Je známy ako autor textov hitov slovenskej populárnej hudby (písal pre Deža Ursínyho, Mariku Gombitovú, Petra Lipu, Miroslava Žbirku, Richarda Müllera a ďalších). Sám začínal ako básnik, keď za svoju prvú zbierku Odriekanie získal v roku 1968 cenu Ivana Kraska. V súčasnosti veľa publikuje, píše pre muzikály, prekladá z ruštiny – jeho najnovším „úlovkom“ je skvelý román ruského spisovateľa Michaila Šiškina Listovník. Esejista, textár, prozaik, dramaturg a prekladateľ Ján Štrasser (1946) na tému „rakovina“.
Kto prišiel prvý na to, že máte chorú obličku?
Obličkové nádory sa – ako viem – väčšinou zisťujú pri inej príležitosti. Teda nie vtedy, keď ide človek k lekárovi s obličkami. Ja som chodieval k svojmu internistovi, a skúmali sme moju zvýšenú nočnú potivosť. Občas to mávam, a je to v takých výkyvoch – niekedy viac, niekedy menej. Internista na to šiel veľmi dôsledne – najprv vylúčil, čo to nie je. A potom ma poslal k endokrinologičke, ktorá ma poslala na CT vyšetrenie kvôli nadobličkám. Jednoducho si obaja mysleli, že asi je problém niekde tu. CT-čko ale ukázalo, že naodobličkám sa teraz venovať nebudeme, pretože v pravej obličke je nádor.
Kedy presne to bolo?
V decembri 2012.
Čo sa stalo potom?
Ďalej to šlo už veľmi rýchlo – o niekoľko dní na to som sa ocitol na bratislavských Kramároch, na urologickej klinike, u pána profesora Brezu. Po konzultácii mi povedal, že je to naozaj tak – ten nádor tam je. A musí ísť von.
Boli to pre vás asi zvláštne Vianoce…
Termín operácie mi stanovili na 8. januára. A tak sa aj stalo – zoperoval ma MUDr. Breza osobne. Nádor nebol veľký, obličku mi teda zachoval. Vybral celý nádor aj s okolím, a potom som pár dní čakal na histologický výsledok. To bola asi tá najhoršia časť z toho celého. Keď človek nevie, na čom je, nie je mu všetko jedno. Navyše, ja som človek pomerne zvedavý, takže som snoril na internete, a dozvedel som sa, že obličkové nádory nie sú práve najlepšie – väčšinou sú zhubné.
Mali ste obavy?
Ako sa hovorí, lepilo mi. Ale po niekoľkých dňoch, asi po desiatich, prišiel onkonález, a ukázalo sa, že v tomto prípade ide o nezhubný nádor. Dosť zriedkavý, ale nezhubný. A tak profesor Breza, aj so svojím lekárskym tímom, mohol prehlásiť, že z onkologického hľadiska som úplne v poriadku. Vyliečený.
Koľko trvala operácia, a ako dlho ste si poležali v nemocnici?
Ja som bol v narkóze, teda neviem (smiech)… Ale myslím, že asi poldruha hodiny. Skvele sa tam o mňa postarala pani doktorka Nemčeková – anesteziologička, ktorá mi dala takú anestézu, že som sa jej potom niekoľkokrát pýtal, ako to robí. Vysvetlila mi, že je to taká prvá látka, po ktorej človek ešte nespí, a ktorá len vygumuje pamäť. No od chvíle, keď mi to pichla do pleca, si už nič nepamätám… Ona síce tvrdí, že som potom ďalej normálne komunikoval, že som sám odišiel na operačný stôl, ale ja o tom nič neviem (smiech). Túto látku dávajú pacientom preto, lebo nie je nič príjemné, keď sa pri plnom vedomí ide pod nôž. Teda až potom som dostal normálnu anestézu, po ktorej som sa prebral až na JIS-ke. A tam som si poležal poldruha dňa. Neskôr ma preložili na normálne oddelenie, no a keďže sa to dobre hojilo, o nejaké tri dni mi vybrali hadičky a katétre, a šiel som domov. Celkovo som bol v nemocnici teda len asi 6 dní.
Keď ste ochoreli, a ešte ste nevedeli, že nádor je nezhubný, zapracovala vaša spisovateľská predstavivosť proti vám – predstavovali ste si, čo tá rakovina vo vás robí?
