Mozog, riadiace centrum nášho života

Čím viac veda v skúmaní mozgu postupuje dopredu, tým väčšie výzvy pred ňou stoja.

Mozog riadi dýchanie, činnosť srdca, striedanie spánku a bdenia, je sídlom každej našej myšlienky, vzniká v ňom každá naša emócia. Hoci svojou váhou – 1,3 až 1,5 kilogramu – predstavuje len 2 % celkovej telesnej hmotnosti človeka, najdôležitejší orgán ľudského tela je zázrakom prírody, ktorý si aj (napriek pokroku vedy) svoje najväčšie tajomstvá ešte stále necháva zatiaľ pre seba. Paralela so Sokratovým výrokom „viem, že nič neviem“, môže platiť aj v prípade „riadiaceho centra“ ľudského života.

„Nesmieme byť domýšľaví, správať sa bohorovne a myslieť si, že toho už vieme dosť. Musíme myslieť na to, čo robí z medicíny to, čím je – ars medicína, teda istý druh umenia liečiť. Umenia človeka, ktorý sa rozhodol venovať tomuto odboru, a nechýba mu pokora. Existujú choroby, ktoré sú také skryté, také rafinované, modifikované do podoby chameleóna, a je našou úlohou, aby sme ich odhalili,“ tvrdí neurológ, prof. MUDr. Peter Kukumberg, PhD., prednosta II. neurologickej kliniky Lekárskej fakulty UK Univerzitnej nemocnice Kramáre, ktorý je zakladateľom rýchlo sa rozvíjajúceho odboru neuropsychiatria a prvej (a zatiaľ jedinej) neuropsychiatrickej kliniky na Slovensku.

Čo je neuropsychiatria?

Neuropsychiatria je neurovedný odbor a klinická medicínska disciplína, ktorá sa zaoberá diagnostikou, liečbou a výskumom psychických porúch, sprevádzaných ďalšími známkami mozgovej dysfunkcie, ktorých podkladom je definovaná funkčná alebo štruktúrna lézia mozgu. Psychiatria a neurológia historicky existovali v jednom odbore, ale vplyvom narastajúcich poznatkov, prišlo k ich oddeleniu, aby sa približne od 80. rokov 20. storočia opäť spájali.

V tom čase sa, najmä v Spojených štátoch, začali profilovať odborníci, špecializujúci sa na psychické poruchy pri organickom poškodení mozgu, pri neurologických ochoreniach, a u neurochirurgických pacientov. Na rozbehnutý, ale veľkou rýchlosťou sa rútiaci svetový vlak, naskočilo Slovensko až v 21. storočí, keď vznikla (v roku 2006) Slovenská neuropsychiatrická spoločnosť, ktorej zakladateľom a predsedom je prof. MUDr. Peter Kukumberg, PhD.

Neuromagazín sa s ním zhováral o relatívne mladom neurovednom odbore, o neuropsychiatrii.

Ľudia dnes už pomerne dobre vedia, čomu sa venuje neurológ, a čomu psychiater. Kde medzi týmito dvomi odbormi stojí neuropsychiatria?

Neuropsychiatria je samostatný vedný obor, jedna z tzv. neurovied. Smernica Európskeho parlamentu a rady č. 200/19 ju popri existujúcich odboroch neurológie a psychiatrie definuje ako samostatný odbor, s presne vymedzenou náplňou a podmienkami špecializačnej prípravy odborníkov. Kreovaním neuropsychiatrie aj na Slovensku, sme v poslednej chvíli chytili rýchlik, ktorý by inak okolo nás len preletel, pretože tento odbor sa vo svete rozvíja úžasným tempom.

Aj keď je neuropsychiatria relatívne mladá neuroveda, asi nezačínala na zelenej lúke?

Pôvodne bol pohľad na mozog čisto neuropsychiatrický. Najmä z toho dôvodu, že vtedajšie technické podmienky – teda absencia moderných diagnostických prístrojov – neumožňovali skúmať dušu človeka a výkonnú časť nervového aparátu oddelene. Vytvorenie dvoch samostatných pilierov, neurológie a psychiatrie, spôsobil až pokrok vedy v 19. storočí. Neurológia potom skúmala výkonné časti nervového systému, a psychiatria sa venovala poruchám duševna. Neurologická oblasť sa však nikdy nedá úplne oddeliť od psychického prežívania. Mozog je vždy v činnosti celý, nemôžeme povedať, že sledujeme len jeho duševnú, alebo len jeho neurologickú časť. Oblasť, v ktorej sa to prelína, a kde potrebujeme pohľad oboch odborníkov, to je neuropsychiatria. Primárne ide o problematiku vzťahu medzi poškodením mozgu a jeho odrazom v psychopatológii človeka.

