InterviewBývalá novinárka sa rozhodla pre politiku v roku 2010. Pred dvoma rokmi vymenila KDH za Lipšicovu NOVU, kde je podpredsedníčkou.
Rodená Bratislavčanka pôsobila v 90. rokoch v rôznych médiách, okrem iného aj v TV Markíza a v Slovenskom rozhlase. Vyrastala vo frankofónnom Alžírsku, hovorí plynule po anglicky a po francúzsky. Mgr. Jana Žitňanská momentálne pracuje ako poslankyňa Európskeho parlamentu.
Aká je všeobecne situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na Slovensku?
Podľa môjho názoru je veľmi zlá. Situácia rodín so zdravotne postihnutým členom v domácnosti, alebo situácia ZŤP osôb žijúcich osamotene, je veľmi zložitá. A nemyslím tým len finančnú stránku. Výpadok príjmu u mamy, ktorá sa stará napríklad o postihnuté dieťatko, je len vrcholom ľadovca. Netreba zabúdať, že tieto rodiny sú vystavené vyšším výdavkom (lieky, rehabilitácia, pomôcky, častejšie jazdia k lekárom…).
Najväčšou tragédiou ale je to, ako sa na nich pozerá veľká časť spoločnosti, aké polená sú im hádzané pod nohy. Žiaľ, až príliš často sme – s mojou kolegyňou, Ankou Šmehilovou – pri riešení konkrétnych prípadoch svedkami toho, ako tieto rodiny a jednotlivci musia bojovať za úplne samozrejmé veci, na ktoré navyše majú zo zákona nárok.
Nakoľko sú títo ľudia odkázaní na pomoc od druhých?
Keďže ich príjmy sú vo všeobecnosti nižšie, a čelia aj vyšším výdavkom, a pomoc od štátu je dosť nízka, nezostáva im nič iné, ako sa obracať na rôzne nadácie, združenia, ale aj na jednotlivcov a firmy, a žiadať o podporu.
Zákon 447/2008 – ako ich ohrozuje?
Keď sa bavíme o daroch, tak je to jeden z problémových bodov tohto zákona. Naša legislatíva totiž rozlišuje, či dar, ktorý prijíma osoba poberajúca napríklad príspevky na kompenzácie, je od fyzickej osoby, alebo od nadácie. V prípade, že dar ide od súkromnej osoby, prijímateľ je povinný to zahrnúť do svojich prijímov. Pri daroch od nadácií táto povinnosť neexistuje.
Do akej situácie sa môže obdarovaný dostať?
V prípade, že jeho príjem, vrátane daru, prekročí istú hranicu, môže stratiť nárok na spomínané príspevky, napríklad na asistenciu alebo kompenzácie. Ale vo všeobecnosti je tento zákon nastavený tak, že ak je osoba so zdravotným postihnutím iniciatívna – nájde si sponzora na pomôcku alebo rehabilitáciu, snaží sa pracovať – je za to trestaná. Uvediem ale príklady.
Zákon stanovuje výšku príspevku, aj zánik tohto príspevku. Ide o peňažný príspevok (ďalej len “PP”) na osobnú asistenciu, na prepravu, na kompenzáciu zvýšených výdavkov, na opatrovanie. Každý PP sa riadi inými pravidlami, a tak vyberiem len zopár z tých, ktoré majú zásadný vplyv na ľudí so zdravotným postihnutím.
PP na osobnú asistenciu (ďalej len “PP OA”) – sadzba za 1 hodinu osobnej asistencie je 1,39 % sumy životného minima (ďalej len “SŽM”) pre jednu plnoletú fyzickú osobu (v súčasnosti je to 2,76 Eur za 1 hodinu). Výška sa znižuje o sumu zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť. Ak príjem osoby s ŤZP presahuje štvornásobok SŽM (v súčasnosti je to 792,36 Eur), výška príspevku sa zníži, alebo sa príspevok neposkytne vôbec. Tzn., ak príjem osoby s ŤZP je vyšší ako štvornásobok SŽM pre jednu plnoletú fyzickú osobu, od príjmu fyzickej osoby s ŤZP sa odpočíta suma štvornásobku SŽM pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Ak je tento rozdiel nižší, ako rozsah OA určenej v eurách, výška PP OA sa rovná rozdielu týchto dvoch súm. Ak je rozdiel medzi príjmom fyzickej osoby s ŤZP a štvornásobkom SŽM pre jednu plnoletú fyzickú osobu vyšší, ako rozsah OA určenej v eurách, PP OA sa neprizná.
Z praktického hľadiska to znamená, že pokiaľ sa osoba s ŤZP zamestná, a začne v práci zarábať, jej príjem sa logicky navýši nad zákonom stanovený limit (pretože sa počíta celý príjem – invalidný dôchodok a mzda zo zamestnania), a tým stráca nárok na PP OA.
