Onkopsychológia je pomerne nová klinická medziodborová disciplína, ktorá sa zaoberá súvislosťami medzi psychikou a onkologickým ochorením, reakciami pacienta na ochorenie, hľadaním vhodných spôsobov a stratégií zvládania záťažových situácií a pod.
Zameriava sa i na skúmanie vzťahov medzi psychosociálnymi faktormi a vznikom a progresom onkologického ochorenia, a hľadá tiež možnosti rôznych psychologických zásahov pri vyrovnávaní sa so stresom, ktorý choroba a liečba pacientovi prináša.
Oslovili sme jedného z onkopsychológov – PhDr. Petra Žitného, PhD., z Národného onkologického ústavu v Bratislave.
Pán doktor, prečo ste sa rozhodli pre onkológiu?
Je otázne, ktoré z vnútorných motívov pre naše rozhodovania v živote si vôbec uvedomujeme, resp., koľko si z nich uvedomujeme. Tak aj môj hlavný dôvod pre onkológiu, ktorý si uvedomujem, je o tom, že uvažovanie o zmysle života a smrti ma oslovuje prakticky už od mladosti. No a onkológia je zo psychologického hľadiska práve o existenciálnych otázkach (smrť, zmysel života), ktoré človeku kladie život sám takouto diagnózou.
Bilancuje človek pri diagnóze „rakovina“ svoj život?
Áno, hoci, prirodzene, každý tak nejako sebe vlastným spôsobom. Jeden skôr spomína na to pekné, na to, čo videl, čo v živote zvládol, na svojich blízkych; iný hlavne ľutuje, čo urobil, ďalší zase to, čo neurobil. Nedá sa, podľa môjho názoru, povedať, čo by malo byť obsahom tejto bilancie života. Jediné, na čom azda záleží, je to, aby sa človek postupne zmieril vo vzťahoch s blížnymi, snažil sa vyrovnať s tým, čo bolo, ale aj s tým, čo možno už nebude.
Čo sťažuje umieranie?
To, ako zvládame umieranie, súvisí s tým, ako sme žili. Celé roky sa pripravujeme na život vzdelávaním, uvažujeme, plánujeme naše rodinné životy, ale len veľmi málo z nás asi myslí aj na to, že všetko má svoj koniec. Keď sa jedného dňa dozvieme, že koniec je už asi blízko, potom záleží hlavne na tom, či bol náš život žitý zmysluplne, či bol naplnený kvalitnými medziľudskými vzťahmi. Teda, či už si to uvedomujeme, alebo nie, každý z nás si sťažuje, resp. uľahčuje budúce zvládanie umierania hlavne tým, ako tu a teraz žije svoj každodenný život.
Je niečo, čo najviac pomáha pacientom?
Celý proces zvládania stanovenej diagnózy a prognózy je veľmi individuálny. Čo sa však z mojej skúsenosti ukazuje, dôležité sú plnohodnotné medziľudské vzťahy, odborný a ľudský prístup lekárskeho a ošetrujúceho tímu. Taktiež je pre pacienta veľmi nápomocné, keď sa príbuzní snažia vyhľadať aj odbornú psychologickú pomoc. Stáva sa totiž, že príbuzní sú zahltení emóciami, resp. nevedia s blízkym v tejto situácii vhodne komunikovať. To potom vedie k nepríjemnému napätiu u pacienta, ktorý sa trápi a uzatvára do seba, kde ostáva sám so svojou situáciou, hoci práve komunikácia s blízkymi je to, čo každému výrazne pomáha zvládať umieranie.
Uplatňujete v praxi nejaký konkrétny terapeutický smer?
Proces umierania – svojou hĺbkou, šírkou a intenzitou – zásadným spôsobom presahuje všetky dovtedajšie životné skúsenosti a problémy každého z nás, a masívne tak zasahuje celé naše vnútorné prežívanie. A hoci sa u každého postupne objavujú v rôznych fázach a intenzite určité syndrómy, ako napríklad depresia, symptómy úzkosti, napriek tomu ide o jedinečnú životnú situáciu, ktorú prežíva každý individuálne. Práve vzhľadom na túto skutočnosť je ťažké jedným konkrétnym terapeutickým smerom pristupovať paušálne ku všetkým pacientom. Azda by sa dalo hovoriť len o tom, čo je vo všeobecnosti to najdôležitejšie pri kontakte s každým pacientom, a to je úprimný ľudský záujem o pacientove aktuálne starosti a obavy, a o jeho životný príbeh.
