Chodíte pravidelne do kostola, mešity či synagógy? Robíte dobre. Vedci totiž zistili, že ľudia pravidelne navštevujúci bohoslužby sú optimistickejší a menej depresívni ako ich rovesníci bez vyznania.
Menej potešujúcim zistením je, že majú zvýšený sklon k obezite. To nie je všetko – najnovšia vedecká štúdia naznačuje, že veriaci sú celkovo šťastnejší, spokojnejší a žijú dlhšie oproti zvyšku populácie. Iné výskumy zas hovoria o tom, že byť nedepresívnym optimistom nemusí byť vždy výhodou, preto by sme to ani s tým optimizmom nemali preháňať. Ako sa ukazuje, optimizmus je v samotnej podstate neurologickou poruchou. Nová vedecká štúdia, uverejnená v odbornom časopise Journal of Religion and Health, vychádza z údajov dlhodobého sledovania skupiny 93 000 žien stredného veku. Vedúci výskumu, profesor klinickej psychológie na Yeshiva University v New Yorku Eliezer Schnall uviedol, že ženy navštevujúce aspoň raz týždenne bohoslužby vykazovali o 56 % vyššie skóre optimizmu než účastníčky výskumu bez vyznania. Takisto pravdepodobnosť, že tieto ženy budú mať depresiu, bola o 22 % nižšia než u druhej, non religióznej kontrolnej skupiny.
Príčinami týchto zistení sa táto štúdia nezaoberala. Je celkom možné, že popisované efekty zvýšeného pozitívneho ladenia u ľudí pravidelne navštevujúcich kostol možno pripísať ani nie tak samotnej náboženskej praxi ako skôr sociálnej interakcii, ktorá pri nej vzniká. Sv. Ambróz (milánsky biskup, 339 – 397 n. l.) akoby tušil veľký význam cirkevného spoločenstva, keď napísal, že je „…ozajstnou úľavou, ak máme niekoho, s kým môžeme zdieľať svoje vnútro, komu môžeme otvoriť srdce a zveriť mu svoje tajomstvá.” Aj u nás sú nedeľné omše tradičnou príležitosťou stretnúť sa so známymi ľuďmi a podiškurovať s nimi o všeličom, v doznievajúcej nálade práve skončenej bohoslužby.
Je zaujímavé, že k podobným záverom ako Schnall dospel aj Chaeyoon Lim, profesor sociológie na University of Wisconsin v Madisone, ktorý v rokoch 2006 a 2007 skúmal skupinu ľudí týždenne sa zúčastňujúcich bohoslužieb. Lim si ale navyše všimol jednu zaujímavú skutočnosť – v rámci 53 %-nej časti skupiny, ktorá signalizovala veľmi veľkú spokojnosť s vlastným životom, boli podstatne spokojnejší tí z veriacich, ktorí mali v kostole blízkych priateľov.
„Pre mňa je to dôkaz, že nie samotné chodenie do kostola, modlenie či počúvanie kázania robí ľudí šťastnejšími, ale práve priateľstvá a intímne sociálne väzby, ktoré v kostole vznikajú,” zasvätene hovorí profesor Lim. Možno je to naozaj práve spoločenský charakter bohoslužieb a kontakt s priateľmi, ktorý dodáva veriacim viac životného optimizmu a predlžuje život. Zvýšená nadváha veriacich oproti bežnej populácii, ktorú zmieňuje Schnallova štúdia, zrejme súvisí skôr so zvyklosťami v anglosaských krajinách organizovať pravidelné cirkevné večierky, väčšinou s bohatým pohostením.
Nuž, hoci podobná prax je u nás skôr ojedinelá, naše sviatočné veľkonočné či vianočné hodovanie, aspoň čo sa týka účinku na našu váhu, zámorské zvyky možno aj predčí. Takéto sakrálne obžerstvo by isto nepodporil taký sv. Atanáz, ktorý si už v 4. storočí všimol, ako významne na veriaceho človeka pôsobí pôst (Boh je spravodlivý, a preto ateistom stvoril diétu), teda jedna z tradičných náboženských praktík:
„Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, odháňa zlých duchov, odstrašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a napokon človeka privádza pred Boží trón.” Mimochodom, tento svätec je považovaný za ochrancu pri bolestiach hlavy, ale to len na okraj. Možno by však práve tento patrón vedel pomôcť s hlavou aj boxerskej legende Cassiusovi Clayovi alias Muhammadovi Alimu, ktorého zrejme početní fanúšikovia presvedčili o jeho božskej podstate a ktorý sa potom bál už len jednej veci na svete, a to že Alah by mohol byť prípadne väčší ako on.
No a o tom, že ani bohovia ako on to nemajú na tejto zemi ľahké, svedčia aj jeho slová: „Keď je niekto taký veľký ako ja, ťažko je mu byť skromným.” Že viera, hoc aj v seba samého, dodáva ľuďom nielen optimizmus, ale aj silu, je tento boh boxerských ringov živým príkladom. Nuž ale aby sme nezabudli na ľudí existujúcich bez „ópia ľudstva” (takto sa o náboženstve vyjadril všeobecne známy pán Marx), aj títo môžu samozrejme žiť dlho, šťastne a optimisticky, príkladov i zaručených receptov je neúrekom. Taký Epiktétos (50 – 138 n. l.) radí nasledovné:
„Ak chceš byť šťastný, vedz, že to záleží len od teba. Nehľadaj šťastie vonku, ale v sebe, lebo ináč ho nikdy nenájdeš.” Hľadať šťastie v sebe je ale drina, a preto ľudia hľadajú pomoc najčastejšie u svojho psychoanalytika, ktorému potom zverujú svoje najskrytejšie tajomstvá a očakávajú následne nejaký zázrak. No ako hovorí Clint Eastwood, „…barmani sa dozvedia viac ako spovedníci a takmer toľko ako psychoanalytici.” Je to tak preto, lebo nielen v chráme Pána, ale aj v bare zvyknú niektorí z nás hľadať životný optimizmus. A tiež veľa tárať.