Modelový príklad – plný invalidný dôchodok 340 Eur + minimálna mzda 380 Eur = 720 EUR. A to sme už teraz úplne na hrane. Horný strop je totiž podľa zákona do výšky 792,36 Eur. Z praktického hľadiska nútime ľudí s ŤZP, že ak sa chcú zamestnať, tak nech sa zamestnajú za minimálnu mzdu, aby nestratili nárok na PP OA. Pokiaľ však budú šikovní a získajú lepšie platenú prácu, musia si služby OA platiť zo svojho. Tieto dôvody sú preto pre mnohé osoby s ŤZP demotivujúce, aby zamestnali, alebo sa o to aspoň usilovali, keďže prídu o najdôležitejšiu pomoc – o osobnú asistenciu, bez ktorej nevedia v reálnom živote samostatne fungovať.
Okrem toho, osoba s ŤZP nemôže OA využívať ani na pracovisku, ani v škole (mimo VŠ). Avšak, paradox je v tom, že táto osoba s ŤZP častokrát potrebuje OA pri bežných sebaobslužných činnostiach, ako sú pomoc pri osobnej hygiene, obliekaní, či vyzliekaní, čo ani pracovný asistent počas práce, a ani asistent učiteľa v škole reálne robiť nebudú, a ani nerobia.
Ďalšie príklady sa týkajú peňažných príspevkov na kúpu pomôcky:
Výška peňažného príspevku je najviac 8 630,42 €.
Výška peňažného príspevku, určeného na kúpu:
- druhého mechanického vozíka, je najviac 1 659,70 €,
- druhého elektrického vozíka, je najviac 4 979,09 €,
- druhého načúvacieho aparátu, je najviac 331,94 €.
Len pre orientáciu – kvalitný načúvací aparát v súčasnosti stojí približne 400– 500 Eur. Takže, ak sa rodičia detí s poruchami sluchu rozhodnú pre kvalitný načúvací aparát, aj tak si musia doplatiť značne vysokú sumu. A tak je to aj v ostatných prípadoch.
Peňažný príspevok sa neposkytne tiež vtedy, keď príjem osoby s ŤZP prevyšuje päťnásobok sumy životného minima (v súčasnosti je to 990,45 Eur). Pri posudzovaní príjmu treba však zdôrazniť, že sa spoluposudzujú osoby, žijúce v jednej domácnosti.
Takže sa príjem prepočítava na každého člena. Už sa nám stali aj prípady, keď osobe s ŤZP, študujúcej na vysokej škole, znížili alebo nepriznali príspevok na kúpu pomôcky, lebo jej rodičia zarábali nad tento limit, a tak ich dieťa nemalo nárok na PP.
Vráťme sa ale k tým darom. Znamená to, že ak osoba má nárok na vyššie spomínané peňažné príspevky, môže ju od nich „odstaviť” aj jednorazový dar?
Presne tak. Ak ten dar pochádza od fyzickej alebo právnickej osoby, môže ohroziť poberanie príspevkov po celý ďalší rok. Je to neuveriteľné, ale na jednej strane sa štát nedokáže postarať o týchto občanov, a na druhej, ak si oni nájdu dobrodinca, sponzora, tak ich potrestá.
Vyzerá to tak, že jediný spôsob, ako sa vyhnúť takémuto potrestaniu, je, aby si zdravotne postihnutí ľudia našli nadácie, cez ktoré budú dary prijímať…
Žiaľ, je to tak. Čo mi je ľúto, lebo to nedáva logiku. Ľudia so zdravotným postihnutím a ich rodiny, majú kopec iných starostí, než hľadať nadácie alebo občianske združenia, aby cez ne „prehnali“ dar, hoci by ho mohli dostať priamo. Navyše, niekoré združenia v minulosti údajne za takéto transfery brali nejakú časť daru na pokrytie prevádzkových nákladov. Je to absurdné, a treba to v zákone zmeniť.
Slovensko ratifikovalo Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Je podľa vás toto v súlade s ním?
Rozhodne nie. A žiaľ, nielen toto ustanovenie, ale Slovensko má deficit aj v prístupe k vzdelávaniu, zamestnanosti, dostupnosti budov, služieb…
Dokedy budú musieť títo ľudia čakať na zmenu? Čo sa musí stať, aby nastala?
Tento týždeň prišli do Bruselu desiatky ľudí so zdravotným postihnutím, aby upozornili na to, ako sú porušované ich práva v jednotlivých krajinách EÚ. Žiaľ, zo Slovenska nikto neprišiel, čo je škoda, no urobím všetko pre to, aby pri najbližšom takomto pochode boli aj zástupcovia zo Slovenska, a na pôde EP tak zaznel aj slovenský hlas. Ako povedali zúčastnení, oni nechcú charitu, almužnu, chcú dôstojne, samostatne žiť, a byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosťou. Nechcú byť stále škatulkovaní, ako tí „špeciálni“.
Podľa mňa, takéto silné posolstvá, angažovanie sa ľudí so zdravotným postihnutím vo verejnom živote, môže urýchliť celý proces búrania bariér a zlepšovania podmienok ich života. Samozrejme, že aj my bojujeme, a budeme bojovať za tieto práva, ale ten tlak a hlas musí zaznieť zdola – predovšetkým od ľudí, ktorých sa to týka. V EP máme viacerých poslancov so zdravotným postihnutím. Nevidím dôvod, prečo by aj v slovenskom parlamente nemohli byť a úspešne presadzovať potrebné zmeny.
Fotografie: © Európska únia 2015 a shutterstock.com
