Bratislavské občianske združenie Lorien sa venuje deťom, mladým ľuďom a rodinám. Tým klasickým, ale aj znevýhodneným, či ohrozeným prostredím (deti a mládež v ústavnej starostlivosti, deti z problémových, dysfunkčných rodín, s emočnými poruchami, poruchami správania, telesným, duševným alebo sociálnym hendikepom, prejavmi ADHD atď.). Okrem aktivít pre deti, sa o.z. Lorien sústreďuje na dobrovoľníkov. Manažuje školenia na aktuálne témy a supervízne stretnutia. Matej Štepita z tímu Lorien prichádza s akciami pre verejnosť, ktoré spájajú a rozvíjajú ľudí aj vzťahy. Porozprávala som sa s ním o jednej z nich.
Vaša jesenná víkendová „terénka“ Otec a syn. Čo sa tam bude diať?
Na pobyte sa budeme hrať s otcami a synmi v prírode, aj na chate, spoločne plniť rôzne úlohy a prekonávať prekážky, pri ktorých sa môžu tieto dvojice lepšie spoznať v netradičných situáciách. A hlavne, zažijú spolu niečo príjemné a stmeľujúce. S otcami budeme tiež debatovať o radostiach, úlohách a výzvach otcovstva: tentokrát budeme mať tému Otec ako autorita a vzor pre syna. Vítaní sú všetci otcovia a synovia, ktorí chcú urobiť krok k sebe, niečo pekné spolu zažiť, a lepšie sa spoznať. Nie je to nejaká špecifická skupina len pre otcov, ktorí majú výchovné problémy so synmi. Hoci aj takých radi „vezmeme“ – sú ešte odvážnejší, keď sa prihlásia.
Myjavské kopanice. Prečo ste sa rozhodli práve pre okrajovú lokalitu?
Je to krásny kraj, a ľudia sú dnes veľmi málo v prírode. Je to škoda, lebo príroda upokojuje dušu, a tiež dáva možnosti rôznych pekných a dobrodružných zážitkov, ktoré chlapci, ale aj muži potrebujú, a v meste ich nenájdu. Potom možno práve pre nedostatok prirodzeného dobrodružstva skúšajú v puberte, aj neskôr experimentovať s alkoholom, drogami, „čudnými partiami“ a podobne. Vyvádzať v prírode je oveľa zdravšie. Navyše, chalupa, kam chodíme, je relatívne neďaleko Bratislavy; je cenovo dostupná, a má veľmi príjemnú, domácku atmosféru s krbom, čo podporí celkovú atmosféru akcie.
Údajne tam beriete aj psa. Je súčasťou vášho terapeutického tímu?
Nie sme nejakí odborní – canisterapeuti. Ale je fakt, že deti sa s ním hrajú veľmi radi – prebúdza v nich pekné city. A Dino po víkende často aj deň-dva prespí, takže si to odmaká s nami (úsmev).
Vzťah otca a syna vo svojej prapôvodnej podstate. Poviete nám viac?
Je to veľmi dôležitý vzťah pre formovanie osobnosti syna, a tiež možnosť sebavýchovy pre otca. Otec je pre syna vzorom správania sa vo vzťahoch. Učí syna hodnotám, postojom, charakteru, rôznym vedomostiam, schopnostiam a zručnostiam, a tiež prekonávať prekážky života a vyrovnávať sa s problémami „chlapsky“, teda nevzdať sa. To je veľká zodpovednosť. Najmä to uvedomenie si faktu, že na syna pôsobí otec nielen tým, čo mu hovorí a ako ho priamo vychováva, ale najmä tým, ako žije, ako pristupuje k ľuďom okolo seba, k problémom a výzvam, a k svetu vôbec. Ak napríklad dohováram synovi, že má hovoriť pravdu, a pritom robím pred ním rôzne „malé podvody“ na úradoch, voči obchodným partnerom a podobne, asi moje slovo veľkú váhu mať nebude. Deti sú veľmi citlivé najmä na osobný príklad. Dokonca aj svojimi pocitmi, myšlienkami a postojmi, ktoré otec neprejaví navonok, ale vo vnútri pestuje, utvára dušu svojho syna. Tento to jednoducho vníma, a opakovane sa to do neho „vpisuje“ – asi tak, ako dokážeme vnímať napätie či uvoľnenú atmosféru v miestnosti aj bez slov. Stručne povedané – tým, aký som človek, formujem to, akým človekom sa stane môj syn. V rôznom veku syna sú úlohy otca iné – od priameho vedenia v detstve, cez ponechávanie stále väčšieho priestoru pre vlastné skúsenosti, rozhodnutia a ciele počas dospievania, až k možnej transformácii vzťahu na priateľstvo dvoch rovnocenných dospelých mužov.
