Jitka Vodňanská je známa česká psychoterapeutka a lektorka. Vyštudovala lekársku antropológiu a psychológiu na Karlovej univerzite, má v Prahe privátnu psychoterapeutickú a supervíznu prax, venuje sa rodinnej terapii. SLOVENSKÝ PACIENT bol 23.9.2013 v Bratislave na jej neformálnej prednáške v komornej atmosfére, na tému Psychoterapia a meditácia. Prinášame vám skrátený, preložený záznam.
„Ak sme teraz, na chvíľku, v tichu v sebe, myseľ je bláznivá, vnímame, čo tam lieta, čo všetko by chcela, ale nemôže, lebo je zastavená…a to je to, o čom tu chcem hovoriť. Psychoterapia je liečenie mysle psychologickými prostriedkami. Má obsiahnuť celý „vejár“, ktorým človek je, od tela cez emócie, až po to transpersonálne, spirituálne, teda k jadru a iskre – vyššiemu ja. Na terapiu chodia ku mne ľudia, ktorí niečo hľadajú, a ktorí majú obrovské traumy. Neustále pracujem na hrane, kde je možné ponúkať presah, pretože tam je istota. Tí, ktorí sú chorí, alebo tí s poruchou, majú strach z prázdnoty, strach z odlúčenia. Všetci máme v sebe strach zo samoty, zo splynutia…
Prejavuje sa to kdekoľvek – v práci, vo vzťahoch, je to ústredná téma ľudského trápenia. Dieťa, ktoré sa narodí, tak ešte je v súlade s vyšším ja; je nerozlíšené od sveta, žije v jednote. A zrazu sa mu začnú diať rôzne drobné trápenia: mamina nepríde, alebo nepríde včas. Alebo príde, no nie je „prítomná“. Dieťa si začína uvedomovať, že je tu akási oddelenosť. Dieťa to spracuje po svojom, podľa toho, aké je. Ak je dynamické, vyvinie obranný mechanizmus, ktorý je vulkanický – kričí a plače. Naučí sa ťažké situácie zvládať tak, že to púšťa von, emócie z neho „vylietavajú“. Nesie si to do dospelosti. Dieťa, ktoré nepohodlie, ťažkosti naopak „prehltne“, neukazuje emócie. Okolie s ani jedným, ani druhým prejavom nie je spokojné…
Psychoterapia pracuje s tým, že „spravte ma“ (ako mechanik opravuje auto), niečo mi chýba, mala som príšernú matku… Nie je hneď jasné, že prichádzajú, aby sa zmenili. Pripravenosť ku zmene je prvý „kameň“, aby človek so sebou niečo urobil. Často prídu, aby získali pripravenosť ku zmene – je to bežné povedzme pri závislostiach. Terapia je neuveriteľne zaujímavá, pracujeme so srdcom, je to to najcennejšie… Keď nie je terapeut dosť zrelý, zodpovedný a etický, môže človeka veľmi poškodiť. Myslím si, že psychoterapia je veľké umenie: s tým klientom môžem „tancovať“, facilitujem ho. Nehovorím mu, čo má, a čo nemá robiť. Dobrý terapeut je si vedomý toho, čo hovorí, a čo hovorí klient. Je pritom ťažké neprepadnúť klientovi, neprepadnúť sebe, a držať to.
V sedemdesiatych rokoch bola psychoterapia vecná, ovplyvnená Pavlovom aj Freudom. Neustále sa ale objavujú nové smery. Ak sa pozrieme na svety podľa Budhu, tak psychoterapia vlastne tieňuje tie rôzne svety. Psychoterapeutické smery vytiahnu z toho človeka „koláč“, ktorý si prináša do terapie. Ten „koláč“ sa snažia čo najlepšie uzdraviť a vyliečiť, ale mnohým ďalším aspektom človeka, aj keď sa ich dotknú, nie je venovaná veľká energia a pozornosť. Napríklad božská sféra zrodenia sa odráža v Rogeriánskom smere. Je v ňom empatia, láskavosť, učí sa tam naozajstnému počúvaniu. Ak sa to podarí, hovorím tomu, že priletel anjel. Je tam to áno, to ono…
Ak je človek prijímaný, otvoria sa dvere do ďalšej komnaty, a potom do ďalšej a ďalšej… Terapia môže byť dojemná, oslobodzujúca, až mystická. Celá jedna generácia bola ovplyvnená teóriou o superegu od Freuda, a doteraz je. Dal smernice, ktorými sa dá uberať. Freud sám kráčal k akémusi presahu, no nie je to o ňom až tak známe. Hovoril, že v sexuálnom inštinkte samom je obsiahnuté niečo, čo je nepriaznivé, a nie je uspokojivé. Dotýkal sa tým poznania, že keď je v spirituálnej oblasti pudovosť potlačená, zakázaná alebo nereflektovaná, je to obrovská energia, a ona niekam musí prejsť…
Teraz k sfére úzkostí, hrôz, desu z neznámeho, fóbií a panického strachu… Je to niečo, čo sa nedá vôľou ovplyvniť: utrhne sa to, a strašným spôsobom valí. Týmto symptómom môžeme ale ďakovať, že nám niečo ukazujú, učia nás. Každý máme svoj tieň, vrece na chrbte, kam strkáme všetko, čo sa nám nehodí, a odtiaľ niekedy niečo vyletí, a pozerá nám to do tváre. V terapii sa pokúšam neeliminovať to, neodstrkávať, ale prijať to, a pochopiť. Nie je to jednoduchá cesta, pretože je tu ríša „hladných duchov“- metafora pre večnú nenasýtenosť ľudského bytia. Takto vznikajú závislosti a pripútanosti. Mali by sme si ich uvedomovať.