O aké poruchy psychiky a správania najčastejšie v neuropsychiatrii ide?

O tie, ktoré sprevádzajú rôzne neurologické, ale aj iné ochorenia – demencie, cerebrovaskulárne poruchy, Alzheimerovu chorobu, Parkinsonovu chorobu, zápalové ochorenia mozgu, demyelinizačné ochorenia, ktoré charakterizuje rozpad obalov nervového vlákna, mozgové traumy a podobne. Napríklad, pri Alzheimerovej chorobe nevieme, ako a prečo vzniká, bohužiaľ, nepoznáme ani prevenciu, ale musíme ju skúmať neuropsychiatrickým pohľadom, pretože sú pri nej prítomné nielen neurologické výpadky, ale aj výpadky duševna. Na konci choroby dochádza k deštrukcii osobnosti. Ďalším príkladom je syfilis, ktorého posledné štádium je progresívna paralýza, keď sú nervové bunky napadnuté baktériou tak, že človek úplne „ohlúpne“.

Mozog koordinuje deje v našom tele, riadi aj psychiku. Nájde každé neurologické ochorenie odraz v psychickej stránke?

Skoro každé neurologické ochorenie svojím dosahom a najmä priebehom narúša aj psychickú stránku osobnosti. Neurologické ochorenie ľudí mení. Napríklad, pacienti s ťažkým a nevyliečiteľným ochorením sclerosis multiplex, majú veľmi zvláštne zmeny duševna, bývajú prehnane veselí, alebo prehnane smutní, depresívni. Neuropsychiatrický pohľad ponúka možnosti a prístupy, ako tieto ochorenia skúmať komplexnejšie.

Zdravý človek je vo svojom správaní konzistentný. Môže zmena správania človeka signalizovať prítomnosť neurologického ochorenia?

Úlohou neuropsychiatra je v prvom rade rozlíšiť, či ide o zmenu správania na podklade neurologickej poruchy, ktorá sa dá presne určiť, diagnostikovať, a možno aj liečiť, alebo či ide o prejavy čisto duševnej choroby. Napríklad, schizofrénia nepatrí do rúk neuropsychiatra ani neurológa, ale rýdzo psychiatra. Ide o duševné ochorenie, ktoré nemá neurologický základ.

V prípade choroby, nie je nič dobré, ale ktorá alternatíva je priaznivejšia? Keď majú psychopatologické prejavy neurologický základ, alebo keď ide o duševnú poruchu?

Duševné choroby nemajú korelát, tzn., že pri vyšetreniach sa v zobrazovacích technikách nenájde žiadny základ ochorenia. Napríklad, pri schizofrénii vyzerá mozog úplne normálne. Isté však je, že určité zmeny na biochemickej, vnútrobunkovej úrovni existujú, len ich ešte nedokážeme odhaliť, pretože choroby musia mať svoj korelát, ktorý však ešte nepoznáme. Hrubé poruchy mozgu, ako napríklad cievna príhoda, rastúci nádor v mozgu alebo epileptické ložisko – to už sú poznateľné príčiny, ktoré vidíme.

V tom je rozdiel medzi duševnými a neurologickými ochoreniami. Neuropsychiater syntetizuje všetky poznatky o tej-ktorej chorobe, ktorá postihuje nervový systém v danom okamihu u daného jedinca a na danom mieste. To ale neznamená, že sa stáva „vševedcom“, pretože nikto nemá také kapacity, aby obsiahol celú neurológiu, psychiatriu, a stal sa arbitrom, ktorý sa volá neuropsychiater. Neuropsychiater sa dotýka len tých oblastí, kde sa dva druhy prejavov – neurologické so psychickými, stretávajú a prelínajú. Tu dokáže byť nesmierne prospešný.

Ste zakladateľom prvej, a zatiaľ jedinej neuropsychiatrickej kliniky na Slovensku. Klinika sídli v priestoroch Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, a má dvadsaťštyri lôžok. Kto na nich najčastejšie leží?

Pacienti po cievnych mozgových príhodách, so zmenami psychiky, psychiatrickí pacienti s neurologickými príznakmi, neurologickí pacienti s psychiatrickými ochoreniami. Pacientov si vyberáme, presnejšie povedané, musíme dávať pozor, ktorí pacienti k nám nepatria. K nám nepatrí akútny pacient, alkoholizovaný pacient, alebo napríklad pacient s epilepsiou. Našimi pacientmi sa stávajú ľudia, ktorí spĺňajú požiadavku, že majú aj neurologické, aj psychiatrické príznaky.

