Pochádza z Lučenca, vyštudoval ruštinu a slovenčinu na pôde Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1977 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Pôsobil súčasne na viacerých slovenských a nemeckých univerzitách. Venuje sa najmä všeobecnej jazykovede, sociolingvistike, dejinám jazykovedy, jazykovednej encyklopedistike a prekladá. Získal viacero ocenení za zásluhy v spoločenských vedách. Rozprávam sa s profesorom, PhDr. Slavomírom Ondrejovičom, DrSc.
Objasníte nám pôvod, kontext a zákulisie slova „pacient“?
Slovo pacient máme v slovenčine, ako je asi všeobecne známe, z latinskej formy paciens, (2. pád pacientis), čo znamená znášajúci, trpiaci, prípadne aj trpezlivý. Podľa Slovenského národného korpusu, ktorý v súčasnosti eviduje už dva miliardy použití, v parataktickom (priraďovacom) vzťahu sa so slovom pacient najčastejšie vyskytujú slová lekár, rodina, človek, ale dnes aj poisťovňa.
Z adjektív na ľavej strane je na prvom mieste výraz onkologický (onkologický pacient), po ktorom so značným odstupom – ak vynecháme adjektíva ako malý, detský, starý, dospelý atď. – nasledujú spojenia psychiatrický, rizikový, imobilný, anglický, chronický, ambulantný, spokojný, geriatrický, ťažký, obézny atď. pacient.
Tento zoznam presne odráža, o čom sa hovorí. V synonymickom rade (v rade rovnoznačných slov) sa so slovom pacient objavujú výrazy chorý (človek), v hovorovej reči i maród, novšie sa však na tomto mieste presadzuje aj ďalší výraz latinského pôvodu klient.
Dvojica pacient a klient v lekárskom prostredí vyvoláva zatiaľ diskusie, lebo vo vedomí jednotlivých používateľov výraz klient navodzuje odlišné asociácie, spojené u niektorých s posilnením partnerstva medzi lekárom a liečeným, kým iným v klientovi preráža skôr význam (platiaci) zákazník. Zaujímavé možno je, že v minulosti klient nemal význam „kto využíva niečie služby“, ale „kto je pod ochranou niekoho“.
Stretli ste sa s nespisovnosťou a preklepmi tiež u lekárov?
Áno, stretol. Nechodím do zdravotníckych zariadení tak často, aby som bol odborníkom na lekársku komunikáciu. Zo štúdií venovaných komunikácii lekár – pacient však viem, že tieto rozhovory neprebiehajú vždy v spisovnom „kóde“, a nie je ani ich účel.
Lekár v takýchto prípadoch má možnosť preukázať empatiu aj v tom zmysle, že načrie do pokladnice slovenského národného jazyka aj mimo spisovných sfér, aby sa priblížil pacientovi. Iné je to, pravdaže, v úradnej komunikácii, ktorá by sa mala niesť v línii spisovnej normy.
Občas sa však lekári vyjadrujú v komunikácii s pacientom príliš odborne, a je na pacientovi, aby si to vedel preložiť do reči, ktorá mu je zrozumiteľná. Najjednoduchšie je, samozrejme, požiadať o „preklad“ samého lekára, ak k niečomu takému dôjde, na druhej strane sú však pacienti čím ďalej tým rozhľadenejší aj v lekárskych a lekárenských témach.
Prekonali ste niekedy vážnejší úraz, boli ste aj „vypísaný“?
Čo sa týka úrazov, darí sa mi celkom úspešne vyhýbať sa im, ale skôr by som mal asi povedať, že sa ony úspešne vyhýbajú mne. Napriek situáciám, ktoré mohli skončiť všelijako. V mladosti som prežil napokon iba klasické zlomeniny končatín, najmä pri lyžovaní, alebo na ľade. V novšej dobe sú to zasa skôr úrazy „cyklistické“, z ktorých si jeden vyžiadal aj hospitalizáciu.
Máte svoj recept na udržanie kondície a pevného zdravia?
Nijaký originálny návod na to nemám. Spomeniem len, že v mladosti ma očaril antický koncept kalokagatie, súladu fyzickej a duševnej stránky osobnosti. Nikdy som preto nevynechával ani telesnú kultúru. Pestoval som najprv ľahkú atletiku a neskôr sa venoval najmä futbalu, dnes, na začiatku seniorského veku, mi po probléme s kolenom ostáva bicykel, či cvičenie vo fitnescentrách.
Ani dnes nezanedbávam pohyb, čo je v mojom prípade, vzhľadom na prevažne „sedavý“ charakter môjho zamestnania, nevyhnutné. Možno príliš dlho však trvalo, kým som sám seba presvedčil, že k zdravšiemu životnému štýlu sa hodí aj zmena stravovacích návykov.
Je cit pre jazyk daný génmi, prostredím, jeho výučbou…?
Určitú rolu tu hrajú všetky komponenty, ktoré ste spomenuli. Nikto asi nepochybuje, že cit pre jazyk je dôležitý u tých, ktorí sa venujú poznávaniu jazyka, resp. ho kodifikujú. Podľa môjho názoru, príliš rigoróznemu a konzervatívnemu kodifikátorovi sa ťažšie preniká do podstaty fenoménu, ktorý je taký subtílny a zázračný, akým jazyk naozaj je.
