Aj keď sa mnohí ľudia sťažujú na zabúdanie, v skutočnosti môže byť problém komplexnejší. To, že si s niečím nevieme poradiť tak ľahko, ako kedysi, si totiž vyžaduje viac než encyklopédiu v hlave.
Pokiaľ hovoríme o zdraví či chorobách (a najmä tých chronických), často spomíname fyzické ťažkosti, ktoré nás trápia. Spomalená chôdza, roztrasené ruky, ťažké nohy, nemohúcnosť… Mnoho rokov sme verili, že najväčším prekliatím je telesný hendikep. V súčasnosti sa však ukazuje, že na prvý pohľad viditeľné motorické ťažkosti sa dajú pomerne efektívne kompenzovať alebo minimalizovať modernou liečbou či vhodne zvolenými technickými pomôckami. Navyše, zvládať ich nám celkom dobre pomáha množstvo „pomocníkov“ – bezbariérový vstup do budovy, mobil, počítač, pripojenie na internet… Vďaka nim dokážeme naďalej udržiavať kontakt so svetom a aj si hľadať príležitosti pre vlastné uplatnenie.
Pohnúť rozumom je ťažšie než rukou
Oveľa väčšiu pozornosť si preto zaslúži iná tvár choroby. Aj tie najpevnejšie nohy nás totiž nikam nezavedú, ak nebudú vedieť, kam kráčať. A tak sa do centra záujmu špecialistov a výskumníkov v posledných rokoch dostali kognitívne schopnosti. „Z hľadiska pracovného uplatnenia pacienta je často mnohokrát dôležitejšia kognitívna funkcia než telesný hendikep. Nejde pritom len o zhoršenie pamäti, ale aj aplikácie vedomostí v praxi,“ hovorí prof. Ľubomír Lisý z ružinovskej Neurologickej kliniky SZU v Bratislave. „Napríklad, nové výskumy ukazujú, že už pri klinickom izolovanom syndróme, ktorý predstavuje iba začiatok roztrúsenej sklerózy, možno nájsť u 36 % pacientov poškodenie v oblasti mozgovej kôry. Čím je pacient starší, tým rýchlejšie dochádza k dekompenzovaniu jeho psychických schopností, a tým aj k jeho invalidizácii z hľadiska pracovného zaradenia.“
Tabletky na hlavu
Účinná liečba kognitívnych porúch či už pri chronických neurologických ochoreniach alebo pri rôznych typoch demencií závisí od poznania základnej príčiny zlyhávania týchto funkcií. Kým pri spomínanej roztrúsenej skleróze je poškodzovanie mozgu spôsobené hlavne zápalovými aktivitami, v prípade Alzheimerovej alebo Parkinsonovej choroby sa pristupuje k symptomatickej liečbe – medikamentóznou liečbou sa lekári snažia vyrovnať hladiny niektorých látok v tele, ktoré sú priveľmi vysoké alebo, naopak, veľmi nízke. (V prípade Parkinsonovej choroby je to, napríklad veľmi nízka hladina dopamínu.)
Pre tieto typy ochorení existuje medikamentózna liečba, ktorá spomaľuje proces degenerácie nervových buniek. Ide hlavne o látky zvyšujúce hladinu acetylcholínu v mozgu, látky zmierňujúce oxidatívny stres v bunkách, látky znižujúce hladinu glutamátu a ďalšie iné. Poruchy kognitívnych schopností však nemusia byť spôsobené iba degeneratívnymi ochoreniami nervových buniek a nepostihujú iba staršiu generáciu, u ktorej sa demencie prevažne vyskytujú.
Veľkú časť pacientov tvoria ľudia po poraneniach hlavy alebo autonehodách, ktorí utrpeli poškodenie mozgu a zmenila sa ich schopnosť samostatne žiť a pracovať. Ich myslenie je dezorganizované, prípadne majú poškodenú pamäť. Starostlivosť o takéhoto človeka je náročná, a práve preto má u neho zmysel rehabilitácia. U staršej generácie zasa rastie počet pacientov, ktorí prekonali náhlu cievnu mozgovú príhodu.
