O základných formách liečby parkinsonovej choroby sme sa rozprávali s doc. MUDr. Jánom Benetinom, prednostom Neurologickej kliniky SZU, pracovisko Bratislava-Ružinov.
Problém Parkinsonovej choroby spočíva v tom, že telo chorého nevyrába dostatok dopamínu. Ako teda fungujú lieky, ktoré ho liečia?
Parkinsonova choroba sama o sebe je zložitejšia než len nedostatok dopamínu. Dnes vieme, že pacientom okrem dopamínu chýbajú aj iné transmitery – iné nosiče a postihnuté sú aj iné oblasti než mozgový kmeň a bazálne gangliá. Časom je postihnutá aj mozgová kôra a u časti pacientov sa vyvinie aj demencia. Liečbou však vieme pomerne dobre ovplyvniť práve spomínaný nedostatok dopamínu.
Na to existujú rôzne terapie. Aký je medzi nimi rozdiel?
Samotný dopamín sa nedá dodávať priamo, pretože už po ceste účinkuje rôzne a do mozgu by sa nedostal. Preto sa používajú dva typy liekov – prvým je levodopa, metabolický prekurzor dopamínu. Je to látka, ktorá sa neskôr premení na dopamín. Levodopa sa podáva ešte s ďalšími inými látkami – enzýmami, ktoré majú zabezpečiť práve to, aby sa premenila na dopamín až v mozgu a nie cestou niekde v krvnom obehu. Výhodou tohto spôsobu je, že vytvára prirodzený dopamín v mozgu a ide o doteraz najúčinnejší liek na väčšinu príznakov Parkinsonovej choroby. Nevýhodou je, že má veľmi krátky polčas rozpadu, rýchlo sa vylučuje z organizmu. Po podaní jednorazovej dávky, zhruba o 1 – 1,5 hod. je ho už v tele len polovica.
To znamená, že pacient ho musí užívať veľmi často…
Áno, a napriek tomu sa nedarí v reálnej praxi dosiahnuť stabilizovanú hladinu tohto lieku. Tým sa v mozgu vyvolávajú niektoré zmeny, ktoré vedú k iným ťažkostiam. Môžu sa objaviť dyskinézy – to znamená, že u pacienta, ktorý je málo pohyblivý, stuhnutý, sa objavia mimovoľné pohyby, ktoré nevie kontrolovať, alebo iné problémy. Dlhodobým užívaním levodopy sa jej účinok skracuje. Čiže ak pacientovi na začiatku stačilo brať levodopu 3x denne, v neskorších štádiách ju potrebuje 5 – 6-krát.
Druhou skupinou liekov sú agonisty dopamínových receptorov…
Tieto látky majú inú chemickú štruktúru ako dopamín, ale podobné účinky. Ich výhodou je, že majú podstatne dlhší polčas rozpadu: 6 – 48 hodín. Nevýhodou je, že sú o trochu menej účinné a môžu mať iné nežiaduce účinky ako spomínaná levodopa.
Čo sa týka typov farmakologickej liečby, používajú sa tabletky alebo náplasti. Aké sú ich výhody a nevýhody?
Predovšetkým netreba pri liečbe zabúdať na to, že k farmakoterapii sa pridáva aj rehabilitácia a ďalšia starostlivosť o pacienta. Moderné agonisty sa v tabletkách podávajú raz za 24 hodín, levodopa sa podáva minimálne trikrát denne. Niektoré štúdie ukazujú, že pacienti majú problém práve s pravidelnosťou užívania, ich adherencia nie je najlepšia. To potom vplýva na účinnosť liečby. Tento problém sa odstraňuje náplasťami, ktoré fungujú 24 hodín a dá sa nimi zabezpečiť dobrá hladina dopaminárnej stimulácie. Ich nevýhodou môže byť reakcia na náplasť na koži, ale tých pacientov nebýva veľa. Výraznejšie kožné reakcie nie sú časté a slabé začervenanie spravidla nebýva pre pacienta prekážkou. V počiatočných a stredných štádiách náplasti fungujú dobre.
Existujú aj iné formy podávania?
Existuje aj podávanie subkutánnou (podkožnou) injekciou, ktorá sa zavádza trvalo, podobne ako inzulínové pumpy u diabetikov. Tento spôsob je veľmi náročný aj logisticky a na Slovensku sa nepoužíva. Ďalšou formou je zavedenie sondy do čreva, čo obnáša rôzne komplikácie.
Nedávno som čítala, že donedávna sme vkladali nádeje do výskumu kmeňových buniek ako možnej budúcej liečby tohto ochorenia, no zatiaľ sa úspech neukázal.
Výskum kmeňových buniek je zložitejší. V súčasnosti teoreticky nie je problém vytvoriť bunky, ktoré by dokázali tvoriť dopamín, ani ich implantovať do mozgu. Problém je, ako zabezpečiť, aby neprestrelili v dávkovaní alebo nezačali nadmerne bujnieť a tvoriť nádory. Reálne uplatnenie teda ešte potrebuje veľmi podrobné bádanie.
