Jeho meno sa vám pravdepodobne spája s moderovaním – v TV Markíza a v Rádiu OKEY. Dnes sa profesionálne venuje osobnému a kariérnemu rozvoju ľudí. Vychádza pritom z poznatkov z neurovied, z poznatkov o tom, ako funguje mozog. Život je podľa neho z 10 % to, čo sa nám deje, a z 90 % to, ako na dané udalosti reagujeme. Vyzýva ľudí, aby sa stali architektmi vlastného života. Rozprávam sa s Jánom Dubničkom.
Ste kouč. Existuje recept na šťastný život?
Samozrejme, že existuje recept na šťastný život. Každý z nás ho pozná, a má ten recept v sebe. Každý človek je odborníkom na svoj vlastný život, a na otázku, čo pre neho znamená šťastie, si dokáže odpovedať. Ak tvrdí, že nedokáže, potom som presvedčený, že veľa času hľadaniu odpovede nevenoval. Tým receptom je totiž každodenná práca na tom šťastnom živote. Prízvukujem, že každodenná. Postupne, pomaly, krok za krokom, ale byť stále v pohybe a približovať sa k tomu, čo človek skutočne chce. Ale to najdôležitejšie je, najskôr si ujasniť, čo ten šťastný život vlastne je.
Kariéra v médiách. Čo vám dala, čo vzala?
Zaujímavá otázka. Dala mi naozaj veľmi veľa, ak začnem takými zjavnými vecami, ako sú kontakty, tým, že ma ľudia poznali, ľahšie sa mi chodilo po svete a dýchalo, to znamená, že som akosi jednoduchšie dokázal riešiť veci. Tak to vnímam dnes. Dala mi rozhľad, zvýšila mi sebadôveru a sebavedomie, dala mi možnosť, stretnúť sa so vzácnymi ľuďmi, ako napríklad s Helenou Ružičkovou, ktorá si na záver vysielania dala dole parochňu, ako keby sa nechumelilo, Júliusom Satinským, ktorý ma priviedol do takého smiechu, že som takmer nedomoderoval, a nezabudnem na rozhovor s Nicholasom Wintonom, ktorý v roku 1939 zachránil 669 židovských detí pred istou smrťou. Mal som tú česť, rozprávať sa s mnohými skutočnými osobnosťami. A samozrejme, vycibril som si komunikačné zručnosti. A čo mi vzala? Vtedy mi vzala súkromie, alebo aspoň veľkú časť súkromia.
Sociálne siete, weby a blogy… Váš názor?
Najskôr začnem od seba. Aj ja fungujem na sociálnych sieťach, a využívam ich ako PR a marketingový nástroj. Uverejňujem články, ktoré píšem pre svoj blog, rôzne motivačné citáty a myšlienky, inšpiratívne videá. Takže v tomto smere považujem sociálne média za veľmi užitočné, a za veľkého pomocníka na šírenie myšlienok. Čo však pozorujem, je, že sa vytráca z našich životov komunikácia tvárou v tvár, osobná komunikácia. Ľudia komunikujú už viac prostredníctvom chatu, ako osobne. Začínam pociťovať taký pomalý presun z reálneho do virtuálneho sveta. A to už z môjho uhla pohľadu, nie je v poriadku. Sociálne médiá by nám mali slúžiť, nemali by sme my byť ich otrokmi. Blog píšem aj ja, a mnohé rád čítam, alebo pozerám.
Prevencia vyhorenia. Vieme niečo urobiť?
Samozrejme, že vieme. To je téma, o ktorej rád prednášam v rámci time managementu a work life balancu. Treba sa pozorovať, a uvedomovať si, čo sa deje v našich životoch. Vyhorenie má päť fáz. Takže akonáhle si povšimneme, a začneme si uvedomovať, že prichádza nejaký stupeň frustrácie, sklamanie z toho, že veci nejdú tak, ako sme si predstavovali, nastupuje potláčanie vlastných potrieb, a nasleduje apatia. Ak prežívame vnútornú prázdnotu a úzkostné stavy, tak je zle. Naše pocity nám veľmi jasne napovedia, že niečo nie je v poriadku, a že my nie sme v poriadku. Je užitočné, mať život vybalancovaný. Hľadať rovnováhu medzi životom a prácou nemá zmysel – treba žiť a milovať život rovnako, a treba pracovať a milovať svoju prácu.