Ide o to, aby pri normovaní jazyka nepotláčal jeho zázračnosť („jednota v rozmanitosti“) napríklad tým, že ho bude „spravidelňovať“ aj tam, kde taký nie je a ani sa mu do toho veľmi nechce. Cit pri používaní jazyka u používateľov môže ovplyvniť iste aj prostredie a výchova v škole, najmä ak sa tomuto umeniu venuje primeraná pozornosť, a ak sa pritom postupuje tvorivo a nebazíruje sa iba na reprodukovaní školských poučiek. Aj tu mnohé záleží od individuálnych daností hovoriaceho.
Ako sa v jazyku prejavuje zrušenie hraníc v krajinách EÚ?
Neprešiel ešte dosť dlhý čas, aby sa zrušenie hraníc nejako výraznejšie prejavilo na našom jazyku. Už predtým sa v slovenčine zrýchlilo udomácňovanie slov z cudzích jazykov, novšie najmä z angličtiny, hoci slovná zásoba sa dotvára naďalej aj z domácich zdrojov.
Ktoré jazyky sú, z hľadiska zvládnuteľnosti, pre cudzinca zložité?
Určite tie, pri ktorých pristupuje potreba zvládnuť aj nové špecifické písmo, napr. čínske, japonské, indické, arabské a pod. A ďalej podľa všetkého aj tie, ktoré sú typologicky veľmi odlišné od materinského jazyka používateľa.
Známy je príklad významného filozofa jazyka a polyglota 19. storočia Wilhelma von Humboldta, ktorému „odpor kládol“ iba jeden jazyk: baskičtina, geneticky izolovaný jazyk, nepríbuzný s nijakým iným z okolitých indoeurópskych jazykov, jazyk, ktorý sa považuje dokonca za predindoeurópsky. Je asi známe, že sa ním dnes hovorí v Španielsku a južnom Francúzsku.
Vzhľadom na to, že deti sa naučia každý jazyk približne za rovnaký čas, mohli by sme dokonca povedať, že prirodzené jazyky nie sú v tomto zmysle ťažké ani ľahké. Ich „zložitosť“ a jednoduchosť možno posudzovať len z pohľadu nejakého konkrétneho jazyka.
A napriek tomu: je slovenčina ľahký alebo ťažký jazyk? Svojho času sa na internete objavila správa, že slovenčina je najťažší jazyk na svete. Práve to bol prípad mýtu, či ešte skôr absolútneho blufu.
Slovenčina je v tomto rebríčku štandardný jazyk, v ktorom sa zväčša uplatňujú kategórie obvyklé v jazykoch sveta, či aspoň Európy, aj keď v originálnych kombináciách. A aj jej špecifiká a zvláštnosti sú vo vzťahu k nim vyvážené.
Vieme si overiť správnosť, posilniť kultúru slovenskej reči?
Skôr než o správnosti by som hovoril o vhodnosti či primeranosti použitia výrazových prostriedkov. A tie si môžeme overiť predovšetkým v slovníkoch a jazykových príručkách. Pravdaže, najmä v tých, ktoré nemajú za cieľ sterilizovať živý jazyk, ale zachytiť jeho bohatstvo v čo najväčšej šírke, aj s ohľadom na jeho dynamiku. V prípade slovenčiny je takým najmä veľký Slovník súčasného slovenského jazyka, aj keď ešte nie je dokončený.
Kultúra reči sa neposilňuje, podľa môjho názoru, ani tak snahou o „čistotu“ jazyka, ale tým, že vieme používať „správne slovo na správnom mieste“. To okrem iného znamená, že sa spisovne vyjadrujeme všade tam, kde sa takto vyjadriť máme, teda najmä v oficiálnom a verejnom styku. A že vieme, v ktorých komunikačných sférach možno v záujme zachovania farebnosti jazyka a nášho prejavu spontánne tieto hranice spisovnosti aj prekračovať.
Smieme používať „tvrdú“ bratislavčinu v úradnom jazyku?
To by sme v úradnom styku zrejme nemali. Je iste optimálne, keď v oficiálnom styku používame jazyk, ktorý je z hľadiska očakávania neutrálny a štandardný, a nie je nadmieru premiešaný nárečovými, slangovými, ani subštandardnými prvkami. A „tvrdá“ bratislavčina tejto zásade nevyhovuje.
Zrušia sa, podľa vás, v dohľadnom čase v školách ypsilony?
Nemyslím si to. Už síce Anton Bernolák aj Ľudovít Štúr kodifikovali slovenčinu bez ypsilonu, a proti ypsilonu hovoria mnohé argumenty (y a i vyslovujeme v slovenčine napokon rovnako), dnes však žijeme – možno trochu paradoxne – príliš pokojné časy na to, aby sa mohla takáto reforma nášho pravopisu (bez ypsilonu) podariť. Na zmeny tohto typu sú totiž vhodné skôr spoločenské otrasy či kultúrno-spoločenské zlomy. Veď čo ostalo z pravopisnej reformy v nemeckom jazyku z poslednej tretiny 20. storočia, napriek obrovským financiám, ktoré sa do tohto projektu vliali? A aká úspešná bola, naopak, pravopisná reforma ruštiny v prvej tretine 20. storočia?
Ypsilon má navyše v slovenčine aj svoje pozitívne stránky: sprehľadňuje text, lebo iba ako jedno z mála písmen vybočuje zo stereotypnej línie riadka, čo je výhodou pre oko. Pritom ani občasné prieskumy na Slovensku nepotvrdzujú, že by zrušenie ypsilonu bolo v súčasnosti – ako sa niektorí domnievajú – želaním väčšiny obyvateľov Slovenska.
Fotografie: archív profesora Slavomíra Ondrejoviča