Svoju daň na psychických schopnostiach si vyberá aj stres, uponáhľaný životný štýl, nezdravé stravovanie, fajčenie a podobne. U strednej a staršej generácie poruchy pamäti a sústredenia môžu prameniť aj z nedostatočného prekrvenia mozgu, ktoré môže byť vyvolané rozličnými ochoreniami (ateroskleróza, hypertenzia, diabetes). Aj v týchto prípadoch sa zhoršenie nemusí prejavovať iba tým, že si horšie pamätáme, ale môže mať viacero podôb, ako sú bolesti hlavy, šumenie v ušiach, poruchy koncentrácie, úzkost’ a iné.
Na obnovu poškodených nervových buniek sa môžu indikovať tzv. nootropiká alebo kognitíva. Ide o neurodynamické látky zlepšujúce prekrvenie mozgu alebo pozitívne ovplyvňujúce metabolizmus buniek. Nie sú to voľnopredajné prípravky alebo výživové doplnky, ale lieky na lekársky predpis, ktoré sa indikujú pri konkrétnych poruchách a diagnózach.
Tréning mozgového svalu
Profesor Lisý zastrešoval celoslovenský výskum Alzheimerovej choroby, v ktorom sa sledovali vplyvy neuropsychologickej rehabilitácie na zlepšenie kognitívnych funkcií. Ukázalo sa, že neuropsychologická rehabilitácia síce neprinesie vyliečenie choroby, ale je možné výrazné zlepšenie sociability pacientov trpiacich poruchami pamäti. Prospešnosť takejto špecifickej mentálnej „gymnastiky“ – a to nielen u staršej generácie – potvrdzuje aj neuropsychologička PhDr. Karin Pribišová z Univerzitnej nemocnice Bratislava – Ružinov:
„Za posledné roky ku mne prichádza pomerne veľa pacientov z vekovej skupiny 30 – 50 rokov, teda ešte v produktívnom veku, ktorí majú množstvo povinností, a zrazu majú pocit, že zabúdajú. Vtedy je najprv potrebné objektivizovať ich pocit klinickým vyšetrením so zameraním na neuropsychológiu. Pamäť je veľmi krehká funkcia, a je ovplyvňovaná pozornosťou, stresom a mnohými inými faktormi. Veľakrát po vyšetrení zistíme, že nejde o pravé poruchy pamäti spôsobené nejakou mozgovou dysfunkciou alebo poruchou mozgových štruktúr, ale je potrebná zmena životného štýlu, lepšie usporiadanie si toku pracovných povinností, systematizácia práce a podobne. Venovať tomu pozornosť však nie je na škodu, pretože niekedy môže zohrávať úlohu naozaj iba nejaký psychogénny činiteľ, no inokedy môže byť pokles mentálneho výkonu predzvesťou nejakého vážnejšieho problému.“
Mozgová rehabilitácia
Kedy však treba zbystriť pozornosť, že môže ísť o vážnejšiu poruchu než roztržitosť alebo nepozornosť vyvolanú stresom? Podľa psychologičky je varovných signálov viacero: napríklad, nezvládanie vecí, ktoré predtým človek robil s ľahkosťou; ak je potrebné väčšie sústredenie sa na ich vykonávanie; ak napriek zvýšenej pozornosti v daných úlohách človek zlyháva. Druhým momentom, keď si treba viac všímať svoj mentálny výkon, sú napríklad častejšie upozornenia blízkych, že je človek zábudlivejší než je bežné, zabúdanie na dohodnuté termíny.
Psychometrické testy
Testovacie prístupy sa líšia podľa toho, či ide o človeka v produktívnom veku alebo o staršiu osobu, u ktorej treba vylúčiť výskyt stareckej demencie.
