PríznakyParkinsonova choroba, neurodegeneratívne ochorenie sprevádzané motorickými ťažkosťami, postihuje asi 100 až 150 pacientov na 100 000 obyvateľov.
Jedným z veľmi obťažujúcich syndrómov, ktoré postihujú seniorov, je parkinsonizmus.
Prejavuje sa zníženou pohyblivosťou, zvýšenou rigiditou (stuhnutosťou) svalstva a trasom. Významné sú aj nemotorické prejavy.
Parkinsonizmus je chorobou vyššieho veku – až dve tretiny prípadov predstavujú práve pacienti-seniori. Samotná Parkinsonova choroba je druhou, či treťou najčastejšou chorobou nervového systému. Jej výskyt je vo veku nad 80 rokov 12-krát vyšší, ako vo veku 50 až 59 rokov, a 100-krát vyšší, ako vo veku 40 až 49 rokov.
Parkinsonova choroba je závažné ochorenie, ktoré výrazne zhoršuje kvalitu života, a život aj skracuje. Výskyt choroby stúpa, a so zvyšujúcim sa priemerným vekom populácie očakávame zdvojnásobenie počtu chorých v priebehu najbližších dvadsiatich rokov.
Typické prejavy
Základnými príznakmi ochorenia sú znížená pohyblivosť, stuhnutosť, poruchy stability a chôdze. Najznámejším prejavom je tras, ktorý sa objavuje predovšetkým v pokoji.
Choroba sa veľmi často začína tzv. nemotorickými ťažkosťami, ako sú napríklad poruchy spánku, čuchu, depresia, nešpecifické bolesti končatín. Diagnóza Parkinsonovej choroby sa však obvykle stanoví až niekoľko rokov po objavení typických hybných príznakov. Stanovuje sa klinicky, teda na základe vyšetrenia lekárom, najlepšie neurológom.
Okrem laboratórnych vyšetrení (odberov), sa doplní aj zobrazovacie vyšetrenie mozgu (kvôli vylúčeniu iných chorobných stavov). Špecifický diagnostický test neexistuje.
Podstatou Parkinsonovej choroby je najmä nedostatok dopamínu v nervovom systéme. V pokročilých štádiách ochorenia sa často prejavujú aj poruchy ďalších oblastí mozgu, ktoré vedú k rozvoju porúch pamäte a chôdze, zvyčajne po 15 až 20 rokoch od vzniku choroby. Zhoršuje sa motorika, čo zahŕňa poruchy pohyblivosti, respektíve zníženú pohyblivosť, tras a stuhnutosť.
Tras (odborne tremor) postihuje asi 70 % pacientov. Spočiatku sa prejaví iba na jednej polovici tela. Po dvoch troch rokoch sa objaví i na druhej strane tela, ale istú asymetriu možno pozorovať i v neskorších štádiách.
Závažnosť tremoru je rozdielna. Najvýraznejší je v pokoji, zvýrazňuje sa tiež pri telesnej a psychickej záťaži, a pri pohyboch končatiny na opačnej strane, ako je postihnutá strana. Okrem hornej končatiny, tremor postihuje i dolnú čeľusť, jazyk a dolné končatiny.
Tras postihujúci hlavu, je častejšie spôsobený inou príčinou. Stuhnutosť, odborne rigidita, znamená zvýšený odpor pri pohyboch v kĺboch. Patrí medzi prvé prejavy parkinsonizmu, pričom výrazne zhoršuje pohyblivosť aj kvalitu života.
Zníženie a spomalenie pohyblivosti
Zníženie spontánnej pohybovej aktivity sa prejaví tvárou strnulou ako maska a upretým pohľadom, s následným častým žmurkaním. Začiatok pohybu je akoby váhavý. Tieto prejavy sú výraznejšie na končatine postihnutej trasom.
Prvým klinickým prejavom hypokinézy (zníženej pohyblivosti, pozn. red.), bývajú ťažkosti pri otáčaní v posteli a zmenšená veľkosť písma pri písaní rukou. Písmo sa postupne stáva nečitateľným.
