Eduard Chmelár: Zmena príde z Latinskej Ameriky

Študoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave a interkultúrne vzťahy na Univerzity of Warwick vo Veľkej Británii. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu. Založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo, a viedol aj celý rad občianskych kampaní. Od roku 2005 pôsobí ako docent v odbore slovenské dejiny. V novembri 2012 ho Akademický senát AM zvolil za prvého rektora Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave. Hovorí o sebe, že je svetoobčan, a verí, že Slováci si svoju demokraciu nakoniec vybojujú. Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD., historik, politológ, mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ, občiansky aktivista.

 

Ste veľmi aktívny človek. Veľa píšete, a veľa sedíte. Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi telom a dušou?

Kedysi sa mi to darilo oveľa viac. Pred dvadsiatimi rokmi som aktívne športoval, venoval sa extrémnemu horolezectvu, čo si vyžadovalo všestrannú prípravu; behal som do kopca s priateľkou na chrbte, robil som kľuky so závažím, denne som dal štyridsať zhybov na dvoch prstoch – dnes sa mi to zdá až neuveriteľné… Potom prišli deti, kariéra, a moje priority sa zmenili. Kondícia mi ešte niekoľko rokov vydržala, ale dnes cítim, že sa musím rozhýbať, inak bude zle.

Viedli vás rodičia k starostlivosti o svoje zdravie?

Ani nie, u nás sa jedlo vždy mimoriadne chutne a mimoriadne nezdravo. Kuchyňu som vymenil za zdravšiu skôr na základe odporu voči domácej strave, dnes uprednostňujem vegetariánske jedlá.

Máte tri deti. Rozprávate sa s nimi, aj čo sa týka zdravia, inak, ako sa rozprávali rodičia s vami?

Nenazval by som to rozhovormi o zdraví, ja som ich viedol k zdravému životnému štýlu skôr zábavnou formou. Odmalička mali veľa pohybu, vychádzok do prírody, neskôr aj dobrodružných, viacdňových prechodov hôr. Tam sa naučili úcte k prírode, životu a umeniu rozlišovania dobrého od zlého.

Kedy ste boli naposledy u lekára? Postarali sa tam o vás dobre?

Ja sa na lekárov nesťažujem. Nemám na to kvalifikáciu, a vážim si ich prácu.

Boli ste už niekedy v situácii, že vám išlo bezprostredne o život?

Myslím, že áno. Pred troma rokmi som sa so silným zápalom pľúc dostal do nemocnice; antibiotiká mi hneď nezabrali, a takmer týždeň som preležal s vysokými horúčkami a zvracaním. Nevládal som dýchať, a po prvýkrát som pocítil zvláštnu bezmocnosť, náhle uvedomenie si, že svoj život nemám úplne pod kontrolou. Dostal som sa takpovediac na hranu, a odvtedy k otázkam zdravia pristupujem s väčšou pokorou.

Podľa nedávno zverejneného prieskumu, my, občania Slovenska, vedieme v počte návštev lekára/zdravotníckeho zariadenia za rok, a to v rámci celej EÚ. Máme pasívne prijať, že sme národ hypochondrov, alebo treba hľadať chybu niekde inde?

Samozrejme, že inde! To sú strašne cynické a hlúpe predstavy – plošne obmedziť návštevy u lekára. Namiesto toho by sme sa mali zamerať skôr na kvalitu našich potravín, našej vody, nášho životného prostredia, a od toho sa odvíjajúcej chorobnosti obyvateľstva.

S platnosťou od začiatku tohto roku sú občania Slovenskej republiky povinní platiť z každého svojho príjmu odvody do zdravotného poistenia. Pre mnohých je to silná káva. Čo si o tejto novej forme „dane“ myslíte?

To je veľmi komplexná a zložitá otázka. Kľúčom k všetkému je pochopenie, že zdravotníctvo je katastrofálne podfinancované – a to už od čias, kedy sa vymyslel systém zdravotného poistenia. Tie peniaze jednoducho chýbajú, a bez toho, aby si túto základnú vec uvedomili ľudia aj politické špičky, sa nepohneme ďalej. Je to aj v pochopení úlohy štátu. Nemôžete štátu neustále odoberať peniaze, a zároveň nadávať na to, že vám nedáva adekvátne služby. Diskusia by sa nemala viesť v duchu, aké vysoké sú dane a odvody, ale kam smerujú.

