Osud mi uštedril už pár rán pod pás. Najsilnejšia a najtvrdšia bola diagnóza sklerózy multiplex. Nikdy by som nepovedala, že takmer celý život budeme najlepšie kamarátky.
Všetko sa začalo v októbri minulého roka. Nielen prvý rok na vysokej škole, ale aj prvé príznaky. Najprv som mala zahmlené videnie v jednom oku, postupne som strácala motoriku a cítila som slabosť v pravej ruke a nohe. Po návšteve obvodnej lekárky som išla k neurologičke, ktorá ma hneď poslala na vyšetrenie EEG. Oznámila mi, že má podozrenie na sklerózu multiplex. Nevedela som, ako reagovať. Mamka bola na konci s nervami. Po magnetickej rezonancii sa podozrenie zvýšilo, a preto som bola hospitalizovaná.
Musela som nájsť dostatok síl nielen pre seba, ale aj pre mamku a sestru, ktoré pri mne stáli. Pobyt v nemocnici som si premenovala na „rekreačný pobyt“, kde som sa chystala oddýchnuť si, aj napriek tomu, že ma čakala nie veľmi príjemná lumbálna punkcia. Po nej bola moja diagnóza potvrdená. Mala som z toho všetkého zmiešané pocity. Nikdy by som nepovedala, že takáto choroba môže prísť v takom mladom veku a ešte k takej „veselej kope“, ktorá stále myslí pozitívne. Bolo to ťažké, ale vďaka opore, ktorú som mala od najbližších, som všetko zvládla. Doteraz som sa s tým však nezmierila a myslím si, že sa tak skoro ani nezmierim, ale učím sa s tým žiť. Veď som ako všetci ostatní, zdravá…
V decembri som prvýkrát cestovala za lekármi do Bratislavy. Mala som to šťastie, že všetci boli veľmi milí a ústretoví, najmä s ľudským prístupom. Imunológ aj neurológ, ktorý ma zakaždým rozveselí a povzbudí.
Potom nasledovala ďalšia cesta do Bratislavy, tentoraz ma v nej čakala medicínska konzultantka s veľkým srdcom a veľkou čiernou taškou, v ktorej bol ukrytý RebiSmart. Moja liečba. Očakávala som strašidelné injekcie. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi do rúk podala škatuľku veľkosti staršieho mobilného telefónu. Je to inteligentný prístroj, ktorý pamätá na všetko. Ihla je veľmi tenká, pichnutie je trochu ako včelie žihadlo. Takmer ho ani necítiť a postupom času som si už aj na to malé pichnutie zvykla. Určite je to jednoduchšie a na pohľad príjemnejšie, ako keby som mala sama riediť liek a pozerať na ihly.
V nešťastí som našla veľké šťastie. Skleróza ma v mnohých veciach posunula vpred. Viem, že keď budem dodržiavať pokyny lekárov a správnu životosprávu, budem môcť žiť plnohodnotný život, v ktorom nesmie chýbať smiech a pozitívne myslenie. V tom mi pomáha nielen moja rodina, ale aj veľa kamarátov a spolužiakov, ktorí ma neberú ako chorú. Verím, že aj vy, ktorí máte túto chorobu, to budete zvládať aspoň tak ako ja a nezabudnete na úsmev na tvári, veď ten vám dodá najviac energie.
Príbeh Lucie F.
Ilustračné foto