Venujete sa aj pacientom, ktorí odmietli lekárom predpísanú liečbu?
Samozrejme. Vzhľadom na psychologickú starostlivosť ani nie je možné takýchto pacientov akýmkoľvek spôsobom rozlišovať, keďže sú konfrontovaní s rovnakou existenciálnou situáciou – procesom umierania.
Konzultujete stav pacientov s kolegami na oddelení?
Jednoznačne. Je to neoceniteľný zdroj informácií o zdravotnom stave pacienta, ale aj o jeho správaní, o tom, akým spôsobom komunikuje s lekármi a zdravotnými sestrami. Na základe toho je možné usudzovať o jeho aktuálnom vnútornom prežívaní. Samotný zdravotný stav, a hlavne informácie, ktoré pacient o ňom získava, to prirodzene veľmi intenzívne zahlcuje jeho myslenie a emócie, ak na tieto informácie reaguje úzkosťou, obavami, ale aj prípadnou radosťou z niečoho, čo sa aktuálne pozitívne vyvíja. Okrem toho sa často stáva, že kolegovia z lekárskeho tímu sa snažia porozumieť určitým psychologickým procesom, aby lepšie rozumeli svojim pacientom, a ja sa zase so záujmom radím s nimi ohľadne rôznych medicínskych aspektov, liečebných postupov, aby som lepšie rozumel tomu, aké informácie sa dozvedajú pacienti, čo všetko ich trápi a psychicky zaťažuje. Týmto chcem teraz vyjadriť vďaku svojim kolegyniam, paniam lekárkam, za ich cenné názory a informácie, ktoré so mnou vždy ochotne zdieľajú.
Ste konfrontovaný s pominuteľnosťou, zraniteľnosťou človeka. Aké to je?
Náročné. A zároveň, ak to človek správne vnútorne spracuje, nesmierne obohacujúce. Je to vždy vnútorná osobná konfrontácia s vlastnou smrteľnosťou. Pre každého. Pre mňa. Pre blízkych umierajúceho. Pre nich je to po všetkých stránkach ešte náročnejšie, osobnejšie, a o to viac to môže byť pre nich „prebúdzajúce“. Príprava na odchod – a samotný odchod – človeka je vždy príležitosť pre nás všetkých, ktorí sme pri tomto „procese“ prítomní, aby sme uvážili kvalitu našich vlastných medziľudských vzťahov a zmysluplnosť nášho života. Môže to byť zásadný podnet pre žitie plnohodnotnejšieho života tu a teraz.
Sú služby onkopsychológa spoplatnené?
Nie, všetky služby sú uhrádzané Ligou proti rakovine v rámci projektu Psychosociálna starostlivosť o pacientov a ich rodiny. Hradené sú z asignácie 2 % z dane a verejnej finančnej zbierky Deň narcisov. V súčasnosti pôsobia onkopsychológovia v 17 mestách Slovenska, kontakty sa nachádzajú na webovej stránke Ligy proti rakovine www.lpr.sk.
Viete nemyslieť na pacientov?
Nemyslieť na pacientov sa nedá. Nedá sa nemyslieť na niekoho, s kým ste sa dôverne rozprávali, na niekoho, kto stále trpí, alebo sa trápi. Uvažujem o svojich pacientoch mimovoľne počas dňa, prirodzene, ľudsky, o tom, s čím sa mi zdôverili, čo v živote zvládli, a ako sa im darí.
Uľahčujú vám mediálne kampane a projekty Ligy proti rakovine prácu?
Určite áno. Vďaka mediálnym kampaniam a projektom Ligy proti rakovine je uľahčený môj odborný kontakt s pacientom, príbuznými pacienta, ale aj s kolegami – lekármi.
Ilustračné foto
