Duševné ochorenie môže dostať hocikto – čítame to na plagátoch a v novinách. Aká je to pravda, pochopíme, až sa nás to priamo dotkne.
„Nič nie je náhoda. Každý dostane, čo si zaslúži. Raz to príde hneď, inokedy to trvá dlhšie. Pocítime to na vlastnej koži, alebo cez blízkeho. Niekedy sú zjavenia veľké, inokedy ide o drobnosti. Za dobré skutky sa nám dostane niečo príjemné, za zlé naopak. Ako dnes: dostal som príučku o trpezlivosti. Volala mi mama a potrebovala niečo vysvetliť, ale mňa to nebavilo, a tak som vehementne vyhlásil, že už musím ísť a zložil som slúchadlo. Samozrejme, v skutočnosti som sa nikam nemusel ponáhľať. V tom momente to na mňa prišlo – a mal som plné gate. Doslova! Keď som sa spamätal z prekvapenia, čo sa mi prihodilo, mal som čo robiť s vypraním. Hneď som mame zavolal, ospravedlnil sa, a porozprával som jej, aká nehoda sa mi prihodila.“
Túto príhodu na pobavenie aj zamyslenie mi porozprával človek, za ktorým som podnikla pomerne dlhú cestu. Nájsť niekoho, kto pozbiera odvahu stretnúť sa s novinárkou a porozpráva jej o strastiach svojho ochorenia, zvlášť ak ide o psychickú poruchu, nie je ľahké. Ale keď sa taký nájde, nebanujem kilometre. Rozhovory o chorobách sú populárne, ak ide o to, ako si kto zlomil ruku, schvátila ho angína, bolel ho zub. Hovoriť o tom, ako človek dostal schizofréniu, je však zložitejšie. Duševné choroby sú stále tabu. O to zaujímavejší je príbeh podnikateľa, manžela a otca dvoch detí, ktorého ovládla bez varovania.
„Stále si myslím, že som ochorel zo strachu,“ hovorí pán P. (Meno pacienta neuvádzame pre zachovanie jeho súkromia.) „Po škole som sa normálne zamestnal, našiel som si manželku, začali sme podnikať, založili si rodinu. Podnikanie bolo náročné, nie vždy šlo všetko hladko. Ekonomická kríza ovplyvnila aj naše podnikanie – ukončil som ho s dlžobou, opäť som sa zamestnal. Pracoval som v otcovom obchode. Začal ma premkýnať strach, že zákazníci mi prišli ublížiť. Počúval som hudbu a mal som pocit, že texty piesní mi našepkávajú, čo mám robiť. Bludy prenasledovania a hlasy z rádia boli postupne intenzívnejšie a čo sa stalo neskôr, si pamätám iba hmlisto.“
Jedného dňa zanechal pán P. rodičom list, v ktorom im stručne oznámil, že odchádza. K moru. Spomína si, že ráno nezastal autom pred obchodom, tak ako vždy, ale vyšiel na diaľnicu, pokračoval cez hranice. Priebeh niekoľkých dní si dodnes nevie presne vybaviť. Obrazy sú útržkovité: spomína si na hudbu a zapnuté rádio v aute, na pocit, keď kŕčovito držal volant a autom naschvál narazil do kamióna pred ním, na záchranárov a sykot hasiaceho prístroja, ktorým chladili motor, aby zabránili požiaru. Pamätá sa, ako pomáhal auto odviezť do neďalekého servisu, ako hľadá stratenú peňaženku, ako sa pokúša pokračovať v ceste autobusom.
Kam mal namierené? Nevie. Niekto mu vzal mobil. Zvyšok ostáva v tme. Prebral sa až v nemocnici, kde sa dostal pre zranenie v akejsi bitke. Personál kontaktoval príbuzných, odviezli ho späť na Slovensko, rovno na psychiatrickú kliniku.
„Po hospitalizácii vyzeralo všetko v poriadku. Dostal som lieky. Ja som ale nesúhlasil s tým, že ma pokladajú za chorého. Opäť som začal pracovať u otca. Po čase som sa zasa dostal na psychiatriu, nepamätám sa presne, prečo.“
Po prepustení z nemocnice pracoval pán P. v miestnej chránenej dielni. Čas plynul monotónne. „Prestával som veriť, že sa môj stav niekedy zlepší. Ani manželka neverila, že sa uzdravím, a rozišli sme sa. Vtedy som si spomenul na knihy, ktoré som kedysi čítal na vojne – o autogénnom tréningu, životopisy ľudí, ktorí sa vyliečili aj bez liekov. Začal som každé ráno behávať, tabletky som neužíval každý deň, ale každý druhý. Opýtal som sa mojej lekárky, či by som mohol robiť aj väčšie pauzy medzi dávkami. Nesúhlasila, a tak som sa zariadil po svojom, bez jej vedomia. Chodil som k nej na kontroly, vypísala mi recept, ktorý som nikdy nevybral, a takto to plynulo až do ďalšej hospitalizácie.“
Problémom duševných ochorení je, že ovplyvňujú úsudok chorého – neuvedomuje si, že sa jeho stav zhoršuje, nevidí príznaky choroby, až kým sa nestane niečo vážne. Damoklov meč visel pánovi P. nad hlavou štyri roky a spadol pre rodinnú nespravodlivosť. Hádka s bratom vyeskalovala do bitky, na konci ktorej bol vybitý zub pána P., policajné želiezka a pobyt v cele. Odtiaľ smeroval rovno do psychiatrickej nemocnice.
„Hoci mám už 50 rokov, nespomínam si, že by sa niekedy stalo, aby som bol na niekoho agresívny. Ale v ten deň bola moja zlosť nekontrolovateľná. Ešte aj v želiezkach som mal chuť pobiť sa s privolanou policajnou hliadkou.“
Na pobyt v Psychiatrickej nemocnici v Hronovciach si pán P. spomína v dobrom. „Cítil som sa tam dobre. Upokojil som sa, robil som pekné fotografie, chodil som sa pozerať na kone, do parku.“ Nemocnica v Hronovciach je známa krásnym prostredím, nádvorím, po ktorom sa prechádzajú pávy, pozemkom, kde sa pacienti venujú záhradkárčeniu alebo hipoterapii – liečbe pôsobením koňa na človeka.
„Psychiater usúdil, že v mojom prípade by bola vhodná depotná liečba. Odvtedy chodím každých 28 dní na injekciu. Stále si nie som istý, či liečbu potrebujem, ale prísť raz do mesiaca na injekciu nie je také strašné. Určite lepšie, ako denne mať chorobu pred očami v podobe škatuľky liekov. Cítim, že ma život opäť baví. S bratom sme opravovali odkvap na dome a celkom dobre sme sa pri tom bavili. Všetko sa mi zdá akési ozajstnejšie, vnímam, čo mi ľudia hovoria, riešim denné povinnosti, platím účty. Starší syn ma pozval k nemu do firmy, ukazoval mi, čo sa u nich robí. Zasa mám plány, ako začať pracovať. Hudbu stále počúvam nahlas a na obľúbené skladby si aj vyspevujem. Už ale nemám pocit, že mi prikazuje, čo mám robiť. Každý deň ráno behám, cvičím, po ceste späť meditujem. Zdá sa mi, že začínam naplno žiť. Raz v noci som sa zobudil so strachom z Božieho trestu. Pomyslel som si, že čo má prísť, príde, a som s tým zmierený, všetko znesiem. Do kostola nechodím, ale niekedy mám pocit, že som viac veriaci ako niektorí, ktorí tam chodia.“
Ilustračné foto
