Mário Radačovský (1971) absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. V roku 1989 nastúpil do Baletu SND, kde po krátkom čase získal zmluvu ako sólista. V rokoch 1992 – 1999 pôsobil v Nederlands Dans Theater Jiřího Kyliána v Haagu, následne sa stal hlavným sólistom súboru Les Grands Ballets Canadiens v Montreale. Choreograficky začal tvoriť v roku 2002. Bol riaditeľom Baletu SND, v súčasnosti je choreografom Tanečného súboru Novej scény. Žije v Bratislave so svojou partnerkou, tanečnicou Klaudiou Bittererovou. Pre portál SLOVENSKÝ PACIENT prehovoril nielen o balete a tanci.
Venujete sa tanečnej choreografii. Pozvete nás na vaše predstavenie?
Veľmi rád. Na muzikál Mata Hari so Sisou Sklovskou, kde mám tú česť robiť choreografiu. Pozývam všetkých na toto predstavenie. Je to moja prvá veľká skúsenosť s muzikálom na Slovensku. Vymyká sa klasickému muzikálovému predstaveniu, na aké sme zvyknutí. V októbri máme – v rámci festivalu Bratislava v pohybe – premiérový trojvečer: volá sa to Traja spolu. Predstaví sa v ňom Lukáš Timulák, Boris Nebyla, a ja. Všetci traja sme tanečníci, Slováci, a ja dúfam, že to bude zaujímavý večer.
Prestížne baletné gala predstavenia za hranicami. Aké zostali dojmy?
Som už na dôchodku tanečnom… Môžem len tak spomínať, čo bolo pred pár rokmi. Ťažko sa mi hodnotia tie zájazdy. Nezabudnuteľné, skvelé bolo, keď som hral v Parížskej opere, v Sydney, alebo v New Yorku. To sú také méty, že keď tanečník stojí na tom javisku, tak si povie: „jéj, nie každému sa to podarí“. V rámci histórie tanca je Francúzsko dominantné – to je tristoročná tradícia na javisku. Stáli tam velikáni. Mám takú skúsenosť, ktorú málo Slovákov, a dokonca Čechov, zažije…
Spolupráca s významnými svetovými choreografmi. Čo vám priniesla?
Mal som veľké šťastie, že v Holandsku, kde som pôsobil sedem rokov, boli najlepší svetoví choreografi. Dodnes s nimi udržujem osobný kontakt – podarilo sa mi niektorých dokonca dostať na Slovensko, ešte za môjho pôsobenia v Národnom divadle. Hlavne Kyliána, ten je pre mňa naj. On zmenil filozofiu, chod vecí. Priniesol iný vizuál, koncept tanca, abstrakciu. Niekedy sú ale choreografi nepochopení, alebo ich pochopia o stopäťdesiat rokov…
Život v iných krajinách. Zobrali ste si tam niečo „slovenské“ so sebou?
Tak, áno, ja som Slovák stále… Nikdy som sa za to nehanbil. Naozaj – my máme čo dať, máme kvalitu. A slovenská duša je citlivá. To sa určite prenieslo. Veľa vecí sa tu dialo zlých, nedobrých. Mali sme tú smolu, že tie systémy sa mleli práve na našom území. Vždy sme patrili pod niekoho; sme primalí, neveríme si. Bol som v kontakte s mojimi rodičmi – vtedy ešte nebol internet. Mama mi posielala pravidelne každý mesiac zo Slovenska balík s novinami, telefonovali sme si. A ak sa dalo, tak mi pribalila na jedenie slovenskú tresku. Pre mňa niečo úžasné… prejdete celý svet, a nenájdete takú…
Tanečné štýly a školy. Vychádza súčasný tanec z klasického baletu?
Osobne si myslím, že tanec je o pohybe. Sú rôzne techniky choreografov, ktoré si našli svoj špecifický jazyk. Človek, ktorý prejde klasickým baletom, alebo mu len priňuchne, nemusí ho robiť profesionálne, tak naozaj „vie“. Nechcem zľahčovať povedzme hip-hop, aj tam musíte vedieť. Ale neviem, či sa niekto dokáže pozerať na hip-hop dve hodiny. To je krátkodobá vec, ktorá vás dokáže ohúriť na pár minút. Obdivujem, čo robí Laci Strike. Tieto novodobé techniky sú „klipové“, pre televíziu. Nie je tam to napätie, ktoré majú neoklasické moderné techniky. Pohyb je dynamika, zmena, a to je záležitosťou choreografa. Romantické balety boli geniálne vystavané – majú myšlienku, podtext, a dodnes fungujú. Prečo sa hrá Labutie jazero po 150 rokoch? Pretože je krásne, a ľudia potrebujú krásu. Len klasika by dnes ale neprežila – ľudia si vyberajú. Je skvelé, pokiaľ tanečník dokáže toho viac, má potom väčšiu šancu uspieť. Snažíme sa robiť viacgeneračné predstavenia, aby sme búrali predstavy, že tanec je len pre intelektuálov, pre pár ľudí, a že mu nebudete rozumieť.
Oslovuje dnes tanec školopovinné deti?
