Právo na informácie o svojom zdravotnom stave má pacient zo zákona (Zákon o zdravotnej starostlivosti). Rovnako mu právo na informácie tohto druhu zabezpečuje aj Charta práv pacienta. Podľa nej má pacient právo na informácie o svojom zdravotnom stave, vrátane povahy ochorenia a potrebných zdravotných výkonoch tak, aby tomu porozumel. Môže požiadať lekára aj o písomné vyjadrenie.
U maloletých alebo u pacientov nespôsobilých na právne úkony vhodnou formou informuje lekár príbuzných. V súčasných legislatívnych podmienkach má pacient právo aj na informácie o nákladoch na zdravotnú starostlivosť, ktorú dostáva, rovnako aj o cene (výške úhrady) predpísaných liekov a zdravotných pomôcok.
Niektoré zdravotnícke zariadenia ešte stále zabúdajú, že sú povinné mať na viditeľnom mieste cenník vybraných výkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré uhrádza pacient. Nevedieť o svojom zdravotnom stave môže pacient iba ak o to sám požiada. Toto vyhlásenie sa musí dokladovať (písomne alebo v inej forme). Aj to sa však môže stať iba ak neposkytnutie informácie nebude na úkor samotného pacienta alebo iných osôb.
„Súhlasím, že niekedy je lepšie pacientovi pravdu kúskovať alebo to oznámiť najskôr rodine, ale v mojom prípade som to bral ako osobnú urážku. Keď k vám idú rodičia s doktorkou v pätách a vidíte, že vám idú niečo dôležité povedať, cítite sa menejcenný,“ hovorí vo svojom blogu z vlastných skúseností jeden z onkologických pacientov Andrej Krištúfek.
Mnohí z pacientov si ešte stále myslia, že zdravotná karta je „písmo sväté“, ktoré môže vidieť iba lekár. Podľa zákona pacient alebo jeho zákonný zástupca má právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste výpisky. Lekár však nesmie vydať zdravotnú dokumentáciu pacientovi. Po ukončení hospitalizácie má pacient právo vyžiadať si písomnú správu o diagnóze, o priebehu ochorenia a liečbe svojho ochorenia.
Pri úmrtí pacienta majú právo nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie manžel, manželka a plnoleté osoby, ktoré s ním žili v čase úmrtia v spoločnej domácnosti, u detí rodičia. Povedať pravdu nie je jednoduché Hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva (MZ) SR MUDr. Kristína Križanová, ktorá je zároveň aj primárkou na oddelení paliatívnej starostlivosti NOÚ v Bratislave, sa zatiaľ nestretla s prípadom, že by pacient nechcel vedieť svoj zdravotný stav.
Povedať pravdu nie je jednoduché
Onkologické ochorenia sú v takých prípadoch na oznamovanie zrejme najhoršie. „Na rozhovor o diagnostikovanom ochorení si treba si nájsť čas. O tom, ako rozhovor viesť, som sa nenaučila na lekárskej fakulte nič a mám dojem, že sa to systematicky vôbec neučí. Až keď lekár začne pracovať, získa niektoré návyky odpozorovaním od kolegov, ak ho pustia k takejto aktivite. Niektorí získajú návyky nesprávne, niektorí vyslovene zlé,“ objasňuje túto nepríjemnú činnosť lekárov K. Križanová. Žiaden „grif “ na to podľa nej neexistuje, jej zásadou je, že informácia musí byť pre chorého žiaduca.
„Zväčša sa prvá spýtam ja, čo si pacient myslí o svojej chorobe, či a čo mu niekto z predošlých lekárov alebo sestier povedal,“ hovorí K. Križanová. „Stáva sa, že až keď pacient príde na onkologické pracovisko, uvedomí si, že má asi rakovinu. Žiaľ.“ MUDr. Križanová tvrdí, že v medicínskej praxi na Slovensku sa veľa necháva nevypovedaného a mnohokrát sa prognóza prikrášľuje aj v situácii, ktorá je aj pre chorého jednoznačne nepriaznivá.
