Každý si nosíme svojho chrobáka v hlave v podobe otázok, či žijeme svoj život dobre. Chrobák v Jankinej hlave má trochu inú podobu.
Jedna z najznámejších divadelných hier na svete, Chrobák v hlave, od francúzskeho dramatika Georgesa Feydeaua, sa venuje nevere, no jej názov za viac ako sto rokov zľudovel. Slovné spojenie „mať, či nasadiť chrobáka do hlavy“ aj v bežnej reči znamená mať starosti, vzbudiť pochybnosti.
Každý si nosíme nejakého chrobáka v hlave, no ten v Jankinej hlave je celkom iný. Na jednej strane má podobu zmenšeného meningeómu, na strane druhej podobu nezodpovedaných otázok o budúcnosti.
Pred šiestimi rokmi žila bežný život redaktorky. Každý deň sedela pred rozhlasovým mikrofónom, za ktorým sa striedali zaujímaví hostia, ktorí jej život obohacovali o nevídané rozmery. Prostredníctvom rozhlasového mikrofónu sa dá totiž dostať aj na miesta, kam sa bežný človek len tak ľahko nedostane. Netušila, že poznatky, ktoré získavala od lekárov, si raz vyskúša doslova na vlastnej koži.
Chorobu objavil pes
„Kým som sa pred šiestimi rokmi ráno nezobudila, a v ten deň nezistila, že mám v hlave nádor, dovtedy som žila štandardný život s mojou dcérou. Už vtedy sme si užívali všetko, čo život ponúka, pretože sme chápali, že človek si musí vážiť každý deň. A, samozrejme, milovala som rozhlasovú prácu, ktorá mi vtedy vypĺňala celé dni,“ hovorí krehko pôsobiaca Janka Tarinová.
Pred šiestimi rokmi sa zobudila na to, že jej psík líže tvár, čo nikdy predtým neurobil. Dovtedy fenka Sofia spávala pri nohách svojej panej.
„To, že ma takto zobudila, bolo možno veľké šťastie, pretože už krátko predtým som začala odpadávať aj v spánku. Po prebudení som chcela Sofiu vyhrešiť, ale zistila som, že veľmi ťažko rozprávam. Mala som pocit, akoby som vyšla z terchovskej krčmy po dobrom záťahu. Nejako som sa však pozviechala, a vstala som z postele.“
Diagnóza
V to ráno mala Janka pôvodne naplánovanú reportáž na Záhorí. Pretože sa však naozaj cítila zle, požiadala rozhlasového šoféra, aby sa najskôr zastavili v nemocnici na Mickiewiczovej, za priateľom – lekárom.
„Vypočul ma, a keď mi kázal vyplaziť jazyk, zistil, že mám na ňom veľkú modrinu. Hneď ma poslal na CT-čko, a potom zaznel verdikt, že dnes už na žiadnu reportáž nepôjdem. Samozrejme, že som protestovala, ale nádor v mozgu vo veľkosti tenisovej loptičky je asi dobrý dôvod, prečo poslúchnuť.“
Pred operáciou
Na bratislavských Kramároch bola hospitalizovaná na Neurochirurgickej klinike LF UK UNB, ale stále uvažovala o tom, že musí ísť o omyl. Až vážne tváre lekárov jej potvrdili, že opak je pravda. Najťažšie pre ňu bolo, oznámiť telefonicky tento fakt dcére. V nemocnici prestala do týždňa chodiť, pretože nádor – meningeóm – tlačil na zrakové, rečové a pohybové centrá v mozgu.
„Menigeóm je nezhubný nádor, ktorý je opuzdrený, to znamená, že sa neroztrúsi. Môj mal veľkosť tenisovej loptičky, a od lekárov som sa dozvedela, že rástol desať až dvanásť rokov.“
Janka si až spätne uvedomila, že symptómy ochorenia sa ohlasovali už skôr, akurát im v každodennom zhone neprikladala význam.