A prevencia? Neblúdiť v živote bezcieľne, ale mať stanovené ciele, vedieť, za čím ideme. Starať sa o kvalitu vzťahov, mať okolo seba ľudí, ktorí vás dokážu skutočne vypočuť a podporiť. Naučiť sa hovoriť „NIE“ – to je základ spokojného a sebavedomého života. Venovať čas sebe, svojmu telu a rozvoju. Vedieť hospodáriť s časom, venovať pozornosť prioritám. Žiť na základe svojich vnútorných hodnôt. Naučiť sa pracovať s negatívnymi myšlienkami a postojmi. Zbaviť sa myšlienok a činností, ktoré oslabujú – strachu (z kritiky, nedostatku, neúspechu), negatívnych emócií (kritizovanie druhých, porovnávanie sa s nimi a nezdravé súperenie, sťažovanie sa, hádky, konflikty). Robiť veci, ktoré nás tešia a posilňujú. Naplánovať si (do kalendára) činnosti, ktoré nám dávajú zmysel.
O toxických myšlienkach… Spoznáme ich?
Toxické alebo sabotujúce myšlienky. Myšlienky, ktoré nás vzďaľujú od našich cieľov, ktoré nám spôsobujú v živote pocit zaseknutia. Nedokážeme zabrániť všetkým negatívnym myšlienkam, aby v našej mysli vznikli. Ale môžeme urobiť vedomé rozhodnutie, ktorým myšlienkam budeme venovať pozornosť. Je to naša voľba, ktoré myšlienky vpustíme do našej mysle. A tá voľba tu vždy je. Je užitočné, zamestnať si v hlave „vyhadzovača“ negatívnych a neužitočných myšlienok. Je to rovnaké, ako keď je vyhadzovač pred diskotékou, aby rozhodol o tom, ktorého človeka vpustí dnu. Tak je to aj s vyhadzovačom v našej hlave. Chce to tréning a sústredenie, ale je možné, naučiť sa s tým pracovať.
Ľudia, ktorí nás dávajú dole… Je riešenie?
Často používam vetu: „Nedovoľte iným, aby vám určovali, ako sa budete cítiť, teda v tom negatívnom zmysle. Nedovoľte iným, aby po vás šliapali. Vybudujte si mentálne svaly, a vzoprite sa. Jediná cesta je, bojovať s tým, skutočne sa tomu vzoprieť. Ja totiž tvrdím jednu vec – „dole“ nás môže dať iba niekto, komu to dovolíme. Alebo inak – ľudia si dovolia toľko, koľko im dovolíme. Je nevyhnutné, prekonať strach, a povedať tomu človeku na rovinu, čo cítite, a že si to neprajete. A najmä – minimalizovať čas, ktorý takémuto človeku venujete, a ak je to možné, nevenovať mu najlepšie žiaden čas. Ak to možné nie je, potom je cesta – naučiť sa s tým pracovať, vytvoriť si vlastný systém obrany.
Beh, posilňovňa a box… Tykáte si s nimi?
Tykám si s viacerými športami, ale aktuálne sa úplne intenzívne venujem crossfitu. Boxoval som 2 roky, zaujímavá skúsenosť, aj keď ja som to skôr vnímal ako doplnok k posilňovni, niečo ako cardio. Behávam a bicyklujem. Veľmi mi chýbajú zimné športy, nelyžujem, ani nesnowboardujem. Akosi som sa k týmto športom nedostal, keďže u nás v rodine typické neboli. A keď si spomínam, tak ani rodičia nelyžovali. Ale hory a sneh milujem, lenže ja sa z kopca môžem spúšťať akurát tak na „igelitke“ (smiech). A pokiaľ ide o šport, je v ňom zahrnutých veľa kvalít – sebadisciplína, vytrvalosť, trpezlivosť. Mám rád crossfit, pretože vám posúva mentálne nastavenie toho, čo je, a čo nie je možné. Prebieha to v kolektíve, a ľudia vás „vyhecujú“ k výkonom. Ide o náročné cvičenie, pri ktorom sa stretnete s prvkami silového, aeróbneho a gymnastického tréningu.
Cesty do iných krajín, alebo aj k sebe. Sú výzvami?
Výzvami sú pre mňa najmä cesty do môjho vlastného vnútra. Momenty, kedy sa zamýšľam, kedy si uvedomujem veci, ktoré sa mi v živote dejú. Uvedomenia, keď mám pocit, že niečo nie je v poriadku, a ja si uvedomím, že s tým niečo chcem robiť. Púšťam sa do akcie a hľadám riešenia, robím konkrétne kroky. Cesty k sebe a do seba, sú významné. To sú momenty, kedy by mal človek hľadať odpovede na otázky. Odporúčam ľuďom, myslieť na papieri. Nosiť pri sebe špeciálny notes, kde si budú zaznamenávať všetko, čo ich osloví, motivuje. Cestovanie do iných krajín je skôr o tom, že skutočne rád cestujem a spoznávam iné kultúry, zvyky, tradície a myslenie. Zážitky sú to, čo vám nikdy nikto nezoberie, ostávajú vo vašich spomienkach.
Fotografie: Jakub Gulyás, s viazankou a v obleku: online archív Jána Dubničku.
