Ivan Kolenič (1965) vstúpil do literatúry kontroverzne, a rovnako v nej pôsobí podnes. Prvá zbierka, ktorú napísal, vyvolala za socializmu, v 80. rokoch, kritické diskusie, ale znamenala aj významový posun v poézii. Koleniča nemožno nevidieť, zameniť, či spájať. Jeho výraz neraz zachádza pod kožu, aj ďalej. Je básnikom, ktorého verše pália. Čítať ich je takisto nebezpečné, ako všetky tie sonety prežiť. Slovo dalo slovo, a porozprával nám o sebe.
Ivan, je tvoj život medzi knihami a obrazmi „ako z cigariet dym“?
Život každého človeka je len dymová clona, mydlová bublina…
Píšeš aj o aristokracii. Koluje v tebe „modrá krv“?
Z jednej osminy máme všetci šľachtickú krv, pretože najviac šľachtických rodov bolo v Uhorsku. Ja mám francúzskych a chorvátskych predkov. Ale aristokracia je pre mňa niečo iné… Mám rád ľudí na úrovni, aristokratov ducha. Ja, žiaľ, často uletím, a správam sa ako idiot.
Si vyštudovaný „šupkár“. Čo ti škola dala?
Chuť slobody a Vieru Šimovú. Inak som do školy chodil nerád!
Náš rodný jazyk. Objavuješ nové, archívne slovné spojenia?
Ani veľmi nie… Mám celkom slušnú slovnú zásobu: keď sa niekto venuje literatúre viac rokov, je to prirodzené. A každá kniha si nájde vlastný štýl, ja to nijako nekorigujem. Ale rád si listujem v synonymickom slovníku.
Literárna obec. Aké je byť na výslní?
Netuším.
Čitatelia. Zaznamenané spätné väzby?
Nechodím na nijaké literárne akcie a módne čítačky, nepotrebujem ich. Takže zaznamenávam reakcie, len ak ma niekto konkrétne osloví. Ak mi niekto povie, že sa mu moja práca páči, je to príjemné. Poznám aj falošné lichôtky, ale tie rýchlo odhalím.
Prechádzame k telu. Prekonané ochorenia?
No, nikdy som sa nešetril. Zdravý životný štýl je pre mňa nedosiahnuteľná méta. Som fatalista: nech sa stane, čo sa musí stať.
Bolesť, depresie a samota. Sú tvoje časté spoločníčky?
Keď sa priznám a poviem áno, bude to znieť ako póza. Áno.
Skúsenosti so zdravotníckym personálom?
Keď som ležal na traumatológii s brutálnym otrasom mozgu, všimol som si, že niektoré sestričky nemajú nohavičky.
Ty a kolegovia. S kým z pisateľov si spriaznený?
Pri tejto otázke vždy zosmutniem. Začínal som veľmi mladý, a moji bratia v zbrani boli skoro všetci starší aj o dvadsať rokov. Väčšina z nich už nežije, alebo už nevychádzajú medzi ľudí. S mladšími spisovateľmi sa skoro nestretávam – asi ich nebavím, nemám im čo povedať.
Tvorivé krízy. Poznáš také, alebo nehrozí?
Zatiaľ nie. Ak stratím tvorivú schopnosť, ak zistím, že som zabudol písať, skončím. Človek by mal vraj zmeniť zamestnanie každých sedem rokov; lenže písanie kníh asi nie je zamestnanie.
Leto je stále prítomné. Dáš nám tip na dobrú knihu?
Čítam staré knihy, a kupujem si tie, ktoré som povyhadzoval. V poslednom čase ma nič veľmi neoslovilo – ale to je môj problém. Prečítal som si knihu o SNP a Pavičov román Krajina maľovaná čajom. A mám chuť na Stepného vlka v slovenčine.
Čo máš práve rozpísané? Vyjde ti nové dielko?
Vždy mám niečo rozpísané. Niekto mi povedal, že píšem stále to isté. Asi je to pravda.
Foto: archív Ivana K.