Plusy a mínusy súčasnosti. Kde sa nachádzajú otec a syn spolu dnes?
Často je to smutný obraz, ktorý nás práve motivuje k organizovaniu týchto akcií. Veľa otcov pred svojou zodpovednosťou voči synovi, a tým ale aj radosťou zo spoločného vzťahu, uteká; iní si ju zasa nevedia vydobiť. Často sa boja, že by výchovu nezvládli, že na to nie sú dosť dobrí, a tak ju nechávajú na matku. Tá potom zastáva rolu, ktorú jeden môj známy humorne, ale trefne označil „matec“ – teda matka aj otec v jednom. To sa ale pri najlepšej snahe úplne nedá. Často k tomuto stavu prispieva aj rozvod či partnerské konflikty, a nedôvera matky dieťaťa k jeho otcovi – či už je oprávnená, alebo nie. Ďalším faktorom môže byť aj to, že otec od svojho otca sám v detstve nezažil veľa záujmu, a teda ho ani nevie dávať ďalej svojmu synovi… Jednoducho, nevie, aká je náplň slova otec, a sám ju niekedy hľadá ťažko.
Som ale presvedčený o tom, že okrem extrémnych prípadov týrania a iného násilia otca, je vždy pre syna (a aj dcéru) lepšie, keď sa mu otec venuje so všetkou svojou nedokonalosťou, ako keď sa mu radšej nevenuje, aby niečo nepokazil. Tým totiž vzniká u syna dojem, že pre otca nemá cenu, a rapídne tým klesá aj jeho vlastný pocit sebahodnoty a sebaúcty. Naším prvým a základným cieľom je teda povzbudiť otcov k hľadaniu cesty k svojim synom, a dodať im dôveru v to, že sú toho schopní. A tiež im ukázať, že to môže byť navyše aj veľmi zábavné, a priniesť veľa radosti a nových výziev do ich života. Až potom nasleduje krok hľadania, ako byť lepším otcom, aby som čo najlepšie podporil zdravý vývoj svojho syna.
Ešte jedna téma je dnes podľa mňa pre vzťah otca a syna podstatná – a tou je rola mužov v spoločnosti vôbec. V rámci boja o rovnoprávnosť mužov a žien, ktorý bol aj je, samozrejme, dobrou vecou, sa pridružila zdanlivo podobná snaha o rovnakosť, ktorú už pokladám za škodlivú. Muži a ženy sú predsa len rozdielni, a tak je to správne. Podľa mňa im škodí, keď sú tlačení do rovnakej šablóny unisexu. Aj pri tolerancii ku všetkým osobným špecifikám som presvedčený, že niektoré veci môže syna naučiť len otec (prípadne dedo, nevlastný otec, iný muž), a dcéru zase len matka. Prírodné prostredie poskytuje výborné možnosti na takéto aktivity, kde môžu otec so synom spolu rúbať drevo, zakladať oheň…
Inšpirácie a tipy pre dobré vzťahy otcov a synov. Nájdeme ich niekde?
To ste ma teraz zaskočili. V dnešnej kultúre zjavne príliš poruke nie sú – čo tiež vypovedá niečo o spoločenskom stave tohto vzťahu. Peknou knihou na túto tému je Divoký muž od Richarda Rohra – aj viacero podobných sa dnes dá nájsť. Určité vzory môžeme nájsť v mýtoch a legendách starších kultúr, kde boli tieto vzťahy formované tým, že otec syna zaúčal do tajomstiev lovu, povolania, ktoré sa dedilo, boja a pod. Toto dnes vymizlo, čo je na jednej strane dobre v tom, že syn má slobodu vlastného hľadania si cesty životom – nemusí byť, povedzme, krajčír, ako bol jeho otec, dedo aj pradedo… Na druhej strane, vyžaduje si to väčšiu tvorivosť od mužov v hľadaní si svojho miesta v spoločnosti, ako aj pri výchove detí. Pekný vzťah k otcom majú napríklad hrdinovia z Dobšinského rozprávok, ako Popolvár či Lomidrevo, ktorí si vždy svojho otca vážia, a pamätajú na neho aj v jeho starobe. Otec zasa „nechce lámať vôľu syna“, keď tento ide do sveta. Zaujímavou inšpiráciou pre postoj otca k dospievajúcemu synovi a jeho hľadaniu je tiež biblický príbeh o márnotratnom synovi – aj všeobecne obrazy a podobenstvá, v akých hovorí Ježiš o svojom Otcovi, a nemám teraz na mysli rovinu náboženskú, ale práve skôr vzťahovú. V gréckych bájach sú mnohí hrdinovia synmi bohov – napr. Herakles je priamo synom najvyššieho boha Dia. To pekne vypovedá o vnímaní chlapcov ku svojim otcom v určitom období života, približne na prvom stupni ZŠ. Môj obľúbený psychológ a sociológ Erich Fromm napísal knihu „A budete ako bohovia“, kde popisuje vývoj vzťahu medzi izraelským národom a jeho Bohom – otcom, na podklade starého zákona, a z toho plynúce metafory pre vývoj vzťahu otca a dieťaťa.