„Na hrubý záchyt porúch pamäti u starších ľudí slúžia orientačné skríningové testy a tzv. objektívna anamnéza, teda informácie od blízkych, ktorí sú s potenciálnym pacientom v kontakte. Veľakrát nám príbuzní vedia lepšie povedať o vývoji zmien u ich staršieho člena rodiny, než potenciálny pacient,“ hovorí neuropsychologička PhDr. Pribišová.
Pri testovaní kognitívnych schopností sa skúma okamžitá aj dlhodobejšia pamäť, proces učenia, schopnosť vnímať a pamätať si informácie pod vplyvom nejakého rušivého elementu a pod.
Krížovky sú hobby, nie tréning
Najmä starší ľudia si myslia, že ak lúštia krížovky alebo sudoku, ich úloha „mozgovej gymnastiky“ je splnená. Psychologička s touto predstavou nesúhlasí:
„Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že to, čo si potrebujeme trénovať, nie je len pamäť, ale komplexné kognitívne schopnosti, ku ktorým patrí aj vnímanie, myslenie, pozornosť, mentálna flexibilita, schopnosť riešiť problémy…“
Riešenie krížoviek a sudoku teda nie je na škodu, pretože je to zaujímavý koníček, a je lepšie využiť čas takto, než pasívnym pozeraním televízie.
„Podstatu neuropsychologickej rehabilitácie ľuďom vysvetľujem na príklade posilňovne. Keď do nej začneme chodiť a budeme dvíhať povedzme dvojkilové činky, najprv to bude ťažšie, ale po čase to hravo zvládneme. Aby sme v tréningu postúpili, musíme prejsť na ťažšie závažia. Podobné je to s mozgom – ak ho budeme zaťažovať len jedným stereotypným spôsobom, vlastne preň veľa nerobíme,“ hovorí Pribišová.
Neuropsychologička tiež pripomína, že podobne, ako pred prvou návštevou fitnescentra, aj v tomto prípade je najprv vhodná podrobnejšia diagnostika, aby bolo jasné, ktorú stránku kognitívnych schopností je možné využiť v prospech pacienta.
„Rehabilitácia musí byť inšpiratívna a motivujúca, musí prinášať radosť, preto pacientom dávam aj domáce úlohy. Cieľom terapie nie je pacienta zdeptať, ale pozdvihnúť. Tréningové techniky nepracujú len s rečou alebo úlohami typu ceruzka a papier, ale zapájame aj pohyb, antistresové cvičenia a podobne.“
Psychológ musí mať dobrý odhad na to, pri ktorých úlohách môže nechať „cvičiaceho“, aby sa viac potrápil s riešením a možno ho tak nabudil k túžbe prekonať prekážku a kedy je lepšie staviť na istotu a zadať úlohy, ktoré mu dodajú pocit sebaistoty. Pretože nielen úspech, ale aj neúspech nás môže motivovať k lepším výkonom.
PhDr. Pribišová však upozorňuje, že takéto záťažové cvičenia musí šiť pacientom presne na mieru: „Ak totiž pacient má výrazne poškodenú určitú časť mozgu, bolo by brutálne neustále ho konfrontovať so zlyhávaním v nejakom type úloh. Cieľom rehabilitácie je stavať na tých funkciách, ktoré sú zachované a pomôcť pacientovi k väčšej samostatnosti. Ideálne je, ak psychológ spolupracuje s neurológom alebo psychiatrom a môžu prekonzultovať možnosti komplexného prístupu – rehabilitácie spojenej s medikamentóznou liečbou, spoločne sledovať zlepšenie a dohodnúť sa na postupe.“
Na hodine mozgovej gymnastiky
Ako rehabilitácia vyzerá v praxi? Uvedieme si príklad pacientky, ktorá na ňu dochádza po prekonaní mozgovo-cievnej príhody. Ako rozcvičku na rozohriatie psychologička využije cvičenie z predchádzajúceho stretnutia: pacientka má predviesť hru s prstami, pri ktorej drží dlane oproti sebe a prsty sa majú postupne dotýkať jeden druhého podľa vopred dohodnutého kľúča. Druhou úlohou je naučiť sa výraz akrostická mnemotechnika – a to práve jej využitím.
