ako predtým.
Vyšetrenia na klinike. Čo ste s tým podnikli?
Popísal som svoje ťažkosti, odkedy ich pociťujem. To bolo v tej prvej fáze. Doktor potom vyskúšal všetky možné polohy, ktoré by som mal s ramenom dosiahnuť. Snažili sme sa, a podľa toho, ako sme ich dosiahli-nedosiahli, stanovil základnú diagnózu, a poslal ma – kvôli lepšiemu obrazu o stave – na magnetickú rezonanciu. Po nej videl, kde je poškodenie na ramene, a presvedčil ma, že je to na operáciu.
Pozrime sa na obdobie pred a po operácii…
Lieky nerád beriem, siahol som len po acylpyríne. Ale vedel som, že ak sa to nepoddá, budem musieť vyhľadať lekára. Pri zaspávaní, ak som si dal ruku nad hlavu, cítil som praskanie. To ma vydesilo, bolo to neobvyklé.
Vybral som si to najlepšie, čo sa vybrať dalo, chcel som to mať rýchlo hotové – špecializovanú súkromnú kliniku. Slušne som vtedy zarábal… Všetky tie odbery netrvali dlho, horšie bolo čakanie na ne. Podľa interných vyšetrení, kontraindikácie k operačnému zákroku v celkovej anestézii neboli. Išlo o jednodňovú chirurgiu, laparoskopický zákrok, a to mi vyhovovalo.
Do mesiaca ma operovali. Mám to aj nahraté na CD-éčku. Po operácii som bez ťažkostí.
Zotavovanie a rehabilitácia… Zvládali ste to?
Bolo to ako na vojne, účelové, v krokoch, čo mám rád. Prišiel ma skontrolovať anesteziológ, po odznení som väčšie bolesti necítil. To miesto som mal napuchnuté, ale na to sú lieky. Rameno bolo zafixované asi týždeň, a po troch dňoch som šiel do práce.
Na prvej rehabilitácii, pri uvoľňovacích cvikoch, som dosiahol všetky predpísané polohy. Jedine s palicou, pri cviku ruka proti ruke, nie. Rameno som cítil trochu iba v chlade.
Moja zásada je, že pokiaľ sa hýbeš, dovtedy žiješ. Ušetril som peniaze za hodiny rehabilitácie, ktoré boli na klinike spoplatnené. Cvičil som doma, s tým, že rameno mám primerane zaťažovať. A začal som aj behať.
Váš vzťah k telu?
Nechával som sa „preklepnúť“, je dobré, poznať pravdu, lebo môžete vo veci konať. Preto chodím na preventívky každý rok. Mám mierne zvýšený tlak, beriem na to liek. Pre mňa je nutné, starať sa o seba, lebo zanedbanie potom zvyšuje náklady.
Zranenia predtým?
V minulosti som mal vykĺbené pravé rameno, po páde, do pol hodiny mi to vedeli v ambulancii napraviť.
Ako sa cítite po operácii?
Ak hovoríme o narkóze, bola to moja prvá operácia. Mal som menšie obavy, ale chcel som hlavne zachovať funkčnosť ramena. Vedel som o dôsledkoch.
Bolo mi jasné, že tá operácia musí byť. Som rád plne funkčný. Žijem sám, a položil som si otázku: Kto ma bude obliekať?
Ilustračné fotografie
