Svetový deň prevencie samovrážd je podporovaný Svetovou zdravotníckou organizáciou a Medzinárodnou asociáciou pre prevenciu samovrážd. Pripadá na 10. september, a pripomína sa od roku 2003. Cieľom je zvýšenie povedomia verejnosti o samovražednom správaní, prevencia, resp. poskytovanie včasnej adekvátnej liečby a starostlivosti. K téme sme oslovili odborníčku z oblasti sociálnej psychiatrie, PhDr. Vieru Nogovú, z Fakultnej nemocnice Bratislava-Ružinov.
Na Slovensku každoročne rastie počet dokonaných samovrážd. Existuje nejaká prevencia?
Práveže prevencia je veľmi zúžená, alebo zoslabená. Venujeme sa klientom, až keď je problém, alebo patológia, pokiaľ treba doliečovať krátkodobo, dlhodobo. Štátny zdravotnícky systém nie je nasmerovaný na preventívne opatrenia. Existuje edukácia na túto tému, rôznou formou (akcie, prednášky, letáky…), no v réžii zainteresovaných občianskych združení a neziskových organizácií. V nemocniciach prebieha miestami vzdelávanie, ale len o duševnom ochorení…
Neviditeľná bolesť. Čo sa deje s človekom, ktorý dlhodobo duševne trpí?
Človek je ochromený, úplne paralyzovaný vo všetkých oblastiach života, na všetkých úrovniach. Je ako keby bez nádeje, zmyslu, kvality života. Nie je zorientovaný, nemá pilier, je zacielený na smrť. No a ide v psychike dole kopcom, alebo až „špirálovo“ dole. Ak je plný emócií, vtedy je možné, že volá o pomoc, ale nikto ho nepočuje. Alebo je až „autisticky stiahnutý“, a prešmykne sa do úzkosti a strachu. Ako prvé sa mu stratia biologické potreby, vzápätí sociálne. Jasne viditeľná je porucha príjmu stravy a tekutín. Nereaguje na teplo, ticho, stráca v sebe ochranu, bezpečie.
Ľudia „na dne“. Vyhľadajú niekoho, alebo to skôr skrývajú?
Keď do toho zapoja logiku, vtedy je dobre. Racionálne začnú uvažovať buď smerom hore, alebo smerom dole. Dostanú sa z toho, idú niečo riešiť. Priam bravúrne vedia ísť klienti do samovražedných myšlienok! V kontakte s nimi je rozhodujúce porozumieť im, zaktivizovať ich k životu, riešiť pre nich neriešiteľné spolu. Vyvádzame ich z očakávaní, zo sklamaní, určujeme si, koľko námahy pri tom vynaložíme. Pokiaľ je v rodine istá miera tolerancie, že sa to (pokus o samovraždu) môže niekomu z nich stať, dá sa úspešne, rýchlo pomôcť. Naopak, odmietanie alebo „obsedantné rituály“, v zmysle „hovorím o tom opakovane, ale nekonám“, to zhoršujú, sťažujú.
Prichádzajú za vami psychiatrickí pacienti. Zdôveria sa vám s tým, že uvažujú o samovražde?
Klient mi o tom povie. Určujúce je, akému človeku, v akom prostredí a v akej situácii to vyjadrí. Keď niekoho vyhľadajú, treba to zachytiť, brať ich vážne. Prítomná býva zacyklenosť, beznádej. Zreálňujeme spolu prekážky a priestor; sprevádzam ich na ceste, hľadáme niečo, nastavujeme sa na seba, a nadrieme sa pri tom… Zvýšený strach pritom rovná sa zvýšená agresia. No a nesmie sa k tomu pridať návyková látka. U tých, ktorí sa pokúsili siahnuť si na život, je spoločným znakom „syndróm neúspešnosti“. Pomáha niekto blízky, individuálna terapia, ale aj skupinové sedenia: vedia dať človeku identifikáciu, začlenenie a poznanie, že nie je sám, kto si prechádzal životnou krízou. Takto môže prísť k záchrane – skupina má v sebe cennú, prirodzenú dynamiku, spätnú väzbu a silu.
Kto si zvolí dobrovoľný odchod zo sveta?
Ten, kto nehľadá riešenia. Nemá to v sebe tak postavené, že musí ísť ďalej, a je emočne zraniteľnejší. Biologicky nemáme právo siahnuť si na život – svoj začiatok a koniec neurčujeme my… To, že je tu niekto blízky, kto by trpel odchodom človeka, pomáha, dá sa o to oprieť. Najviac ohrození môžu byť tí, ktorí sú dlhodobo chronicky (nielen duševne) chorí, manipulovaní, žijú v nezdravých vzťahoch, s existenčnými problémami, a nie „podľa seba“. Ľudí drží nažive istá schéma…
Obdobie ekonomickej a sociálnej krízy. Ako zvládnuť extrémne silné psychické situácie?