„Stávali sa mi rôzne rečové ´preklepy´, že namiesto kuracie prsia som povedala prsacie kura a podobne, na čo som si musela dávať pozor najmä za mikrofónom. Mala som obrovskú chuť na čokoládu, doslova som ju hltala, a aj po výdatnom obede som bola stále hladná. Bola som veľmi unavená, dokonca až tak, že som si popoludní musela pospať. Spala som tri hodiny, a potom som v práci dobiehala veci večer. A v noci som si v spánku uvedomovala, že upadám do bezvedomia. Bála som sa spávať. Čo je však zaujímavé, nikdy ma nebolela hlava,“ popisuje Janka.
Verdikt lekárov bol jasný. Operácia…
Operácie
Nasledoval kolobeh predoperačných vyšetrení, ktoré však ukázali ďalšiu komplikáciu. Nádor bol prilepený na očnom nerve ako ´žuvačka na vlase´. Pod hrozbou oslepnutia, neurochirurgovia pri operácii nádor teda len zmenšili.
„Moja vtedy 17- ročná dcéra, ktorú považujem za hrdinku v surfovaní na internete, zistila, že existuje aj terapia gama nožom, ktorý dokáže tieto nezhubné nádory spáliť. Intervenovala u lekárov, aby mi aj tento druh liečby umožnili. Na Slovensku však gama nôž nebol, tak som šla na zákrok do Prahy.“
Janka počas liečby absolvovala tri operácie. Po prvej (pre opuch mozgu), došlo ku komplikáciám, a pri reoperácii jej lekári odstránili kus lebečnej kosti.
„Mala som dieru do hlavy, pokrytú kožou a vlasmi. To bol dosť nepríjemný pocit. Pri tretej operácii mi, našťastie, kosť vrátili na pôvodné miesto.“
Gama nôž
Predstava rezania pri pojme gama nôž je mylná. Ide o lekársky prístroj, ktorý sa používa v rádiochirurgii na ožarovanie mozgu.
Prístroj využíva elektromagnetické žiarenie. Napriek tomu, že pri tejto terapii sa nereže, Janka dodnes považuje práve tento zákrok za najnáročnejší.
„To bola moja najhoršia operácia, pretože mi na hlavu dali tzv. koordinačný rám. Pri tomto zákroku totiž ide o mikrometrickú presnosť, rám sa nesmie posunúť ani o desatinu milimetra. Aj keď ma psychológ pripravoval na operáciu, toto bol pre mňa najhorší zákrok, aký som absolvovala.“
Komplikácie
Po operáciách mala Janka problémy s artikuláciou, a prišli aj zrakové komplikácie. Svet okolo seba videla len v podobe šmúh a fľakov. Detaily prestali existovať. V snahe zachovať zrak, urobili lekári všetko, čo sa dá. Jankin nádor sa zmenšil na prijateľnú mieru.
„Zaťala som sa a povedala som si, že sa dostanem do pôvodnej formy. Rozprávala som si nahlas riekanky, spievala pesničky, čo som si pamätala, pretože čítať som so zhoršeným zrakom nedokázala. Cvičila som očnú jógu, začala som využívať rôzne alternatívne spôsoby liečby, bylinky, postupy ajurvédskej medicíny, akupresúru, akupunktúru. Návratu do života som celý rok venovala niekoľko hodín denne.“
Na otázku, ako človek vôbec dokáže prijať fakt takejto závažnej diagnózy, a akú úlohu pri tom zohráva strach, Janka so smiechom odpovedá:
„Musím vás sklamať, ale ja som sa skutočne naľakala až niekoľko rokov po operáciách, keď som si kúpila knihy o mozgu. Až vtedy som si uvedomila, aké závažné to vtedy bolo. A prišlo mi ľúto, čo všetko si musela prežiť moja dcéra. Pri každej z operácií, ktoré trvali deväť až dvanásť hodín, stála s mojou mamou pred dverami operačnej sály. Dovtedy som bola ich životným pilierom ja, a zrazu sa všetko obrátilo.“
Nový život
Tak, ako bola mama od detstva oporou dcére Dominike, v chorobe sa ich úlohy vymenili. Janka, ktorá žila v Bratislave, po operáciách zmenila adresu bydliska na Viedeň, pretože dcéra v nej začala študovať na univerzite.
