Režisér, scenárista a hudobný skladateľ Dušan Rapoš (1953) sa narodil v Moravanoch na východnom Slovensku. Striedavo žije v Havířově a v Bratislave. Je ženatý so známou českou herečkou, psychologičkou a poetkou Evou Vejmělkovou, s ktorou spolu vychovávajú dve dcérky. Ako umelec tvorivo pôsobí vo viacerých európskych mestách, a v posledných rokoch aj v USA, kde pripravuje svetovú premiéru svojej novej opery „aaaAndy!!!“, o živote a tvorbe Andyho Warhola. Je autorom filmových a scénických hudieb, ktoré skomponoval hlavne pre zahraničné produkcie. Jeho filmy Falošný princ, Fontána pre Zuzanu 1, 2 a 3, Rabaka, Utekajme, už ide!, Studňa mladosti, Dido, F.T., Karel Kryl – kdo jsem…? a Suzanne, videli milióny divákov nielen na Slovensku a v Čechách, ale aj vo svete. Je držiteľom významných zahraničných ocenení.
Váš umelecký pseudonym je Sui Generis. Kde ste sa inšpirovali?
Tento pseudonym, ktorý bol určený výhradne pre zahraničie, už dlhší čas nepoužívam, lebo s odstupom času mi to pripadlo smiešne, „skrývať“ sa vonku za iné meno. Len preto, že istý americký hudobný agent mi nahovoril, že „Dušan Rapoš“, s dvomi „š“, sa nedá v USA a v priľahlom svete vysloviť, a že s tým budem mať problémy… Uvedomil som si, že tým znevažujem pamiatku na môjho skvelého otca a vynikajúceho novinára Vladimíra Rapoša, a deda Miloša Rapoša, významného európskeho architekta, po ktorom je v bratislavskej Trnávke pomenovaný Rapošov park. A tak som zostal a zostanem naďalej „len“ Rapošom…
Komponovanie vážnej hudby a rocková opera. Zasvätíte nás do tvorby?
Začínal som ako muzikant, a až neskoršie som pocítil potrebu vyjadrovať sa v žánrovo a výrazovo komplexnejšom médiu, akým je film. Základný rozdiel je v miere intímnosti. Filmovanie, to je jeden veľký „cirkus“, plný ľudí, a sem-tam aj „zvierat“, zatiaľčo komponovanie je čosi veľmi osobné, emotívne, a viac prezradí o stave našej duše a vnútornom postoji voči ľuďom a svetu okolo nás.
Film Suzanne. Konzultovali ste pred jeho natáčaním tému drogy?
Samozrejme. Dlhé mesiace pred nakrúcaním, a to so špičkovými odborníkmi, na čele s profesorom Dvořákom. Eva bola dokonca niekoľko týždňov zavretá spolu s autentickými pacientkami v ústave liečby drogových a iných závislostí v Prahe.
Prednášate na vysokej škole. Kam smeruje nastupujúca generácia?
Žiaľ, väčšina „smeruje“ do zahraničia, čo je vážny signál, aby sme sa zamysleli, kam túto krajinu „kočírujeme“… Stratiť mladých ľudí znamená stratiť budúcnosť. Súvisí to tiež s nepochopiteľnou neúctou k našej minulosti. Našu históriu by sme nemali deliť na obdobie pred komunizmom a po tzv. zamatovej revolúcii, lebo časom zistíte, že aj za „totáča“ nebolo všetko zlé, a že „zamat“ prináša citlivejším ľuďom aj alergie… Všetko sa odvíja od toho, akí sme ako občania. V poslednom čase som dostal viacero oslovení, aby som znovu vstúpil do aktívnej politiky, a s pomocou svojich divákov sa prebojoval do parlamentu. Bolo to však od subjektov, ktoré už viackrát sklamali. Ak do politiky vstúpim, tak len s novou stranou, s reálnym a splniteľným programom, zameraným hlavne na mládež, ženy a deti, lebo to sú predovšetkým moji diváci. A tak, ako som pre nich nakrúcal filmy a komponoval muziku, tak by som pre nich a s nimi robil politiku. Rozhodnem sa do konca roka, lebo bude veľmi ťažké naštartovať novú stranu tak, aby nebola závislá na „veľkých sponzoroch“, čím by stratila hneď na začiatku svoju najúčinnejšiu zbraň – nezávislosť…
Pracujete pre rôzne zahraničné produkcie. Čo „silné“ ste zažili?
Najväčším zážitkom bolo nakrúcanie Fontány 3 v Afrike a televíznej trilógie Dido v Tunise. V týchto zdanlivo úplne iných destináciách si človek uvedomí, že ak sa správate k ľuďom slušne a prejavíte úctu k ich práci, urobia pre vás aj nemožné, a farba pleti, či vierovyznanie prestáva byť podstatné. Mal som tú česť takýto pocit nádhernej ľudskej spolunáležitosti zažiť. A bolo jedno, odkiaľ sme – dôležitý bol film a pocit dobre odvedenej práce. Afričania aj Tunisania boli najprv v šoku, keď som im na záver filmovacieho dňa poďakoval, lebo iné, tzv. „veľké“ americké, anglické či francúzske produkcie by sa k takému gestu nikdy „neznížili“ – „veď im platia…“. No ja som bol doma vychovaný rodičmi k úcte k akejkoľvek práci, ktorá je urobená poctivo, a aspoň trochu aj srdcom. A tak mi ostali trvalé priateľstvá po celom svete, o ktoré sa môžem kedykoľvek znovu oprieť.