Hypokinéza výrazne ovplyvňuje chôdzu. Pacient pred vykročením prešľapuje na mieste, kroky sú kratšie, menej pri nich dvíha nohy. Otáčanie trupu nie je plynulé, trup sa otáča vcelku, čo zhoršuje stabilitu. Pacienti majú ťažkosti pri vstávaní z postele a pri otáčaní v posteli, preto vzniká skrátenie svalov, a neskôr i dekubity.
Nestabilita a pády
Pacienti s parkinsonizmom majú zvýšené riziko pádov. Je to spôsobené častejším výskytom poklesu krvného tlaku pri vstávaní, dvojitého videnia a spomalením korekčných pohybov (upravujúcich polohu ťažiska), predklonom trupu a otáčaním trupu vcelku.
Významnou príčinou pádov sú i poruchy chôdze. Patrí medzi ne šuchtavá chôdza, zvyšujúca riziko zakopnutia, krátke a nerovnako dlhé kroky, a postupné zrýchľovanie chôdze, pri ktorom akoby pacient naháňal svoje ťažisko.
Nemotorické poruchy, ktoré sprevádzajú parkinsonizmus
Z praktického hľadiska sú významné aj nemotorické poruchy. Parkinsonici mávajú aj spomalené myslenie a zvýšené riziko vzniku demencie (asi 40 % pacientov trpí demenciou).
Depresia je často jedným z najväčších problémov parkinsonikov. Môžu byť prítomné detailné zrakové halucinácie. Chorí si však často uvedomujú, že to, čo vidia, nie je realita.
Pacienti s parkinsonizmom zažívajú striedanie období zníženého a zvýšeného potenia. Prítomný je dráždivý mechúr, a nutkanie na močenie je také silné, že môže dôjsť k samovoľnému úniku moču.
Rigidita postihuje aj svalstvo hltana, a preto majú pacienti s parkinsonizmom ťažkosti s prehĺtaním. Môžu mať problémy s prehĺtaním tak tuhej, ako aj tekutej potravy.
Tuhá potrava sa ťažko prehĺta, no riedka tekutina zasa môže vniknúť do pľúc, čo zvyšuje riziko vzniku zápalu pľúc. Riziko jeho vzniku je zvýšené i následkom zníženia účinnosti kašľa, spôsobeného rigiditou dýchacích svalov.
Porucha prehĺtania je jednou z príčin chudnutia. Parkinsonici mávajú často zápchu. Môže byť narušená súhra medzi sťahom konečníka a uvoľnením jeho zvierača. Veľmi obťažujúce je nadmerná tvorba množstvo slín, čo spôsobuje ťažkosti pri prehĺtaní.
Častým problémom sú bolesti chrbta a poruchy spánku. Pacienti trpia nočnou nespavosťou, čo sa kompenzuje nepotlačiteľnou ospalosťou, najmä v skorých popoludňajších hodinách. Počas spánku môžu pacienti blúdiť, a byť tak nebezpečnými sami pre seba, i pre okolie.
Parkinsonici môžu mať kvôli poruchám reči sťaženú komunikáciu. Reč je tichá, monotónna, a zhoršená je tiež artikulácia.
Nefarmakologická liečba
Farmakoterapiou môžeme ovplyvniteľniť najmä rigiditu a hypokinézu, čo sa prejaví zlepšením pohyblivosti. Tras je liečbou ovplyvniteľný iba málo. Zhoršenie stability a nemotorické poruchy, sa liečbou ovplyvniť nedajú. Preto je veľmi dôležitá nefarmakologická liečba.
Dôležité je starostlivé posúdenie následkov parkinsonizmu na kvalitu života a jeho sebestačnosť, ako i zhodnotenie prostredia, v ktorom pacient žije, a možností jeho rodiny. Pre zachovanie pohyblivosti je dôležité pravidelné cvičenie, a podľa možnosti častejšia zmena polohy.
Pohyblivosť, respektíve vstávanie, pacientom uľahčí správna výška postele a stoličiek, nadstavce a úchytky na WC. Pacienti by sa mali pri vstávaní pridržiavať pevných predmetov, aby nespadli. Ťažkosti zmierni používanie elastických pančúch.
Výber správnej konzistencie potravy (podľa aktuálnych ťažkostí pacienta) a správna technika kŕmenia, to všetko zlepšuje prehĺtanie. Dôležité je zaistenie dostatočného príjmu živín. Potrava by mala obsahovať dostatočné množstvo vláknin, čo zmierni zápchu.