Veľa záleží od toho, aké požiadavky má rodina, a členovia rodiny. Ako sa rozhodujú, či sú k sebe otvorení, ochotní pomôcť si, ako zodpovední sú, a čo vydržia. Potom je dôležité, či a nakoľko človek potrebuje pomoc a starostlivosť – niekto potrebuje len rozhovor, iný dlhodobú terapiu. Pre človeka je prirodzené, ak je v rovnováhe, a nie výhradne závislý od svojich blízkych. Človek nie je v súčasnej spoločnosti schopný existovať bez peňazí. Kríza vytvára schému, a tá scenár. Každý máme vlastnú batériu schopností, či sme odborníci, alebo nie. Ak dokážeme „zapojiť seba“, máme šancu zvládnuť aj zložité situácie.
Prax v nemocnici. Stretávate sa s pokusmi o samovraždu?
„Záchyty“ sa robia normálne v zdravotníckom zariadení, ako akékoľvek iné zásahy, či už ide o depresiu, psychózu alebo čokoľvek iné. U nás sa preferuje okamžitá hospitalizácia. Nastupuje ambulantný systém, ktorý poskytuje obmedzenú pomoc. Tam sa psychosociálny pilier viac-menej nezapája, len sa riešia psychofarmaká. Je zlé, že sú klienti, ktorí následne nejdú do skupiny, stacionára, strediska, poradenstva, alebo do asistencie. Niekedy sa človek zorientuje sám, kam pôjde: niečo si nájde. U tých, ktorí sa pokúsili o samovraždu, nastávajú pocity zlyhania. Môžu sa pritom zmeniť aj osobnostne. Nemusia si uvedomovať, že majú problém, lebo ho nehľadajú, neidentifikujú. Zlý pocit zo seba, alebo nechuť tu a teraz žiť – tam sa to môže celé začať.
Niekto blízky, kto si siahol na život. Sme svedkami takejto udalosti. Popíšete nám prvú pomoc, kým dorazí sanitka?
Na internete sú spísané dostupné materiály, kde sa dočítate, čo robiť, a čo nerobiť… Dôležité je, najmä byť pri človeku, či už so slovom, alebo bez – niekedy je neverbálna pomoc viac. To, čo prežíva, sú rôzne výkyvy a straty. Podstatné je, že vieme, ako ho udržať v bezpečí, pri sebe, kým príde pomoc zvonku.
Liečba. Pacientom nemusia „sadnúť“, zabrať lieky, alebo ich odmietajú… Čo s tým?
Musíme vždy hovoriť o vedľajších príznakoch. Sadlo, nesadlo… Hľadajú sa tie správne lieky; ide o parketu lekára; je to dlhodobý, nie ľahký proces. Musí sa udržať deň a noc, režim. Keď sa odmieta liečba, je to na rozhodnutí toho človeka. Vtedy vyjadrí klient svoj písomný nesúhlas s liečbou, hospitalizáciou.
Motivácia a dôvera pacienta. Dá sa dosiahnuť aj v akútnom psychickom stave pacienta?
Pohotovosť prítomného odborníka musí byť kontaktná, ľudská. Taká, že sociálne je tu s ním človek, a neodchádza. Uvedomí si, že nie je sám. Že niekde má tú svoju kotvu, svoj ostrov, prostredie, v ktorom by mohol ešte existovať… V rámci krízového plánu klienta, ktorý sa psychiatricky lieči, sme na to pripravení, aby to dopadlo dobre.
Depresie a ordinačné hodiny psychiatrov. Vedia ich nahradiť telefonické krízové linky?
Žiaľ, Bratislava nemá takúto špecifickú linku, ako v minulosti. Na východnom Slovensku ich majú, podržali to sponzori. A včasná mobilná pohotovosť do bytu, myslím tým mobilný psychiatrický tím v teréne, funguje v zahraničí, u nás zatiaľ nie. Zostáva teda privolať integrovanú linku 112…
Nedobrovoľné hospitalizácie pacientov. Súvisia s pokusmi o samovraždu?
Nie je to až také jednoznačné, pri nedobrovoľnej hospitalizácii. Žiaľ, väčšinou ide o nedodržiavanie liečby. Vychádzame zo zdravotníckeho zákona. Bolo by dobré, keby sociálne služby, spolu so sociálno-právnou ochranou, boli rozšírené a poskytované. Zdravotníci (v rámci tímov) nemajú tieto služby. Musí sa veľa terapeuticky pracovať s rodinou. Ak je niekto „na dne“, pomáha krízová intervencia – aj keď nie je osobná, aspoň človek počuje hlas, a podržíme ho… Ak to mám zhrnúť, tak účinné je vyhľadať pomoc, nemlčať, a byť k sebe vnímaví.
Ilustračné foto
