Eva Borušovičová vyštudovala na VŠMU scenáristiku a réžiu. Nakrútila dva celovečerné filmy, Modré z neba a Vadí nevadí, a televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Je autorkou scenára k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý vyšiel aj knižne, a autorkou knihy Urobíme všetko, čo sa dá. Jej divadelnú hru 69 vecí lepších než sex uviedlo divadlo L + S tento rok.
Vaším chlebíkom je písanie a natáčanie. Sú v tejto brandži výzvy, ktoré si nosíte v mysli?
Samozrejme, sú témy, ktoré ma zaujímajú a znepokojujú. Mám doma fascikle, kam dávam materiály a nápady k pripravovaným projektom – tie fascikle sú stále hrubšie, a je ich stále viac. Problémom je len to, že život je buď príliš krátky, alebo mne trvá príliš dlho, kým niečo dokončím, pretože potrebujem dlho premýšľať, zisťovať informácie, skladať to a škrtať, takže z toho nakoniec vznikne menej, než by som si priala. A možno to tak aj má byť.
Sedem rokov ste pracovali na scenári k filmu Jánošík – pravdivá história. Čítali ste recenzie?
Recenzie na scenár som mala celkom dobré. Recenzie na film boli rôzne, často však bol názor ich autorov ovplyvnený inými vecami, než kvalitou filmu – napríklad tým, čo si kto myslí o okolnostiach vzniku filmu, o obsadení rolí hercami iných národností, alebo vlastnou predstavou o národnom hrdinovi. Aby som pravdu povedala, mne recenzie vo všeobecnosti až tak žily netrhajú, pretože sú vždy subjektívne, často tendenčné, a život ma naučil, že sa mi nezriedka najviac páčia knihy, filmy a hudba, ktoré recenzenti rozniesli na kopytách.
Postavy z vašich kníh. Píšete o nich inšpirovaná tým, čo „dávajú“ tí, ktorých reálne poznáte?
Práve včera som dostala krásny kompliment od neznámej čitateľky mojej knihy Urobíme všetko, čo sa dá. Napísala mi, že všetky tie príbehy sú ako zo života. No a k tomu môžem povedať len toľko, že oni sú vlastne naozaj zo života. Občas niečo pospájam, zvýrazním alebo vytieňujem, ale „maľujem“ vždy v plenéri. Žijem obklopená inšpiratívnymi ľuďmi.
Hovorí sa, že píšete úspešné knihy pod pseudonymom Maxim E. Matkin. Zostane to Aktmi X?
Na to sa asi treba spýtať priamo Maxima E. Matkina. Zdá sa, že mu život a tvorba s pseudonymom vyhovuje, takže by sme to, hádam, mohli rešpektovať, a dať mu pokoj.
Zdravotné poistenie. Dostávate za platby, ktoré odvádzate, kvalitnú zdravotnú starostlivosť?
Zatiaľ som v podstate zdravá, takže to nedokážem zodpovedne posúdiť. Myslím, že za moje platby sa v tejto chvíli liečia iní, a ja verím, že tak dobre, ako je to možné.
Váš manžel je lekár. Pomáha vám, keď ochoriete vy alebo deti? Aký je váš vzťah k lekárom?
Lekárov mám najradšej v civile. Keď sú v bielom, snažím sa im vyhýbať. Myslím, že s tým má niečo do činenia pud sebazáchovy. Manžel je súdny lekár, hlavný konzultant medicínskej znaleckej organizácie, ktorá rieši často veľmi zložité prípady, takže jeho medicínske znalosti sú pomerne komplexné, zahŕňajú viacero špecializácií, a on vidí veci v súvislostiach. Z toho v praxi vyplýva, že vždy vie, čo najhoršie to môže byť, a ako komplikovane to môže skončiť. Takže obyčajne nastupuje, keď je situácia kritická. Je expertom na riešenie katastrof. Acylpyríny, teplomery, leukoplasty a celaskony obsluhujem ja.
Bolesť a lieky. Siahnete po liekoch, až keď je to nevyhnutné? Zvládate silnú bolesť potichu?
