Na 4. celoslovenskej konferencii zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v mamológii odzneli viaceré zaujímavé prednášky a informácie. Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci so SEKCAMA. O vydarenej akcii nám porozprávala predsedníčka Sekcie zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v mamológii, Mgr. Erika Zámečníková.
Aké zaujímavé témy priniesla tohtoročná konferencia?
„Prednášky boli veľmi podnetné, a aj touto cestou by som chcela vyzdvihnúť úroveň každého jedného príspevku, prednášateľa či diskutujúceho, a poďakovať im za ich snahu a odbornosť. Výstupy prednášateľov boli na vynikajúcej úrovni, a zameranie bolo široké, hoci limitované hlavnou témou – onkológia. Venovali sme sa metodológii vyšetrenia tkaniva prsníka, príprave pacienta pred vyšetrením magnetickou rezonanciou, anémii (chudokrvnosti) pri onkologických ochoreniach, aktuálnym možnostiam v genetike aj nežiaducim účinkom rádioterapie. Hovorilo sa o fyzioterapii (liečbe pohybom), výžive, zmenách vo farmakologickom priemysle, cytostatickej a biologickej liečbe karcinómu prsníka, ale aj úrovni informovanosti žien o prevencii karcinómu prsníka. Počas konferencie sme sa zamerali aj na možnosti diagnostiky, vrátane genetických vyšetrení, a prvý raz sme mali prednášku venovanú hematológii a rovnovážnej rádionuklidovej ventrikulografii, čo je metóda, ktorá sa využíva na zisťovanie kardiotoxicity pri liečbe niektorými cytostatikami.“
Práve prevencii patrilo významné miesto na podujatí…
„Osobne si myslím, že prevencia musí mať vždy významné miesto, a pri akomkoľvek ochorení. Aj my sme tejto téme venovali dostatok času – rozobrali sme si ju nielen na prednáškach, ale aj v diskusii. V jednej prednáške sme si ukázali anonymné fotografie pokročilých nálezov pri vstupnom vyšetrení u pacientok vo veku 24 až 40 rokov. Rozoberali sme aj možnosti a spôsoby edukácie pacientov, teda aké formy sú najvhodnejšie, či prednášky, letáky, alebo iné. Na jednej strane hovoríme o slabej informovanosti, na druhej strane sú tu negatívne pocity – strach, ľútosť, obavy z diagnózy, liečby i samotnej prognózy -, ktoré sú mnohokrát silnejšie ako samotné ženy. A tak sa stáva, že ženy odkladajú pomoc u odborníkov, a čakajú, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Samozrejme, že v tomto prípade nemá čakanie význam. Mnohokrát prídu ženy s nálezmi, o ktorých vedia niekoľko týždňov či mesiacov, ale aj celé roky. Vtedy je všetko komplikovanejšie – a aj prognóza je horšia.“
Zlepšuje sa informovanosť pacientok za posledné roky? Majú záujem o nové poznatky? Aké sú vaše skúsenosti?
„Myslím si, že niekedy, samozrejme nie vždy, to by sme mnohým ženám krivdili, sú zahltené rôznymi neodbornými informáciami – laickými odporúčaniami, aj z internetu, ktoré nemajú nič spoločné s realitou. Na druhej strane počúvam, že pacientky sledujú medicínske relácie v televízii, čítajú odborné letáky: keď dáme do čakárne edukačné materiály, tak sú okamžite rozobraté. Pacientky majú možnosť sa vzdelávať, no je potrebné, aby si vždy všimli, kto materiál vypracoval, aby neboli skôr zavádzané, ako správne informované.“
V rámci 4. celoslovenskej konferencie zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v mamológii ste sa zamerali aj na sociálnu problematiku žien, ktoré majú nádory prsníka, a musia riešiť existenčné otázky…
„Pacientky sa často strácajú v sociálnej problematike, a nevedia, aké majú možnosti možnosti. Na onkologických oddeleniach je málo, dá sa povedať nedostatok sociálnych pracovníkov, ktorí by vedeli poradiť. Mnohé ženy sa boja požiadať o to, na čo majú nárok, pretože ich trápia obavy zo straty zamestnania. Veľmi oceňujem prednášku jednej sociálnej sestry, pretože jej informácie pomohli aj mnohým zdravotníckym pracovníkom. Práve ona nám vždy povie, čo je nové v legislatíve, a my potom tieto poznatky o formách príspevkov, zdravotníckych pomôckach či invalidných dôchodkov odovzdávame v ambulanciách našim pacientom.“
Mnohé ženy po operácii prsníka trpia lymfedémom – opuchom. Akú prevenciu odporúčate?
„S lymfedémom sa stretávame stále, a postihuje nielen tie pacientky, ktoré sú už niekoľko rokov po liečbe. V súčasnosti sa vykonávajú šetrnejšie operačné výkony, ktoré nezasahujú do lymfatického systému natoľko, ako v minulosti. Pacientky s lymfedémom chodia na rehabilitácie, používajú špeciálne návleky, a všetky po operácii prsníka informujeme, ako majú cvičiť. Rehabilitácia sa začína už na chirurgickej klinike či oddelení – rehabilitační pracovníci naučia pacientku vhodné cviky, aby ich mohla cvičiť aj doma. Ženy sú poučené, že hornú končatinu na operovanej strane by nemali preťažovať, aby v nej neprenášali napr. nákupy, a tlak krvi si majú merať a odber krvi vykonávať, pokiaľ je to možné, tiež na druhej ruke – táto informácia v mnohých prípadoch chýba aj zdravotníckym pracovníkom, ktorí nepracujú v oblasti onkológie. Rovnako by nemali nosiť na postihnutej strane tesný odev a tesné šperky. Ale hlavne, mali by si nájsť každý deň čas na „domácu“ rehabilitáciu.“
Ďakujem za rozhovor.