Tá je zložená na tom, že z počiatočných písmen daného slova pacientka vytvorí slová nejakej vety. Napríklad, slovo akrostická sa možno naučiť pomocou vety „Andrea Kedysi Rada Ohurovala Svojím Talentom I Celú Katedru Anatómie“. Veta pritom môže dávať zmysel iba tomu konkrétnemu človeku, aby si ju ľahko zapamätal.
Mnemotechnické pomôcky si najmä staršia generácia pamätá aj zo školských čias, keď sa napríklad vybrané slová po b učili pomocou nacvičených viet. Po rozcvičke nasleduje pohybové cvičenie. V tomto prípade pôjde o pohadzovanie si tenisovej loptičky. Najprv jednou rukou, potom prehadzovanie z ruky do ruky, aj so zatvorenými očami, v ťažšej verzii vyhadzovanie dvoch loptičiek naraz, teda záťaž pre pravú aj ľavú ruku zároveň.
Vizuálna pamäť a jemná motorika sa trénuje napríklad prekresľovaním viac či menej zložitých obrazcov – podľa predlohy, spamäti, prípadne zrkadlové prekresľovanie alebo kreslenie druhou rukou. Rehabilitácia sa ale okrem zraku zameriava aj na ostatné zmysly.
„Pacientku, ktorá je zatiaľ doma, vediem k tomu, aby využívala aj čuch, hmat, chuť. Napríklad, pri varení môžeme k potravinám privoniavať, ochutnávať ich a snažiť sa pritom spomenúť si na nejakú príhodu z minulosti, vyvolať si čo najviac detailov,“ konkretizuje neuropsychologička PhDr. Pribišová. Za prospešné pokladá aj cvičenie s vylúčením zraku. Sadnite si v obývačke a na 20 minút si zaviažte oči. Možno vás prekvapí, že po chvíľke začnete intenzívnejšie vnímať zvuky, ruch z ulice, pachy v byte.
Či sa „domáce úlohy“ kognitívnej rehabilitácie aj známkujú? „Cvičenia si na najbližšom stretnutí určite preberieme, aby som videla, ako zlepšenie mozgu postupuje, ale známky nedávam. Nie je to potrebné, pretože pacienti sú sami motivovaní zlepšiť sa, nebyť odkázaní na pomoc druhých. Niekedy sa priznajú, že niektorú úlohu nevedeli vyriešiť, a tak sa pozreli do slovníka, alebo si odpoveď hľadali na internete. Aj to je dobrým signálom, pretože vidno, že majú flexibilné myslenie a snažia sa problém nejako riešiť,“ usmieva sa psychologička.
A nakoľko je rehabilitácia úspešná? Zázraky nedokáže nikto, ale neuropsychologička je presvedčená, že komplexným prístupom a spoluprácou s pacientom a spoluprácou odborníkov navzájom je možné výrazné zlepšenie. „Napríklad u pacientky, ktorú sme spomínali, predpokladám návrat do práce v priebehu niekoľkých mesiacov,“ uzatvára Karin Pribišová.
Mozgový tréning? Robte veci netradične
Dobrým cvičením kognitívnych schopností spojených s pohybom je vykonávanie bežných aktivít inak. Napríklad, umývať si zuby tak, že kefku držíme v inej ruke než zvyčajne. Alebo prehodiť si príbor a držať nožík ľavou a vidličku pravou rukou. Ženám sa odporúča, aby si predmety v kabelke nevyhľadávali zrakom, ale iba hmatom. Mozog potrebuje, aby sme ho zaťažovali netradičným spôsobom, aby sme ho stimulovali k lepšiemu výkonu.
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