Pri nadmernom množstve slín sa odporúča žuť žuvačku, čo stimuluje prehĺtanie. Inou možnosťou je nosenie textilného náramku na utieranie slín. Poruchy reči môže zmierniť logopedická starostlivosť.
Počiatočné štádium Parkinsonovej choroby
Základným a najúčinnejším liekom v liečbe Parkinsononej choroby je L-Dopa, ktorá sa v mozgu premieňa na dopamín. L-Dopa sa využíva už od roku 1970, a doposiaľ je považovaná za najúčinnejšie antiparkinsonikum.
Na základe súčasných poznatkov o Parkinsonovej chorobe je trend, posunúť podávanie L-Dopy do neskorších štádií ochorenia. Zároveň je snaha, udržiavať stabilnejšiu úroveň pôsobenia L-Dopy.
L-Dopa má veľmi krátky čas účinnosti v mozgu, a rýchlo sa z neho odbúrava. Hľadajú sa viaceré cesty, ako dosiahnuť stabilnejšie a vyrovnanejšie pôsobenie liekov v príslušných častiach mozgu. Jednou z ciest je aj podávanie agonistov dopamínových receptorov, ktoré sa vylučujú pomalšie, ako L-Dopa.
Lieky z tejto skupiny zreteľne znižujú výskyt motorických komplikácií. Pacientov možno týmito agonistami liečiť bez pridania L-Dopy aj niekoľko rokov. Pri podávaní spolu s L-Dopou v pokročilom štádiu choroby lekári znižujú dávku L-Dopy, predlžujú „on“ fázu a skracujú „off“ fázu. Preto sa ich podávanie uprednostňuje pred podávaním L-Dopy, najmä v prípade mladších pacientov.
Pokročilé štádium Parkinsonovej choroby
L-Dopa sa vstrebáva v tenkom čreve, a väčšinou sa podáva vo forme tabliet. V pokročilých štádiách Parkinsonovej choroby môže liečba tabletkami strácať svoju účinnosť. Dochádza k výraznému kolísaniu krvných hladín L-Dopy, k čomu prispieva aj nerovnomerné vyprázdňovanie žalúdka. Pacienti sa dostávajú do stavov zmeny pohyblivosti, pričom dochádza k striedaniu stavov stuhnutia (rigidita) a nekontrolovaných pohybov (dyskinéz).
Výrazné výkyvy hladín L-Dopy v krvi ovplyvňujú aj psychický stav pacienta. Aby sme predchádzali takýmto stavom, je vhodné zvoliť koncept tzv. kontinuálneho podávania lieku, kedy dosahujeme vyrovnané hladiny lieku v krvi. V súčasnosti máme dva takéto prístupy.
Liečba v pokročilom štádiu
Pri liečbe apomorfínovou pumpu sa liek podáva podkožne, v pravidelných dávkach a intervaloch. Pacient si každý deň mení miesto vpichu.
Ďalší prístup predstavuje kontinuálne podávanie infúzie L-Dopy priamo do tenkého čreva, čím sa dosahuje vyrovnaná plazmatická hladina L-Dopy v krvi.
Liek sa podáva pomocou špeciálnej prenosnej pumpy s trvalou sondou, zavedenou do tenkého čreva. Predtým sa pacienti testujú sondou, ktorá sa zavádza do čreva cez nos, aby sa overila účinnosť liečby.
V súčasnosti sa využívajú aj chirurgické zákroky, pomocou ktorých sa ovplyvňuje činnosť mozgových nervových centier – tým, že sa buď odstránia, alebo stimulujú. K procedúram, ktoré sa v súčasnosti najčastejšie používajú, patrí tzv. hlboká mozgová stimulácia a deštrukcia malej skupiny buniek v časti mozgu, nazývanej talamus, alebo vnútornej časti mozgu, tzv. globus pallidus.
U pacienta v pokročilom štádiu je nutné ďalšiu liečbu zvažovať a konzultovať s neurológom – špecialistom. Všetky tri prístupy je možné konzultovať na neurologických klinikách Univerzitných nemocníc v Bratislave, Martine a Košiciach.
Zdroj: www.parkinson.sk
Tento článok vyšiel v Bedekeri zdravia 2/2015
Redakčne upravené (jam)
Ilustračné fotografie