„V onkológii sa kladie veľký dôraz na boj s nádorom, s rakovinou, ale menej sa rátajú straty pri tomto boji. Straty sú, žiaľ, hlavne v radoch pacientových buniek, tkanív a napokon v zhoršovaní kvality života,“ vysvetľuje hlavná odborníčka MZ SR.
Komu a koľko povedať?
Môže pacient výslovne zakázať, aby jeho príbuzní, napríklad manžel alebo manželka, nedostali informácie o jeho zdravotnom stave? „Stáva sa to veľmi zriedka a hlavne tam, kde sú zlé rodinné vzťahy. Niekedy si treba vypočuť niekoľko rodinných príslušníkov, aby sa v tom človek vyznal. Skoro vždy ide o problémy s dedičstvom,“ informuje K. Križanová.
Oznámenie o reálnom zdravotnom stave, najmä v tých najhorších prípadoch, vníma každý človek inak – či pacient alebo príbuzný. Emócie sú rôzne, niekedy agresívne, niekedy až príliš pokojné. „S agresivitou sa stretávame veľmi zriedka. Skôr sa ľudia rozplačú, alebo k tomu nemajú ďaleko. Onkologické ochorenie sa stále vníma ako vstupenka na cintorín, väčšmi ako srdcové zlyhanie alebo zlyhanie pečene. Hoci moderná protinádorová liečba vie zaistiť aj vyliečenie alebo prechod ochorenia do dlhodobej chronicity. Keď som skončila štúdium medicíny, bolo cytostatík len niekoľko a ani tie sa nemohli podávať každému chorému, lebo boli veľmi drahé. Dnes je rozmanitých protinádorových liekov veľa a môžu sa podávať v rôznych kombináciách tak, aby to vyhovovalo aj pacientovi,aj likvidovalo rakovinu,“ konštatuje zo skúseností K. Križanová.
Teória verzus prax
Človek, ktorý sa, našťastie, v živote s rakovinou nestretol, pozná také situácie iba z filmov, kníh. A ani pri nich to nie je príjemné prežívať, hoci je to „iba“ na obrazovke alebo na papieri. Vyzerá to aj v reálnom živote ako na plátne?
MUDr. K. Križanová s miernym úsmevom vysvetľuje: „Podľa toho, aký film pozeráme. Aj vo filmoch sú prepchaté nemocnice, nedostatok liekov proti bolesti, apatia preťažených zdravotníkov, a to nielen v našich, ale aj v zahraničných. Zdravotníci a zdravotníčky sú tiež ľudia ako ostatní, majú svoje túžby, sny, trápenia, majú povahové nedostatky, ktoré sa záťažou v práci môžu stať až nenapraviteľnými poruchami. Zdravotníci nie sú z ocele, ani fyzicky, ani psychicky, potrebujú ocenenie, oddych, drobné radosti, priateľstvá, fungujúce rodiny. Zdravotníctvo sa musí organizačne viesť tak ako iné odvetvia, aby bolo efektívne. V zdravotníctve však je pacient klientom nielen po vyliečení, ale zostáva ním aj keď sa nevylieči a raz na svoje ochorenie zomrie. Smrť pacienta nie je prehrou zdravotníkov ani medicíny alebo len v ojedinelých prípadoch. Vždy bojujeme o život pacienta všetkými prostriedkami, niekedy však márne, lebo ľudský organizmus má svoje hranice kompenzácie. Toto neustále napätie, aj keď ho neprežívame vedome a denne, nás v službe odlišuje od našich spoluobčanov, ktorí poskytujú iné služby. Služby, v ktorých nejde o život,“ uzatvára lekárka Kristína Križanová.
Na čo má ešte pacient právo
• vedieť meno a priezvisko pracovníkov v zdravotníctve, ktorí sa o neho starajú a liečia ho,
• žena má po dohode so zdravotníckym zariadením právo, aby s ňou pri pôrode bola dospelá osoba, ktorú si vyberie (nemusí to byť iba manžel či partner),
• v posledných chvíľach života môže byť pri pacientovi osoba podľa jeho želania.
Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov a postupov. Ak pacient napriek vysvetleniu odmieta potrebnú zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o jej odmietnutí v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme.