Neviem, či je to spisovateľská predstavivosť… Myslím si, že u každého človeka, ktorý sa dozvie, že niečo také v sebe má, predstavivosť zapracuje. Rakoviny je všade okolo nás šialene veľa, a ešte počúvame, že niektoré typy zničia človeka aj v priebehu niekoľkých týždňov. Je ťažké sa tým nezaoberať, to asi nikto celkom nedokáže.
Darilo sa vám ďalej vykonávať svoju prácu, písali ste?
No, tak to je na tom to najzaujímavejšie… Počúvajte, čo som zažil… Stala sa jedna absurdno-komická vec: hneď na druhý deň po náleze mi volala pani Rovniaková, zbormajsterka Bratislavského chlapčenského zboru, že sa chcú so mnou stretnúť pani doktorka Siracká a pani riaditeľka Kováčová z Ligy proti rakovine. Vraj sa blíži Deň narcisov, a že by odo mňa pri tej príležitosti chceli pesničku, ktorá by reprezentovala tento deň. Okamžite som sa začal strašne smiať, a hovorím im: včera mi indikovali nádor v obličke, a dnes odo mňa chcete pesničku o rakovine. Toto musí byť nejaká vyššia prozreteľnosť. Samozrejme, že som súhlasil a sľúbil, že keď takú pesničku dokážem napísať, tak to bude bez nároku na honorár. A naozaj, text pesničky som zložil ešte pred operáciou. Neskôr ju zhudobnil Braňo Kostka so svojou skupinou Fragile, a aj sa ku Dňu Narcisov hrala. Na tlačovke ku kampani som potom celý príbeh vyrozprával novinárom.
Skúsme sa vrátiť do obdobia, keď bola pre vás rakovina len nepekné slovo, a o niekom ste sa dozvedeli, že ju „má“. Ako to na vás zapôsobilo?
Keď ide o niekoho vám blízkeho, alebo je to len dobrý známy, vždy je to zlý pocit, počuť toto slovo. Viete, človek môže mať vysoký krvný tlak, cukrovku, vtedy o tom väčšinou vie. Vie o tom dlho, lieči sa, naučí sa s tým žiť. Ale rakovina? To je vždy taký šok. Poznal som viac takých ľudí, ktorí odchádzali, strácali energiu, chudli, a neviem, kto má vtedy odvahu povedať, vyzeráš zle, je to s tebou zlé, neskončí sa to dobre – samozrejme, že toto nikto neurobí…
Hovorili ste o svojej chorobe so svojím okolím?
Ľudia sú rôzni. Každý reaguje inak. Sú ľudia, ktorí o svojom zdraví nehovoria, dusia to v sebe, hovoria o tom možno len s najbližšími. Keď diagnostikovali mňa, už vtedy som o tom hovoril. Jasné, nevystúpil som na námestí a nekričal, ja mám nádor, ale rozprával som sa o tom s blízkymi, s priateľmi, kamarátmi. Mne to veľmi pomáhalo, najmä psychicky. Preto nemám problém hovoriť o tom aj teraz.
_________________________________________________________________
BOHUŽIAĽ, SOM TEN TYP, KTORÝ SA O SVOJE TELO STARÁ MÁLO.
_________________________________________________________________
Máte dnes také „svrbenie“, dohovárať ľuďom, aby chodili na preventívne vyšetrenia? Nadhadzujete túto tému?
Nevravím, že robím bohvieakú osvetu, že „všetci chodievajte na preventívky“. Myslím si, že dnes už je toľko informácii, že nikto nemôže povedať, že nie je neustále upozorňovaný, v dobrom poučovaný. Ja som napr. začal chodiť na kolonoskopiu, lebo rakovina hrubého čreva začína byť veľký problém. Vôbec je civilizačne deprimujúce, že na začiatku 21. storočia stále nedokážeme rakovinu vyliečiť. Poradili sme si s morom, cholerou, ťažkými chrípkami, ale rakovina nám stále uniká.
Ste spisovateľ, asi sa viac zaoberáte svojou mysľou než telom. Je spisovateľ náchylný, aby sa menej staral o svoje telo?