Kozma Prutkov, známa to satirická postava ruskej predrevolučnej literatúry, to vidí jednoducho: „Ak chceš byť šťastný, buď šťastný.” Vedomý si nástrah, ktoré zo sebou život prináša, Prutkov ešte hľadačom šťastia dáva na cestu cennú radu: „Keď si na klietke so slonom prečítaš: „Byvol“, never vlastným očiam.” Naproti tomu herec Woody Allen je tak trochu fatalista, a čo sa týka šťastia a Boha, je pomerne skeptický: „Nielenže niet Boha, ale skúste raz nájsť nejakého klampiara cez víkend.”
Ako sami vidíte, zájsť občas do kostola po čerstvú dávku životného optimizmu by mu pravdepodobne nezaškodilo. Hoci je vyhláseným ateistom, nad náboženstvom úplne nezlomil palicu a vyzýva Boha, aby mu poskytol nejaké jasné znamenie, „…niečo ako veľký vklad peňazí na jeho meno vo švajčiarskej banke.” Nuž ale, ako hovorí Pytagoras, Boh dal človeku dve ruky, aby ho neobťažoval každou maličkosťou.
Napriek istej nesamostatnosti to Woody s náboženstvom myslí naozaj vážne, dokazuje to aj táto jeho známa veta (ktorá navyše signalizuje, že to na ceste k transcendentnu vôbec nemá ľahké): „Ako mám veriť v Boha, keď práve minulý týždeň mi valec elektrického písacieho stroja pricvikol jazyk?”
Keď sme už toľko hovorili o prieskumoch, spomeňme ešte jeden, ktorý sa týka priamo nášho optimizmu. Britsko-nemecký tím vedcov podrobne preskúmal mechanizmy, ktoré udržujú pri živote tzv. nerealistický optimizmus (podotýkam, že iný ako nerealistický ani neexistuje). Zistilo sa, že „normálny“ mozog sa bráni informáciám, z ktorých plynú pesimistické závery – a to aj v tom prípade, keď sú tieto informácie veľmi dobre vedecky podložené. Tam, kde fakty človeka vedú k pesimistickým záverom o sebe samom, samého, dochádza k výrazným nepresnostiam v oblasti odhadov týkajúcich sa budúcnosti.
Prostredníctvom tohto výskumu vieme dnes lepšie pochopiť povedzme správanie pacientov s rakovinou pred prepuknutím choroby, kde v anamnéze celkom jasne vidieť, že pacienti vo väčšine prípadov ignorovali celkom zjavné varovné signály vypovedajúce o zvýšenom riziku či symptómoch začínajúceho ochorenia. Mozog teda zlyháva pri kódovaní chýb v odhadoch, pokiaľ by to malo vyvolať pesimistickú aktualizáciu. Alebo inak – mozog tvrdohlavo „trvá“ na optimistických záveroch, aj keď sa zmení situácia a fakty svedčia o pesimistických vyhliadkach.
Optimizmus je teda neurologická porucha, alebo miernejšie povedané anomália, ktorá nám bráni zapamätať si nežiaduce informácie napríklad o tom, ako je pravdepodobné, že zomrieme alebo budeme zranení. A práve preto ľudia zabúdajú dôležité informácie, ktoré by ich prinútili vzdať sa nereálnych optimistických odhadov. Ide o nesmierne stabilný mechanizmus vnímania, ktorý je mimoriadne odolný voči zmenám.
Existuje však jedna pozoruhodná výnimka – ľudia s klinickou depresiou nevykazujú žiadne príznaky tejto kognitívnej poruchy, ako jediní vnímajú veci presne. Žijeme v prelomovej dobe, kedy svet, ako ho poznáme, prestáva fungovať, a nikto celkom nevie, čím to nefungujúce nahradiť. Vzhľadom na dôvodný predpoklad, že Woody Allen trpí ťažkými depresiami (veď ktorý zdravý človek by napísal toto: „Skutočnosť, to je staroba, choroba, bieda, osamelosť a smrť – aj keď si niekto pyšne vykračuje v značkových džínsoch.”), mohli by sme teda v rámci generovania futuristických vízií sveta na záver dať slovo práve jemu v nádeji, že sa dočkáme naozaj neskresleného odhadu o budúcnosti ľudstva.
No a Woody má k téme toto: „Viac než kedykoľvek predtým v dejinách stojí dnes ľudstvo na križovatke. Jedna cesta vedie k úplnému zúfalstvu a hlbokej beznádeji, druhá k vyhynutiu. Dúfajme, že budeme dosť múdri a vyberieme si správne.” Ak sa vám zdá, že toto je príliš pesimistické, vedzte, že za váš odhad by som nedal ani deravý groš – akisto ste „normálni”.