„Dominika sa o mňa starala nielen po zdravotnej stránke, ale všetko – od ubytovania, cez potrebné povolenia a potvrdenia, až po zabezpečenie zdravotnej starostlivosti v susednom Rakúsku, vybavila sama. A popritom, samozrejme, študovala. Pri mojej chorobe rýchlejšie dospela, čo ma, samozrejme, ako mamu netešilo.“
Happy end?
V súčasnosti absolvuje Janka raz do roka magnetickú rezonanciu, očné a neurologické vyšetrenie.
„Pri operáciách sa mohlo stať všeličo. Mohla som stratiť zrak, zostať na vozíku, alebo jednoducho nebyť. Hrôzu, čo ma obišla, som si začala plne uvedomovať až vtedy, keď som odišla z nemocnice. Aj keď sa usilujem žiť naplno, stále mám nepríjemný pocit, že mám smrť za pätami, a že sa všetko môže zvrátiť. Na moje obavy a otázky, čo mám robiť, aby sa meningeóm nevrátil do pôvodnej veľkosti, alebo nezmenil na zhubný nádor, dostávam od lekárov odpovede typu – všetko s mierou. A tak sa usilujem robiť všetko s mierou – záťaž, pohyb, oddych, jedlo, spánok…“
Choroba veľa odkryje
Závažná choroba preruší začatú životnú cestu – v rodine, v práci, v sociálnom aj osobnom živote. Návrat späť nebol pre Janku ľahký.
„Stratila som šesť rokov zo života, a čo mi naozaj chýba, je kontinuita. Treba predsa žiť a treba sa postarať o seba, aj o dcéru. Trochu inú farebnosť získali aj ľudia – už nie sú pre mňa takí ružoví, a celkovo vidím a pomenovávam veci reálnejšie; nie tak, ako chcem, aby sa stali. Snažím sa byť nohami pevnejšie na zemi.“
V chorobe jej vyjadrili priazeň a podporu aj cudzí ľudia
„Ľudia, ktorých som spoznala na reportážach a za mikrofónom, vrátnici, Gregor predávajúci pred rozhlasom Nota Bene… Darovali mi krv mnohí ľudia, okrem iného herci nitrianskeho divadla, kde som bola nahrávať len párkrát. Každý človek má svoje kríže a svoje trápenia, a zdalo sa mi úžasné, že títo ľudia si pri svojich krížoch spomenuli aj na mňa. Aj to bol pre mňa záväzok, že sa nesmiem vzdávať, a musím zabojovať.“
Čo pomáhalo Janke zvládať ťažkosti, bol humor
„Humor je nielen korením, ale určite aj lieči. Aj hrobárovi som asi musela povedať vtip, vďaka ktorému som mu ušla z lopaty,“ hovorí s úsmevom Janka.
Vo všetkých nemocničných izbách, kde ležala, rozdávala pacientom optimizmus a radosť. Po operáciách si začala čítať knihy vtipov, cvičila si na nich pamäť, a stala sa známou tým, že vtipmi spríjemňovala dni priateľom a známym prostredníctvom sms.
„Neverili by ste, ako ľudí dokáže potešiť dobrý vtip.“
Epilóg
Každý z nás má o živote predstavy, ako ho zlepšiť. Ako schudnúť, viesť zdravší životný štýl, ako sa menej stresovať, lepšie pracovať, byť lepším rodičom, viac sa venovať cudzím jazykom, cestovať a spoznávať svet…
Túžba po dokonalosti nám často prekáža v intenzívnom prežívaní prítomných okamihov, plných zdravia, dostatku a pohody.