Ako sa môže brániť obyčajný „slovenský pacient“, ktorý má len na každodenné prežitie, nevie písať ako vy, a neodvažuje sa ani na otvorený odpor? Čo môže urobiť?

Hm, odpoviem vám takto: sledujem pozorne, čo sa deje v Latinskej Amerike. Už niekoľko rokov tvrdím, že ak sa udejú nejaké závažné zmeny, tak prídu odtiaľ. Tam sa ľudia nikoho nepýtajú, čo majú robiť. Tam vám povedia, čo robia. Dosiahnuť zmenu sa nedá bez vlastnej aktivity. Spoliehanie sa na vodcov je iluzórne. Zapojiť sa do zmysluplnej činnosti, hoci len podpísať petíciu, podporiť hromadnú pripomienku k zákonu, zorganizovať demonštráciu, navrhnúť občiansku iniciatívu, spájať sa za dobrú vec, to všetko zlepšuje našu situáciu. Môžeme sa mýliť, ale nemali by sme sa vzdávať a podliehať beznádeji.

Na Slovensku máme stovky športových novinárov. Tých, ktorí sa kontinuálne venujú zdravotníctvu, je však niekoľkonásobne menej. Prečo je ich, podľa vás, tak málo, keď v zdravotníctve ide vlastne o život, a nie iba o „nejaké“ góly?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď: športová žurnalistika sa rodila s bulvárom, a vždy tak trochu slúžila na odpútanie pozornosti. Je to atraktívnejšie ako vážne témy. Nemyslím si, že v takto usporiadanej spoločnosti to bude niekedy inak.

Máte medzi svojimi priateľmi aj zdravotníckych pracovníkov/lekárov? Čo vám oni hovoria o súčasnom stave našich nemocníc, o vzťahoch medzi zdravotníckymi pracovníkmi, ale aj o vzťahoch medzi lekármi a pacientmi?

Mám veľa kamarátov – lekárov, a zaráža ma u nich najmä rezignácia na korupčné prostredie, ktoré prijímajú ako samozrejmosť, podľa hesla: „Ak ma nedokáže zaplatiť štát, nech ma zaplatia pacienti“. Ale to nie je len ich vina. Je to cynická reakcia na neochotu ľudí dávať do zdravotníctva väčšie peniaze. Viete, pre mňa je podstatná jedna vec. Dostupnosť kvalitnej zdravotnej starostlivosti je na Slovensku veľmi nízka. Pred pár rokmi mal môj syn obrovské problémy: po uštipnutí kliešťom mu ochrnula polovica tváre. Kým lekári zistili príčinu, liečili ho na chrípku! Až vďaka svojim známostiam som ho dostal do opatery najlepšieho detského neurológa na Slovensku, ktorý mu nasadil adekvátnu liečbu. Dnes je už v poriadku, ale vtedy som o neho takmer prišiel. A odvtedy sa pýtam, že ak sa to stalo človeku, ktorý je ako-tak známy, čo potom obyčajní ľudia?  Toto je na situácii v našom zdravotníctve to najdesivejšie. Keď sa pred rokmi dostal do problémov vtedajší prezident Schuster, nepochopil tú situáciu tak, že niečo treba so slovenským zdravotníctvom robiť, ale slabošsky plakal a nadával na lekárov. Ja by som na jeho mieste okamžite navrhol riešenie a začal konať. On, ako hlava štátu, sústreďoval pozornosť na seba. To je podľa mňa úbohé.

Vaše angažované prejavy, to je vždy zvláštna zmes optimizmu a pesimizmu. Prečo veríte, že si občania Slovenska dokážu ubrániť svoj štát?

To je trochu zle postavená otázka. Ja sa nevenujem spoločenským témam preto, lebo som si istý, že uspejem, ale preto, lebo verím, že to má zmysel. Viera v správnosť hodnôt a princípov, ktoré zastávate, je to, čo vám dá odvahu a pevnú vôľu aj v neľahkých časoch.

Ďakujem za rozhovor.

Pridaj komentár