Systém školstva funguje mentálne v 80. rokoch. Tak, že dievčatá tancujú, a občas sa objaví nejaký chlapec. Bez investícií do kultúry sa to robiť nedá. Je to večný boj. Deti od malička treba viesť… Vidím, že ak učitelia nespravia mentálnu predprípravu pre deti pred predstavením, tak k nám prídu, chvíľu sa pozerajú, a potom odídu do nákupného centra. Chce to premeniť, preorať štruktúru, ako dostať tanec na školy. Čiže, nábory detí, hľadanie talentov. A nachádzať možnosti v rámci telesnej výchovy, no inak. Vnemové vlastnosti detí sa zmenili. Sú na sociálnych sieťach, udržať ich pozornosť je veľmi ťažké. Potrebujeme vymyslieť taký program pohybovej kultúry, aby sa bavili. Keď sa tanec prirodzene u detí vštepí, začnú ho hľadať. Väčšina detí je unudená, je to zle nastavené. Do určitej miery si školy určujú, čo budú učiť – majú v tom slobodu. Pomôžu projekty o pohybe, výchova detí, kontinuita a systematická práca, a nie je dobré meniť stále osnovy. U nás sa dá balet študovať na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej, je aj pár súkromných škôl. Neskôr na VŠMU, tam sa môžu tanečníci zdokonaľovať v pedagogike, alebo v choreografii. Samozrejme, najlepšia škola je prax: niektoré veci vám potvrdí, a iné úplne vyvráti. A nemyslím si, že sa dá naučiť práca s ľuďmi, to musíte mať v sebe.
Cvičky obuté pri balete. Ako sa dá s nimi zžiť?
Ženy to majú ťažšie, pretože majú špičky, a tam je naozaj vôľa tých špičiek – niektoré firmy ich robia lepšie, iné hrozne. Našťastie je tu konkurencia, takže sa dá vybrať. U mužov, ak si odmalička zvykáte, začnete chápať, čo potrebujete pre tú svoju nohu. Mohol by som to prirovnal ku korčuliarom. Tiež vedia, ktoré korčule sú dobré, aké nože… Tak aj tanečníci si vedia lepiť drážku nejakou látkou. Potom sú už také grífy, ktoré sa naučia. Sú to aj skúsenosti – niekedy voda, niekedy coca-cola pomôže, keď sa šmýka podlaha…
Telo v pohybe. Čo sa s ním pri balete deje?
Balet bolí – na nohách, aj po celom tele. Telo sa vyvíja, prechádza premenami. Človek si to ani neuvedomí. Žiaľ, telo si aj zušľachtíte, aj zničíte, je to také povolanie. Je to individuálne, ale už okolo štyridsiatky tanečníci končia. V tomto je pravda krutá. Niektorí si pripravujú kariéru, iní sú choreografi, baletní majstri alebo režiséri.
V Montreali ste iniciovali galavečer na pomoc ľuďom s rakovinou…
V Montreali som pripravoval choreografické workshopy. Bývalý kapitán fínskej hokejovej reprezentácie Saku Koivu mal tiež, ako ja, rakovinu, z ktorej sa vyliečil. Spojili sme sa s jeho nadáciou, a vytvorili jeden spoločný večer. Vyzbierali sme vtedy spolu peniažky na prístroj do nemocnice.
Charitatívne akcie na Slovensku. Ktoré ste svojím vystúpením podporili?
Bol som na niekoľkých pochodoch, aj s celým súborom, s Avonom, bolo to úžasné. Podpora je dôležitá, poznám to… Mám neuveriteľné zážitky – z večerov s onkologickými pacientmi z Národného onkologického ústavu. Niektorí už, žiaľ, nie sú medzi nami. Keď sme ich videli, ten ich pohľad… Viete, že telesná schránka je chorá, telo neoklamete. Videli ale niečo krásne, a zabudli na dve hodiny, čím si prechádzajú – nechali sa unášať emóciami. Možno snívali o niečom lepšom… Dúfam, že sa mi podarí ísť so súborom tancovať do nemocníc pre pacientov, ktorí musia byť na lôžku. Stačí aj jeden úsmev, len keď to vnímajú… To je proste nezaplatiteľné.
Manuálna práca a vy. Prezradíte nám, čo všetko zvládnete urobiť rukami?
Ja ľúbim také, keď si človek takto „oddýchne“ od toho sveta „tam“. Mám taký maličký domček pri Bratislave, a s otcom sme práve zatepľovali. Normálne som bol zatepľovač s ním… Viem vŕtať poličky, lepiť lišty, upravovať kachličky… Neviem spraviť elektrinu, ale kopec vecí rád urobím, keď je treba opraviť, zaskrutkovať niečo, vymaľovať… Na to potrebujete precíznosť. Ja mám profesionálnu deformáciu – vidím, keď je niečo krivé, na milimetre! Mňa to rozčuľuje, mne to prekáža. Vidím, že okno nie je v rovine. To je z toho tanca: v balete, keď máte línie, musíte mať línie, keď sú štvorce, musia byť štvorce, keď kruhy, musia byť kruhy… Tá geometria je v podstate podobná.
Hokej – vaša srdcová záležitosť. Zahrali ste si ho niekedy, fandíte mu?
Zahrať som si ho nezahral. Bol som hrozný korčuliar. Môj brat, ten áno, bol talent. Ja, to by bola hanba – ja som si tak občas po ľade len chodil len. Aj v Montreali: hlavne som sa bál, aby som nespadol, nemal úraz. Raz som skoro nestihol predstavenie – kvôli hokeju. Chodieval som na Slovan, ešte na starý štadión. Hokej stále sledujem, páči sa mi Slovan v KHL.
Fotografie: archív M. Radačovského
