Je mladý, sympatický, charizmatický a obsadzovaný. Štúdium herectva na bratislavskom konzervatóriu ukončil v roku 2004, a následne pokračoval na VŠMU v ročníku Emila Horvátha a Petra Mikulíka. Už počas štúdia hosťoval a naďalej hosťuje v Slovenskom národnom divadle v rôznych divadelných hrách, v Divadle West, v Divadle Aréna, v muzikáloch na Novej scéne, aj v rámci Letných Shakespearovských slávností. Okrem divadelného účinkovania stvárnil postavy v seriáloch Medzi nami, Odsúdené, Mesto tieňov či Druhý dych. Žije s priateľkou v Bratislave. Mimo javiska skúša adrenalínové športy, chodí do posilňovne, má blízko k prírode a fascinujú ho motorky. Chodieva so psíkom na prechádzky, navštevuje divadlá a kiná, rád číta. Rozprávame sa s Branislavom Deákom.
Branislav, hráte v Druhom dychu, ktorý aktuálne vysielajú v televízii. Sú pri natáčaní sťažené situácie, ktoré “predýchavate”?
Na pľaci si veľmi dobre rozumieme, celý štáb aj s kolegami, preto nemám žiaden stres, a zahrám bez problémov. Sťažené situácie sú. Bolo veľa takých scén, ktoré boli sťažené, a aj sa ťažšie hrali. Ale nie až tak, aby som ich „predýchaval“.
Nedávno ste podstúpili operáciu kolena, bolo to v priebehu skúšania muzikálu Cigáni idú do neba. Stihli ste sa zotaviť?
Áno, je to tak. Našťastie už som fit. Napriek zraneniu som sa musel dať dokopy, aby som mohol pokračovať v skúšaní v muzikáli Cigáni idú do neba.
Hrali ste v niekoľkých rozprávkach. Je taká, ktorú máte z detstva dodnes v hlave?
Z môjho detstva si pamätám veľa rozprávok. Veľmi rád mám rozprávku Mrázik z útleho detstva – pozerali sme ju s rodičmi a s bratom Dušanom na Vianočné sviatky. Musím povedať, že rozprávky sú mi blízke, pretože som ich nielen pozeral, ale v nich aj hral.
Spomínate si na prvú rolu po ukončení VŠMU?
Môj prvý televízny projekt bol seriál Medzi nami, kde som hral aj s mojím dobrým kamarátom Jankom Dobríkom, s ktorým som doteraz hral aj v Druhom dychu.
V divadle Aréna si zahráte v detektívke od Agathy Christie s názvom Bod nula. Začínali ste ako herec sám a od nuly?
Odmalička som neplánoval stať sa hercom. Nič mi to nehovorilo, ja som chcel byť jedine kozmonaut. No keď som chodil na základnú školu, začal som chodiť na dramatický krúžok. Mal som výbornú pedagogičku pani Evu Kliskú, ktorá vo mne vzbudila talent. Potom som sa vybral na herecké konzervatórium v Bratislave. Na rozdiel od niektorých umelcov, som nešiel v nikoho šľapajach. Rozhodol som sa sám, lebo ma to baví. Samozrejme, nebolo nikdy jednoduché presadiť sa a dostať sa tam, kde som dnes. Byť herec nie je „lízať med“, a je to aj často časovo vyčerpávajúce. Umelec sa v dnešnej dobe musí presadiť. Teraz je to skôr o biznise, než o skutočnom umení, žiaľ. Ja sa snažím robiť to stále čím viac s chuťou, dávať to divákom najavo. A myslím, že každý raz začne od nuly…
Je pre vás svet filmu výzvou?
Určite. No na Slovensku sa netočí toľko filmov, skôr málo. Ale každá televízna, či divadelná ponuka je pre mňa veľkou výzvou.
Máte skúsenosti s dabingom?
Skúsenosti s dabingom nemám, keďže dabing nerobím. Nemám na to čas, pretože už teraz som dosť zaneprázdnený skúšaním v divadle.
Vyrastali ste pri koňoch, máte ich rád, viete jazdiť. Ako vnímate hipoterapiu, ktorú pacienti vyhľadávajú?
Áno, milujem kone. Je to hlavne preto, že som vyrastal na dedine blízko hlavného mesta. Hipoterapia je dobrá vec, dá sa pri nej zregenerovať, precvičiť telo a zmysly.
Čo prežívate na javisku, keď ľudia tlieskajú?
Je úžasný pocit, keď dohráme predstavenie a ľudia nám začnú tlieskať. Nás hercov to napĺňa, lebo tam je to iné, ako v seriáli. Ľudia vidia naživo umenie, a vytvárajú si z toho pocity a emócie. A je to aj veľký adrenalín, hrať pred toľkým obecenstvom. Teraz momentálne účinkujem v úspešnom muzikáli Rent, ktorý mal len pred mesiacom premiéru. Musím potvrdiť, že ho milujem, som v ňom totiž až po uši! Párkrát sme mali dokonca standing ovation. Ľudia sú z toho nadšení, je to skvelý muzikál. Hrám tam s Maťom Durkáčom spoločnú postavu Rogera. Odporúčam vidieť.
Ďakujem za rozhovor.
Foto: Ján Dobrík
