Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave, pod vedením Martina Hubu a Emílie Vášáryovej. Založil kapelu Waterfall, dnes spieva v Semi Holsen. Hral v divadelnej hre Višňový sad a v televíznom seriáli Horská služba. Poznáme ho aj z filmov Marhuľový ostrov (2011), Miluj ma, alebo odíď (2012), Babie leto (2013) a Krok do tmy (2014). V súčasnosti má angažmán v divadle Thália v Košiciach, a hrá charizmatického, záhadného milionára v televíznom seriáli Búrlivé víno. Rozprávam sa neformálne, tvárou v tvár, s hercom a spevákom Petrom Nádasdim.
Peter, si v kontakte so spolužiakmi z vysokej, viete o sebe?
Áno, určite. Dá sa povedať, že denne. Teraz natáčajú v Košiciach Kukátko, celá partia. Bol som ich pozrieť, a rozprávali sme sa o tom, či by som nezapadol. Je to iné, improvizovaný sit com som ešte nerobil, ale myslím si, že by som ho mohol zvládnuť. Naposledy sme hrali spolu na škole…
Rola trpiaceho v Marhuľovom ostrove. Aké bolo natáčanie?
Super. Marhuľový ostrov veľmi ovplyvnil môj výkon, aj súkromný život, akurát som sa vtedy dosť trápil vo svojom vzťahu. Neprežíval som extra dobré obdobie, a pomohlo mi to. Film sa natáčal takmer 5 rokov pri Gabčíkove, Komárne, Bodíkoch – na juhu Slovenska, v maďarsky hovoriacich oblastiach.
Marhuľový ostrov
V Búrlivom víne si bohatý. Menia majetky charaktery ľudí?
No, stretol som sa aj s jedným, aj druhým, môže to byť na 90 percent tak. Ale stretol som aj takého pána, ktorý mojej prvej kapele, svojimi peniazmi, pomohol. Chopil sa nás vtedy jeden taliansky, veľmi bohatý podnikateľ, ktorý nás v dedinke pri Kráľovskom Chlmci videl hrať, a zapáčilo sa mu to. Začal nás dotovať neskutočným spôsobom. Natočili sme klip s talianskym štábom z Ríma, a podporil finančne aj futbal v regióne. On bol ten, kto dokázal, že s peniazmi sa dá, popri podnikaní, narábať aj inak. Vydali sme s ním aj album. Bol ešte jeden človek, ktorého som vôbec nepoznal, a pomohol mi, keď som mal jeden „prúser“. Kolega – herec mu to spomenul, a skoro som spadol zo stoličky, že je také niečo možné. Poznám aj ľudí, s ktorými robia peniaze negatívne veci. Je to zvláštne, ja s peniazmi skôr neviem narábať…
Aké jazyky ovládaš, a uplatnil si ich v kapele, pri natáčaní?
Od detstva som počúval pesničky v angličtine, spomínam si na Depeche Mode – zostalo to vo mne. Keď robíme skladby so Semi Holsen, improvizujem anglické texty. Napadne mi nejaké slovo, a vymýšľam si, že okolo toho napíšem celý text, ktorý dám na autorizáciu kamarátom, ktorí vedia dobre anglicky. Určite by ma nepredali v Anglicku, ani v Amerike, a ani po maďarsky a po slovensky nerozprávam tak, ako by som chcel. Strašne je mi ľúto, že neovládam dobre ruštinu; na základnej škole som bol v nej dobrý, podľa mňa sa to dá vrátiť; vo Francúzsku, v Monaku, kde som bol, je všetko ruské. Po česky rozumiem, a skúšam to, keď som v Čechách…
Futbalové ihrisko a divadelné pódium. Užívaš si obe miesta?
Futbal som hrával do tridsiatky. Nepodarilo sa mi, zahrať si vyššiu, ako tretiu ligu, lebo ma prijali na VŠMU, a nedalo sa pokračovať, lebo som vsadil na herectvo. Využil som to ale vo filme – bol som ľavonohý, a myslím, že celkom dobre tam hrám futbal. Režisér Búrlivého vína, Braňo Mišík, ma vedie k minimálnemu herectvu – nepridávať gestá na kameru, aby som bol pre ľudí zaujímavý. Sám sa čudujem, že tam nemám ksichty, a vydržím nepohnute sedieť, lebo kamoši ma volajú Jim Carey – s tým, že sme si v prejavoch, aj v tvári podobní… Sám preferujem herectvo prirodzenosti, a vidím, kde som zlý. Povedia mi, ako hrám, aj ľudia z oblasti, kde žijem. Potešil ma aj jeden nedávny mail z New Yorku, kde mi držia palce.
S kapelou Semi Holsen
Mal si niekedy teploty, boľavý zub, niečo slabšie, zlomené?
Zlomené nie, ale od sedemnástich riešim problémy s kolenom. Nechápem, bol som s ním aj na magnetickej rezonancii. Prejde to, a zase to príde – vraj meniskus, a spravila by to operácia. Je to zlé – čím sme starší, tým je ťažšia rehabilitácia. V detstve ma strašne trápili vysoké horúčky, kvôli zaneseným krčným mandliam, a kým mi to zistili, tak som vybral „stovky“ antibiotík. Odniesli si to aj zuby, kým mi mandle nedali von. A mám problémovú kožu. Ale že vraj je to tak u ľudí narodených v znamení Váh…
Zapojil si sa do občianskej iniciatívy „Stojím si za názorom“…
Áno, a bol som jediný z oslovených, ktorý tam bol „negatívny“. Povedal som to, ako som to povedal. Som inak pozitívny, ale nie na konzumný, globálny svet. Je to aj o výchove. Rád ľuďom pomôžem, lebo to tak cítim, a aj keď neskoršie, ale som darcom krvi. To ale neznamená, že všetko, čo sa deje, je super. Som šokovaný zo spoplatnených parkovísk pred nemocnicami. Ak ľudia na to nereagujú, pripisujem to tomu, že sa ešte stále boja, že ich „dostanú“. Možno si myslia, že sa do situácie, kedy budú za parkovanie platiť, nedostanú, a že nepríde čas konečného zúčtovania. Berú to tak, že na to nemajú čas, a majú teraz iné, svoje starosti. Kým sa ich to netýka, tak asi nepôjdu bojovať za práva iných. Mňa v deväťdesiatom ôsmom zobrali a zbili „fízli“, keď som štrajkoval s hercami pred ministerstvom kultúry…
Pôsobíš zdravo… Čo robíš s telom, a čo si dávaš na tanier?
Pred štyrmi rokmi som prestal fajčiť, lebo som nemohol behávať – neudýchal som to. Prestal som zo dňa na deň. A prišla kondička, bolo to super. Pomohlo mi to tiež na koncertoch, pri spievaní. Tým pádom, že popri práci teraz nemám čas behať, tak si dávam každé ráno aspoň pár klikov a nejaké brušáky, pred raňajkami. To robím, a jem všetko, už aj paradajkovú polievku – tú som nemal na základnej škole rád. Naši starí rodičia nejedli toľko mäsa, lebo jedli aj veľa zeleninových vecí. Základ, ako ješ, a aký máš pitný režim, je, myslím si, dôležitý. Po šiestej večer už zvyknem jedávať len niečo ľahké. Inak, milujem hlavne čokoládu, a viem si vychutnať dobré víno.
Fotografie: online archív Petra Nádasdiho