Ak chlapci vyrastajú (takmer) bez otca – viete im v združení pomôcť?
To je väčšia úloha, ktorá sa nedá riešiť len s odborníkmi. Chce to totiž osobný vzťah, a ten nemôžete mať k tisícom detí. V prvom rade by som odporúčal matke, resp. osobám, ktoré vychovávajú takéhoto chlapca, aby hľadali v jeho okolí nejakého muža, s ktorým by mohol tráviť čas, a mal by s ním osobný vzťah, a tento by bol preňho dobrým (nie dokonalým!) vzorom. Môže to byť ujo, dedko, nevlastný otec (aj na našich pobytoch sú vítané takéto osoby), skautský vedúci, tréner, učiteľ… Dôležité je, aby si na chlapca vedel nájsť čas a mal ho rád, a tým mu môže veľa dať. Za cennú považujem takmer vždy (okrem spomínaných extrémnych prípadov, a ešte samozrejme smutných prípadov otca, ktorý umrel) aj snahu mobilizovať vlastného otca k aspoň nejakému záujmu o syna, čo môže prebiehať paralelne s hľadaním iných vzorov. Dôležité je, aby sa nesnažili dieťaťu povedať, že tá druhá osoba bude nový otec – to by spôsobilo iba zmätok a odpor. Môže mu veľa citovo dať, ale jeho otec je vždy ten, kto ním bol od jeho narodenia.
Prejdime teraz k vám… Viete nám popísať váš vzťah k svojmu otcovi?
Môj otec má veľmi rád humor – od neho poznám židovskú anekdotu o tomto vzťahu. Hovorí, že keď má syn 6 rokov, myslí si, že jeho otec je boh. Keď má 9 rokov, začína pochybovať, či je jeho otec naozaj boh. Keď má 12, už vie, že otec určite nie je boh. Keď má syn 16, už je presvedčený, že je to naopak ten najväčší hlupák na svete. No a keď má 30, začína pomaly hľadať cestu, ako si od svojho otca vypýtať radu. A ja som mal tento rok 31 (úsmev).
Ale aby som otázku nevybavil tak naľahko, pravda je taká, že si svojho otca veľmi vážim za jeho zmysel pre spravodlivosť a poctivosť, nadhľad, láskavú trpezlivosť, ponechanie slobody, pokoru a obetavosť voči mne, aj môjmu bratovi. A obdivujem jeho pozitívny prístup k životu, optimizmus a životnú energiu, ktorou stále oplýva. Mali sme aj ťažšie obdobia – moji rodičia sú rozvedení, čo vie vzťahy skomplikovať. Ale vďaka vzájomnej snahe aj trpezlivosti nás oboch máme dnes, myslím, veľmi pekný vzťah. Podobne aj s mamou, čo mi dáva dôveru aj pre mnohé iné rodiny, že sa to, aj napriek rozvodu, dá. A ak sa chcete presvedčiť alebo spýtať jeho, príďte na pobyt – otec je totiž šéfkuchár nášho tímu, čo je tiež jeden zo spôsobov, ako na našom vzťahu ďalej pracujeme.
A vráťme sa opäť k víkendu. Dokedy a kde sa môžu otcovia prihlásiť?
Hlásiť sa môžu mne -buď mailom na mato.psycholog@gmail.com, alebo na tel. č. 0903 692 500. Najlepšie do konca septembra, lebo pobyt má obmedzenú kapacitu. Ale skúsiť to môžete aj neskôr – až do víkendu 11.-13. októbra 2013, kedy sa pobyt uskutoční. A ak vám nevyhovuje iba termín, ale záujem máte, dajte mi vedieť aj tak. Zaradíme vás do nášho zoznamu na ďalšie pobyty.
Fotografie: archív www.lorien.sk