Najlepšie poslúži príklad: „Čistý“ epileptik patrí k neurológovi, ale ak má popri zložitých epileptických záchvatoch aj tzv. neepileptické záchvaty, ktoré imitujú epilepsiu, a patria pod psychiatriu, tak takýto pacient už patrí do oblasti neuropsychiatrie. Existujú totiž ľudia, ktorí majú klasické epileptické záchvaty, no popritom neuvedomene produkujú aj záchvatové stavy, ktoré sa podobajú hystérii. Ide o prejavy ich mozgu, ktoré však nemajú epileptický ráz. Aby sme to rozlíšili, musíme ich umiestniť do špeciálnej izby, kde ich snímame elektroencefalograficky a videokamerami, a tak získavame obraz, či sa pri ich zmenách, ktoré pôsobia ako epileptický záchvat, skutočne ukáže aj elektroencefalografický korelát epilepsie. Ak nie, ide o neepileptický stav, a ten už patrí do oblasti neuropsychiatrie.

Ak ide teda o pacienta, ktorý k vám patrí – v čom je konkrétny prínos neupropsychiatrie?

V tom, že neuropsychiater je schopný skombinovať všetky dostupné vedomosti a metodiky neurológie, psychiatrie a iných neurovied na to, aby ich použil na konkrétny daný prípad, a aby vnikol hlbšie do podstaty mnohých chorôb, ktorých príčiny nepoznáme. Pacientov si nevyberáme na efekt, nevyberáme si výnimočných pacientov, ale vyberáme si chorých, ktorí sú skutočne postihnutí v jednej i druhej zložke nervového systému, a kde sme presvedčení, že im môžeme byť nápomocní na vyššej odbornej úrovni. To si vyžaduje, aj od odborníkov, extenzívne denné štúdium a intenzívnu výmenu informácií s kolegami z celého sveta, kde je dnes už neuropsychiatria etablovaná na vysokej úrovni.

Tým, že ľudský mozog je pre ľudstvo ešte stále tajomstvom, jeho skúmanie je pravdepodobne pre vedcov a lekárov, vrátane neuropsychiatrov, jedným veľkým dobrodružstvom…

V slávnom Faustovi, Goethe ústami Mefista varoval: „Šedivé, drahý priateľ, sú všetky teórie, a večne zelený je strom života.“ Každodenná realita je oveľa šedšia, ako Goetheho zelený strom. Medicínska realita nie je taká efektná ani efektívna, ako si ľudia myslia, a ako to podsúvajú médiá. Technológia umožnila – pomocou rôznych výkonných zobrazovacích metód – spoznávať presne určené miesta poškodených orgánov, ale problém je v tom, že obyčajne nevieme, z čoho choroba vzniká. V tejto oblasti sme priveľmi nepokročili, nepoznáme základné príčiny chorôb, a stále stojíme pred sivým múrom. Nevieme, čo spôsobuje Alzheimerovu chorobu, nevieme povedať, prečo má jeden človek migrénu, a jeho sused nie. A toto sa dá povedať o množstve chorôb, pretože nervový systém je komplikovaný. Navyše je opradený zvláštnosťou, že ak sa vysoko diferencované nervové bunky opotrebujú, alebo ich zničí choroba, nie sú, na rozdiel od iných buniek organizmu, schopné regenerácie. Toto je najväčší problém neurológie.

Čo môžu spraviť samotní ľudia, aby nikdy nepotrebovali ani psychiatra, ani neurológa, ani neuropsychiatra?

Mali by byť aktívni, čítať knihy, zamýšľať sa nad ich múdrym obsahom. Ak nenadobudneme vzťah k estetike, k umeniu a ďalším emocionálnym hodnotám života, ktoré nás obklopujú, dostaneme sa na úroveň inteligentných robotov, ktoré raz zničia samých seba. Aktívny vzťah k veciam okolo nás, je to, čo nám stále viac chýba – všetko prijímame pasívne, pasívne sa aj učíme, nedokážeme asociovať, a to ľudskému mozgu škodí. Darmo sa dnes hrdíme tým, že nevieme, koľko percent mozgu vôbec nevyužívame. To je len fráza. Naozaj nevieme, koľko percent z neho využívame, ale tú časť, ktorá nám slúži, musíme neustále „masírovať“ zmysluplnou činnosťou. To je najlepšia prevencia aj proti neuropsychiatrickým ochoreniam. Je napríklad evidentne dokázané, že duševne aktívni ľudia sú oveľa odolnejší voči Alzheimerovej chorobe, ako tí, čo presedia hodiny pred televízorom, nezmyselne prepínajú z programu na program, a potom sa vyberú na pivo.

Človek by mal byť pokorný a sebadisciplinovaný, každý deň by mal mať na pamäti, že život je krátky, že je na tomto svete len zachvením nejakého časového lemu, a mal by k daru života a zdravia pristupovať s úctou.

Ilustračné fotografie

Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 2. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.


Pridaj komentár