Teraz k rodine. Žijú vaši príbuzní za hranicami rodného kraja, alebo nie?
Naša rodina žije doslova po celom svete, a to je fajn, aspoň sú zaujímavé vzájomné návštevy, a máme inšpirujúcu výmenu zážitkov a poznatkov. Rodinné zázemie je pre mňa veľmi dôležité, lebo – ako hovorí náčelník Maiga vo Fontáne 3 – „dobrá rodina je ako kameň, nič ju nezlomí“…
Prebývate v Česku, aj na Slovensku. Máte na Slovensku svojho zubára?
Zubárku mám na Morave, no pre istotu som stále v kontakte aj s mojím zubárom v Bratislave, lebo zuby sú ako staré piáno – nikdy nevieš, ktorá klapka nevydá ani tón…
Manažment pacienta. Chodíte k lekárom, ktorí sú partnermi v procese liečby?
Áno, s tým, že ja mám „manažment“ doma. Naším „rodinným lekárom“ je totiž môj švagor, ktorý je vynikajúci chirurg a primár na istej moravskej klinike. Martin je k pacientom veľmi empatický, a všetci ho majú radi. A čo je hlavné, dôverujú mu, lebo medicína a dôvera by mali spolunažívať v harmonickom „manželstve“.
Bolesť spojená s pohybom, niečo nepreliečené v tele, unavené oči…?
U mňa skôr s „nepohybom“… Ročne strávim za volantom viac ako 30 tisíc kilometrov, a tak sa mi sem-tam ozve chrbtica, brní mi raz v jednej a raz v druhej ruke… Keď sú moje oči extrémne unavené, manželka mi schová kľúčik od auta, a nikam ma nepustí… Je fakt, že v rámci práce sme takmer všetci nahraditeľní, no nenahraditeľní sme ako rodičia…
Zdravý životný štýl. Čím sa udržujete vo fyzickej, psychickej kondícii?
Sem-tam bicyklujem, hrám s mojimi dcérkami basketbal, no, žiaľ, nie pravidelne. Hýbem sa málo, a musím to zmeniť, lebo som vo veku, kedy by som mal jedno jedlo denne nahradiť prechádzkou alebo športom.
Vzostupy a pády v šou biznise. Dajú sa zohnať peniaze na projekty v čase krízy?
Slovenské umenie je už dlhší čas v pozícii „žobráka“, ktorý obchádza sponzorov, vypisuje 30-stranové žiadosti o granty, a prosí o pomoc… Tiež mi je trápne, keď sa ochrnutým pacientom vyberajú peniaze na invalidný vozík cez verejné zbierky a rôzne nadácie, a ktosi si na tom robí „pozitívny imidž“… O to sa v každej vyspelej krajine predsa automaticky stará štát – inak nevidím dôvod, prečo platiť dane… Hanbím sa za celý náš národ, že také niečo vôbec dopustil. Národ bez kultúry stratí postupne svoju identitu, a stanú sa z nás takí „všeobecní Európania“, ktorí patria všade, a zároveň nikam… Nie som žiadny „hejslovák“, no milujem svoju zem, ktorú som ako filmár prešiel krížom-krážom. Milujem našich ľudí, ktorí, keby mali v čele „dobrého gazdu“, vedia urobiť zázraky. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nakoniec vydám na politickú dráhu, lebo nestačí sedieť v kúte a šomrať. Je čas na zmenu! A to zmenu zásadnú! A politici v politike evidentne zlyhali… Je čas, aby krajinu viedli ľudia, za ktorými stoja verifikovateľné výsledky v iných oblastiach ľudskej kreativity. Lebo politika nie je povolanie, a už vôbec nie výsada – politika je služba.
Pripravujete pre českých a slovenských divákov ďalšie snímky, predstavenia?
Práve kvôli názorom, ktoré úplne otvorene uvádzam vyššie, lebo tak ma to učil môj nebohý otec, poctivý novinár, to doma naozaj nemám ľahké… Rád by som však konečne získal niekoho, kto by priniesol na Slovensko moju operu Pietro e Lucia, ktorá zatiaľ dostala podporu len v zahraničí, a hoci ju na pražskej premiére videlo 6000 nadšených divákov, u nás sa ešte nehrala, lebo všetky žiadosti o granty producentom zamietli… Opera to má namierené do Ruska, Talianska a Nemecka, no ako slovenský skladateľ by som si veľmi prial, aby jej európske tour začalo práve u nás doma. A pre mňa slovo domov znamená veľa. Je to možno tým, že celý život cestujem. Pekne to napísal básnik Miroslav Válek: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať…“
Foto: archív Dušana Rapoša