Neviem, ako je to u ostatných spisovateľov, ale ja som, bohužiaľ, ten typ, ktorý sa o svoje telo stará dosť málo. Je o mne všeobecne známe, že veľmi neholdujem športu, ani žiadnym iným telesným aktivitám, čo je, podotýkam, zlé. Mám to odmalička – nikdy ma šport a pohyb nebavil. Priznám sa, že ani do prírody extrémne rád nechodím, som skôr sedavý, kaviarenský typ (smiech). Snažím sa s tým trochu bojovať, ale väčšinou tá horšia stránka, lenivosť či pohodlnosť, nado mnou víťazí. Čo nakoniec aj vidieť na mojej postave – mám viac kíl, ako by som mal mať. Neviem, čo s tým ešte spraviť, najmä v tomto veku (smiech). Moji lekári a diabetologička – pretože mám cukrovku – mi pripomínajú pravidelnú fyzickú aktivitu, väčší pohyb, no ja asi nie som v plnení týchto odporúčaní najlepším vzorom…
S Milanom Lasicom.
Komu ste stihli poďakovať, že ste „z toho vonku“?
Možno niekomu, koho by sme mohli nazvať Boh, či Prozreteľnosť – v tomto nemám celkom jasno… No niečo určite rozhodlo o tom, že som sa z toho dostal, a že mi len zostala 20 centimetrová jazva. Poďakoval som sa a ďakujem manželke a rodine, ktorí sa veľmi starali. A samozrejme – lekárom. Nielen profesorovi Brezovi, ale celému jeho tímu, ktorý sa o mňa staral. A potom sestričkám… Teraz som vlastne po prvýkrát videl – lebo po prvýkrát v živote som bol vážnejšie operovaný, a bol dlhšie v nemocnici – ako to v nemocnici funguje. Akú prácu sestričky vykonávajú. Keď som ležal na JIS-ke, kde do mňa tiekli infúzie, boli tam okolo mňa oveľa ťažšie prípady, ako som bol ja. Mne samému to dávalo zabrať. No tie sestry sa na to musia denne pozerať, kŕmiť pacientov, upokojovať ich, stále byť k dispozícii. Je to veľmi ťažká práca. Sú zle zaplatené, a chápem, ak sú demotivované. Myslím, že lekárov máme výborných. Ale stav našich nemocníc, najmä tá lôžková časť, strava, nuž, nie je to to, čo by si človek predstavoval… Všetci vieme, prečo to tak je, má to veľa objektívnych a subjektívnych príčin. Práve preto je pomoc rodiny a najbližších taká dôležitá. Skrátka, lepšie je, nedostať sa do nemocnice. No ale, predsa len by som ešte niekomu rád poďakoval… Môjmu spolupacientovi na izbe, pánu Siváčkovi, vitálnemu osemdesiatnikovi, ktorý sa o mňa vtedy, keď ja som už bol po operácii, a on na ňu ešte len čakal, staral ako o vlastného… Až to bolo dojímavé… Týmto ho pozdravujem, ak to bude čítať.
______________________________________________________________
SESTRY SÚ ZLE ZAPLATENÉ, A CHÁPEM, AK SÚ DEMOTIVOVANÉ.
______________________________________________________________
Inšpirovala vás táto skúsenosť k tomu, aby ste o rakovine niečo napísali, umelecky ju stvárnili?
Najprv som si myslel, že áno, že niečo napíšem. Ale potom som si to rozmyslel (smiech).
Radi premýšľate o smrti?
Nehovorím, že rád, ale občas o nej premýšľam.
Chcete sa dožiť vysokého veku?
Ak mám byť úprimný – áno. Napokon, kto by nechcel? Len dúfam, že sa toho vysokého veku dožijem v relatívne slušnom stave. Slušný stav znamená, že nebudem svojmu okoliu na obtiaž, že sa budem vedieť o seba sám postarať. Ale to, že by som sa vysokého veku dožiť chcel, a to, či mi to bude dopriate, sú dve veci. Dokonca si myslím, že také niečo sa nedá dosiahnuť ani skvelou životosprávou. Niekde to ale asi je napísané, asi existuje taká kniha, komu koľko ešte bude horieť sviečka. Neviem. O tom človek nerozhoduje.
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Onko magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho stiahnuť po kliknutí na obrázok.