Bojíme sa toho, že neexistuje JA, že sme len sled udalostí a večnej pominuteľnosti. Snažíme sa aspoň niečo zachytiť, zastaviť, ale to TERAZ sa nikdy nevráti. V psychoterapii sa pracuje veľa s minulosťou – to v nej neustále hľadáme príčinu, prečo nám nie je dobre. Najlepší terč, desiatka, kam sa trafíme, je mamina. Pretože maminy nie sú dokonalé, a vždy sa dá na nich nájsť mnoho zlého. Často ľudia nevezmú zodpovednosť za seba, že sú dospelí – majú tam odtlačok svojej rodiny. Život nám bol ale daný ako dar… Ak to mám premostiť s meditáciou – meditujúca myseľ, ak neulietne, je neustále v prítomnosti.
Na meditácii vám asi ponúknu jeden objekt, na ktorý sa myseľ sústredí. Má tendenciu stúpať k jednému bodu, nasleduje sedem stupňov vzhliadnutia. Je dobrá pre ukľudnenie, láskyplnú myseľ, ale nie je to meditácia, ktorá privádza k múdrosti a poznaniu. Meditácia Vipassana si vyžaduje koncentráciu a kvalitu mysle. Myseľ je pritom neutrálna, pokojná a pozorujúca. Dostávajú sa na povrch: bolesť, emócie, spomienky. Myseľ sa pretáča, dejú sa tam rôzne iné veci. Môžu prichádzať myšlienky, ktoré sú pre nás nepravdepodobné, silné. Sú to naše obsahy, veci z nášho vedomia. Najskôr sa človek musí v bolestiach „vysedieť“, pretože nie sme na meditačný sed zvyknutí, ako ľudia v Ázii. Nie je nám to vlastné, a tak krotíme svoje telo, ovládame ho.
Keď niečo bolí, je tam zdesenie, čistia sa osobné veci. Ak je myseľ prítomná a ostrá, začne veľmi skoro vidieť, že to tak úplne nie je naše. Hnev môže byť vzdialený, a myšlienky vnímame ako cudzie. Matice, zvyky, predsudky, slasť, ktoré v sebe máme, zrazu sa tam objavujú laserovo, a je nepríjemné vidieť, z čoho všetkého sa myseľ skladá. Táto meditácia vedie po troch základných vzhľadoch k múdrosti do bežného života, má to svoj vývoj. Korene zla sú žiadostivosť, nenávisť a zaslepenosť. Zaslepenosť je taká skrytá, že si hovoríme: keby som to bol býval vedel… Blbosti robia ľudia práve zo zaslepenosti. Pri meditácii poznáme, že existuje zákon nad zákonmi, že všetko, čo urobím, tak má svoj následok. Je dobré, dávať si pozor, aby sme nerobili, čo nie je tak úplne kóšer.
V psychoterapii a meditácii je spoločné udržovanie otvorenosti, plynulosti, prúdu, transformácia, skúmanie ľudského ja, videnie potlačeného, popieraného. Nájdeme odvahu, vytrvalosť, no je tam možnosť zablúdenia. K meditácii potrebujeme dobrého učiteľa, v terapii je to dobrý terapeut. Búrame nimi predsudky, a meníme život k dospelosti alebo ku zreniu.
V čom sú iné? Psychoterapia prináša úľavu, úzdravu, ale relatívnu, a dočasnú, na koncepčnej úrovni. Psychoterapia má posilniť ego, to behaviorálne; dostáva pod kontrolu pudovosť; je dôležité, čo cítime. V meditácii sa dostaneme ku komplexnosti, k poznaniu jadra. Pracuje s nekoncepčnou realitou. Hlboké transformačné veci sa dejú na tejto úrovni. Meditácia je o nereaktívnej mysli. V meditácii je odpútanosť, a nie je tam cieľom šťastie ani láska – tie môžu byť pripútanosťami… Cieľom je súcit, pokoj a sloboda“.
Fotografie: online archív Jitky Vodňanskej
