Osobný asistent. Vie byť „rukami a nohami“ človeka s hendikepom, pomáha mu viesť nezávislejší život v rodine a komunite. Pri osobnej asistencii sa užívateľ asistencie vlastne stáva zamestnávateľom. Aj preto musí vedieť vysvetliť, ako mu má asistent pomáhať. Užívateľ môže mať v dôsledku postihnutia obmedzenú mobilitu, komunikáciu, problémy so sebaobsluhou a starostlivosťou o svoju domácnosť, sťaženú cestu pri realizácii vlastných aktivít. Vnímavý a pozorný človek po jeho boku mu umožňuje žiť dôstojne, a aspoň čiastočne porovnateľne s väčšinovou populáciou. Negatívom osobnej asistencie je však nedostatok záujemcov o túto prácu. Človek, ktorý má závažné postihnutie, a potrebuje pomoc každý deň niekoľko hodín, tak hľadá vhodných a zodpovedných asistentov ťažko, a v podstate neustále. K téme sme oslovili pani Evu, osobnú asistentku z Bratislavy.
Pani Eva, poviete nám o vašej prvej skúsenosti s osobnou asistenciou?
„Osobnú asistenciu vykonávala ešte predo mnou dôverná priateľka. Spomínala mi ju často, a zaujala ma. Povedala som si, že to skúsim. Túžila som po pravidelnom zamestnaní, čo mi nevychádzalo. V minulosti som bola úradníčkou, neskôr dobrovoľníčkou v jednej z pacientskych organizácií. Odvážila som sa vybrať „asistenčnou“ cestou, ošetrenou riadnou zmluvou. Čoskoro som objavila inzerát, v ktorom pani na vozíčku aktuálne hľadala osobnú asistentku. Kontaktovala som ju, a vzápätí sme sa dohodli.“
Splnili sa vaše očakávania?
„Áno, nadmieru. V rodine ma ľudsky, spontánne prijali. Klientka ma zasväcuje do svojho mikrosveta, rozprávame sa…“
Zmenil sa v niečom váš život?
“Chodila som ku klientke jedenkrát v týždni, potom dvakrát, a medzitým ma potrebovala iná pani, ktorá bola nevidiaca. Každý deň som mala asistenciu – bolo to náročné, čo sa týka manažovania času a rozloženia síl popri zvládaní vlastnej domácnosti a rodiny. Po pár týždňoch som sa preto rozhodla pokračovať len v jednej z asistencií.“
Čo vám dáva „asistovanie“?
„Pocit dôležitosti, tiež ocenenia. Čelím novým výzvam, orientujem sa v sociálnej oblasti. No a zarobím si nejaké menšie peniaze.“
Registrujete reakcie ľudí v okolí na vašu prácu?
„Nedávno som sa stretla s názorom, že ľudia so zdravotným postihnutím majú zvýhodnenia, a zdraví nie… Zo strany svojich blízkych zaznamenávam pozitívny záujem o to, čo robím – uvedomujú si, že niektorí ľudia jednoducho potrebujú takúto službu.“
Aké vidíte úskalia v poskytovaní osobnej asistencie?
„Som osobná asistentka. Prichádzam ako človek, ktorý pomáha v úkonoch a činnostiach, ktoré sú popísané a priznané posudkovým lekárom. Chcene – nechcene som však vtiahnutá do vzťahov a súkromia rodiny užívateľky asistencie. Mám svoje hranice – nie som rodinný terapeut. Sú isté situácie, ktoré si priam pýtajú iné intervencie, iného pomocníka, najmä psychológa, právnika a pod.“
Robíte pre seba niečo, aby ste „nevyhoreli“?
“Áno. Všetko konzultujem s inými asistentmi, hovorím so svojím partnerom. Pýtam si ich náhľady, je to pre mňa dôležité. Tiež je potrebné, aby ste mali dostatočne vopred naplánové termíny asistencií.“
Kde beriete silu na výkon tejto práce?
„Oddychujem pri dobrej knihe, na prechádzke so psíkom, vo výtvarnom ateliéri, na „dámskej jazde“ s dcérou – a v laviciach univerzity tretieho veku…(úsmev)“.
Ďakujeme za rozhovor