Nie som žiadna veľká hrdinka. U zubára si bez hanby vypýtam injekciu, a po dvoch prirodzených pôrodoch viem, že niečo sa v pohode vydržať dá, s víziou nového života, na ktorý sa tešíte, a niečo je také neznesiteľné, že na to radšej ani nespomínate, aby ste neohrozili už aj tak dosť alarmujúcu demografickú krivku. Inak ma, chvalabohu, nič nebolieva, dokonca aj v našej rodine dedičná migréna ma, zdá sa, preskočila, takže po liekoch nesiaham. Ak ma bolieť raz začne, budem robiť „všetko, čo sa dá“, aby som nevystavovala seba a svoje okolie utrpeniu. Lebo dlhotrvajúca bolesť mení človeka na niekoho celkom iného, a to sú potom iné, a veľmi smutné príbehy.
Zdravý životný štýl. Ktoré veci robíte, aby ste boli zdravá? Viete si nájsť čas na prevenciu?
Všetko s mierou – je to málo inovatívne heslo, ale mne sa páči. Neprejedať sa, neopíjať, nezožierať zvnútra, nepreháňať to s flámovaním, so športovaním, ani so zdravým životným štýlom. Dopriať si zo všetkého trochu, pohár vína, chodiť po schodoch, čítať dobré knihy, hladiť psa a mačky, smiať sa na vtipoch, čo hovoria deti, občas si zatancovať, trebárs aj doma, občas ísť v noci pozrieť chladničku, dýchať čerstvý vzduch, plávať v mori, snívať, pracovať, byť užitočný, mať priateľov a mier s rodinnými príslušníkmi, vnímať starších aj mladších, než sme my, a tešiť sa z toho, čo je.
Petícia za zrušenie povinných príspevkov do umeleckých fondov. Kam ste sa s ňou dostali?
Informovali sme o probléme verejnosť, a často aj mnohých „povinných prispievateľov“, ktorí ani nevedeli, že aj keď napíšu článoček, hoci do kynologického časopisu, tak z ich honoráru idú dve percentá do Literárneho fondu, kde sa neskôr rozdelia podľa kritérií, s ktorými by možno súhlasili, a možno aj nie. Žiadna profesijná skupina neodvádza povinne niekam dve percentá pre organizáciu, ktorá s nimi nakladá po svojom, a povinné príspevky do umeleckých fondov sa týkajú viacerých ľudí, nielen umelcov. Nakoniec k legislatívnej zmene nedošlo, ale na problém sme upozornili a mnohí ľudia sa zmobilizovali. Zmobilizovali sa aj tí, ktorí z tejto nespravodlivosti čerpajú nie celkom oprávnene výhody. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie, a budeme reagovať. Vieme si počkať.
Občianske iniciatívy na Slovensku. Myslíte si, že majú šancu zmeniť to systémové, mocenské?
Niekedy to vyzerá tak, že s tým systémovým a mocenským sa pohnúť nedá – teraz sme hovorili o tom, ako sme nedosiahli zrušenie povinnosti platiť navyše dve percentá umeleckým fondom. Na druhej strane, moja babička hovorieva: „Otvor ústa, dostaneš buď po nich, alebo do nich“. Treba sa ozvať, treba protestovať. Niekedy je možné dosiahnuť zmenu hneď, a niekedy sa aspoň zaseje niečo ako semienko: spustí sa proces, na konci ktorého môže byť zlepšenie stavu, väčšia spravodlivosť, slušné riešenie. Verím v mávnutie krídla motýľa, ktorý niekde ďaleko spustí tsunami.
Nové diela. Je niečo na ceste, v predaji? Máte pre nás tip na knihy, ktoré stoja za prečítanie?
Momentálne sa v Štúdiu L+S hrá predstavenie 69 vecí lepších než sex, ktoré som napísala a zrežírovala. Je to moja prvá divadelná hra – som teda plná nováčikovského nadšenia. A som o to radšej, že diváci tlieskajú, smejú sa a plačú, a herci to radi a veľmi dobre hrajú: celý tvorivý tím odviedol výbornú prácu, a kto sa chce o tom presvedčiť na vlastné oči, toho srdečne pozývam. Predstavenia sú síce rýchlo vypredané, ale lístky sa dajú rezervovať dopredu, a keďže mnohí diváci na naše predstavenie chodia aj viackrát, asi to stojí za to. No a čo sa knižiek týka, čítať treba všetko, čo vás baví ešte aj na desiatej stránke. Nejaký anglický šľachtic vraj povedal, že recept na šťastný život má len tri body: treba si založiť rodinu, čítať knihy, a nemeniť to, čo funguje. Krásne jednoduché, nie?
Fotografie: Lenka Jones, Zuzana Golianová
