Szidi Tobias je známa slovenská herečka a šansoniérka, ktorá pôsobí na Slovensku aj v Čechách. Kým vstúpila do umeleckého sveta, prešla rôznymi povolaniami. Pracovala ako robotníčka v koksovni, v mestskej knižnici, v divadle ako šepkárka. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia hosťovala na doskách Činohry SND. Bola členkou súboru bratislavského Divadla Astorka Korzo ´90, v súčasnosti je členkou SND. Za stvárnenie hlavnej postavy Evy v televíznom filme Petra Krištúfka Dlhá krátka noc získala na festivale Art Film 2004 v Trenčianskych Tepliciach ocenenie Igric a za herecký výkon vo filme Pod hladinou (2001) prémiu Literárneho fondu. Okrem herectva sa venuje aj spevu. Na hudobných projektoch najviac spolupracuje so skladateľom Milanom Vyskočánim a textárom Petrom Lipovským, ale aj s autorskou dvojicou Hapka – Horáček.
Szidi, staráte sa špeciálne o svoj osobitý hlas a telo, ktoré ukazujete publiku?
V zime zvyčajne trochu priberiem, v lete zase schudnem. O svoj hlas sa nijak špeciálne nestarám, pred koncertom si zahrejem hlasivky a rozcvičím bránicu. Nepijem studené nápoje, ani bublinky, a snažím sa menej fajčiť. To je asi tak všetko.
Keď v prešovskom divadle vyhlásili konkurz, šli ste tam rovno z koksovne. Spomínate si na to obdobie?
Samozrejme. Jednou z úloh bolo, ukázať komisii jazdu na lyžiach. Nebohý Miro Košický ma ešte v ten večer angažoval do divadla pre deti a mládež v Spišskej Novej Vsi.
Vo filme Marhuľový ostrov (2011) hráte ženu, ktorej zmení život jedna letná búrka. Veríte, že sa to môže stať aj v skutočnosti?
Neuverili ste nášmu príbehu? Je to tak. Život môže zmeniť búrka, alebo aj jasný deň.
Ktoré postavy z dabingu sú pre vás nezabudnuteľné?
Postava Ros so sitkomu Freiser. Ten seriál je úžasný, a všetci sme ho radi dabovali. Alebo Sue Ellen zo seriálu Dallas, či Romy Schneider. Dabovala som aj krásne filmy a výborné herečky, žiaľ, na viac mien si nespomeniem.
Je duševne očisťujúce, byť na chvíľu sama so sebou?
Je nezdravé, ak človek nie je sám sebou a nedokáže vydržať so sebou. Uznávam, že je to niekedy ťažké, ale na to sú predsa najbližší a priatelia.
Vzťahy nechávate plynúť, alebo na nich tvrdo pracujete?
Po životných skúsenostiach viem povedať, že vzťah treba pestovať ako záhradu, lebo keď sa v nej zanedbá záhon, potom je s tým viac roboty, a výsledok nemusí byť už zaručený.
Vyjadrili ste sa v jednom z rozhovorov, že vidiecke prostredie je prirodzenejšie a zdravšie. Uprednostňujete vo svojom živote lieky z prírody?
Skúšala som rôzne alternatívne liečivá. Homeopatiká, čaje a samozrejme bylinné lieky, ale keď je naozaj zle, boli to lekári a ich lieky, čo mi pomohli.
Rešpektujete scenár/text, no vkladáte tam aj seba…nie je to zložité/namáhavé?
Na svojej profesii milujem premenu. Hrala som role, ktoré mi boli veľmi blízke, a predsa bolo ťažšie zahrať ich pravdivo, lebo to boli aj moje myšlienky. Miera toho, či som to ja, či postava sa pri tvorbe zomelie ako mäso v mlynčeku. Prechádzam tým rôzne, s menším, či väčším úsilím.
Vnímate smútok ako prirodzenú súčasť života?
Smútok je veľmi dlhá noc. Aj keď sa zdá, že už bude znova deň, ten je príliš krátky, a znova je noc. To je smútok. Učím sa s ním žiť, pretože ten krátky deň robí, čo môže.
Môj kolega písal nedávno o tom, že pacientmi môžeme byť všetci. Súhlasíte?
To je múdry kolega. Neviem, či všetci, ale z môjho najbližšieho okolia takmer všetci.
Ste v šansóne umelecky šťastná/naplnená? Čo pre poslucháčov/divákov aktuálne pripravujete?
Nepripravujeme zatiaľ nič, ale už aspoň hovoríme o novej platni. Hľadáme sponzorov a možnosti, ako novú platňu urobiť.
Ďakujem za rozhovor.
Foto: Pavla Hodková