„Človek by si mal všímať aj tie odrobinky života, aj tie najmenšie kvietky v prírode, sedmokrásky, podbele, nielen krásne ruže, kráľovné kvetov. Stretneme zaujímavého človeka, v rannej dopravnej špičke si vypočujeme inšpiratívnu myšlienku, to všetko nás môže nejakým spôsobom obohatiť, alebo aspoň pohladiť. Náš svet je zložený z drobností, a práve tieto malé ozubené kolieska všedného života by nás mali poháňať vpred.“
Čo je meningeóm?
Neuromagazín sa pýta MUDr. Róberta Illéša, primára Neurochirurgickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského UNB Bratislava (pracovisko Kramáre), ktorý bol jedným z ošetrujúcich lekárov pani Janky.
Aká je charakteristika tohto typu mozgového nádoru?
Meningeóm je nezhubný nádor z obalov mozgu, ktorý sa vyznačuje tým, že u pacienta rastie veľmi pomaly – príznaky rastu sa prejavia až vtedy, keď dosiahne istú hranicu a tlak na okolité štruktúry. Práve táto charakteristika je pri tomto type nádoru zákerná, pretože pri pomalom raste si mozog zvyká na meniace sa pomery, a problémy sa prejavujú až vtedy, keď nádor dosahuje veľké rozmery, čo pri chirurgickom odstraňovaní zhoršuje jeho operabilnosť.
V akom veku sa najčastejšie vyskytuje?
Najčastejší záchyt meningeómu je okolo 40. roku života, a potom v skupine starších ľudí, vo veku od 60. do 70. roku života, u mužov a žien približne v rovnakom pomere.
Ide o nezhubný nádor. V čom spočíva jeho nebezpečenstvo?
Riziko tohto nádoru nie je v samotnej zhubnosti, ale v lokalizácii a blízkosti centier, v ktorých sa nachádza. Tlakovými pomermi nádor často spôsobí útlak centier, a práve príznaky poruchy zraku, reči, pohybu sú to prvé, čo pacient pociťuje. Vtedy sa hľadá medicínska príčina, a často sa nachádza práve meningeóm.
Aké prostriedky sa využívajú v diagnostike?
Jednoznačnou metódou na potvrdenie prítomnosti meningeómu je magnetická rezonancia. CT vyšetrenie zasa dokáže určiť prekrvenosť nádoru. Poznáme štyri stupne meningeómov. Najčastejšie sa vyskytuje prvý stupeň, ktorý je z hľadiska recidívy a malignizácie považovaný za najľahší.
Ktoré terapeutické postupy sa najčastejšie uplatňujú pri liečbe meningeómu?
Najčastejšou metódou voľby je chirurgické odstránenie nádoru, v niektorých prípadoch sa volí ožiarenie na lineárnom urýchľovači. V prípade veľmi malých nádorov, a v prípade starších ľudí, sa pre tieto postupy rozhodujeme pri pozorovaní rastu nádorov a pri systematickom sledovaní.
Aká je úspešnosť liečby?
Úspešnosť liečby nádoru závisí od jeho veľkosti a lokalizácie. Tieto nádory väčšinou vyrastajú z miest, kde prichádza k štrukturálnej zmene, anatomickej prirodzenej ´výchlipke´ durií, teda tvrdého obalu mozgu; v miestach, kde sa prichytáva o lebečnú kosť. V týchto lokalitách pozorujeme najčastejšie výskyt meningeómu, pretože tu je proliferácia (chorobný rast tkaniva) vývoja iná, a tu je hranica zmeny. Pokiaľ ide o nádory prvého typu meningeómov, ak je nádor vybratý celý, pacienti sa po operácii považujú za vyliečených.
Meningeóm je najčastejší primárny mozgový tumor. Predstavuje asi 27 % zo všetkých nádorov mozgu. Vzniká v mozgových plénach (meningoch), obaľujúcich mozog a miechu, a väčšinou má benígny (nezhubný) charakter. Vytrvalým rastom a následným útlakom okolitého tkaniva mozgu či miechy, môže spôsobiť výrazne príznaky.
Ilustračné fotografie
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 1. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
