Stretli sme sa, symbolicky, v kaviarni Slovenského rozhlasu. „Som matka troch nádherných detí – Petry, Martina a najmladšej Danielky, ktorá má iba 12 rokov. Sme úžasná rodina. Úžasná v tom, že sa spolu dokážeme tešiť, ale vieme spolu aj smútiť. Vo všetkom sa podporujeme, veľmi veľa sa zhovárame, a hory sú pre nás ďalší chrám,“ vysypala hneď na úvod Milena Čeganová (55), ešte než som jej stihol položiť prvú ozajstnú otázku. Bývalá riaditeľka centra publicistiky Slovenského rozhlasu, v minulosti vojnová novinárka, je vzdelaná, vetrom ošľahaná žena. Jej vysoká postava vzbudzuje prirodzený rešpekt, a názory matky troch detí, ktorú život tvrdo skúša, sa oplatí zapisovať. Dve hodiny pútavého rozhovoru s ňou mi ušli za sotva polovičný čas. Ako inak – hovorili sme o rakovine.
Pani Čeganová, ako ste zareagovali na správu, že máte zhubný nádor? Mali ste vôbec pocit, že ste chorá?
„V novembri 2010 som prišla na to, že mi veľmi narástlo brucho – v priebehu týždňa-dvoch. Hovorila som si, máš už svoj vek, možnože to súvisí s prechodom. Potom som si na krku, na lymfatických uzlinách, nahmatala hrčku. Bol víkend, nedeľa, a hneď v pondelok som išla k lekárovi. Viem, že prvá veta, ktorú som vtedy povedala svojmu partnerovi, bola, že mám rakovinu. Ako redaktorka, ktorá veľa písala a zaujímala sa o túto tému, som bola v obraze – preto som ani nepochybovala, že som si diagnózu určila správne. Prišli vyšetrenia – trvalo to niekoľko dní. Na Heyduovej ulici mi však za tri hodiny povedali diagnózu. Videla som aj na pohľadoch lekárov, že to nie je dobré, a vtedy ani oni ešte nevedeli, že sú tam aj metastázy. Šla som na CT, potvrdili sa: na pľúcach, pečeni, a veľký nález bol na vaječníkoch. Bol to hrozný preplesk. Vždy som si hovorila, že vediem zdravý spôsob života, nepijem, nefajčím, športujem, robím všetko pre to, aby som v sobotu, nedeľu bola v prírode a dýchala čerstvý kyslík. Nechápala som to ja, ani moje okolie.“
Koľko vám trvalo, než ste tento fakt prijali?
„S tým, že mám rakovinu, som sa uspokojila: otec zomrel na rakovinu, mama ju prekonala, otcova sestra ju tiež mala. Povedala som si, toto sú gény, ktoré mi raz museli niečo priniesť. Prvá reakcia bola, že som si sadla za internet, a hľadala všetko o svojej diagnóze. Tá najdôležitejšia veta pri mojej chorobe však znela: doba prežitia – 18-48 mesiacov. Okamžite som to zatvorila, a povedala si: „Nikdy viac! Ja žiadne takéto štatistiky napĺňať nebudem!“
Tak veľmi vás tieto informácie vzburcovali?
„Áno. Prišla som sa za svojím lekárom, gynekológom dr. Federom z Heydukovej, a tam som začala plakať. Ale on bol úžasný. Spýtal sa ma: „Veríte mi? Lebo ak nie, ideme hľadať nového lekára.“ A ja som mu odpovedala: „Verím.“ A on to ukončil: „Tak to zvládneme.“ Dnes viem, že mi trochu klamal; ale som presvedčená, že pacient potrebuje niečo, čo ho zmobilizuje, pretože potrebuje nádej. Keby vám lekár povedal, že máte tri mesiace, asi si ľahnete do postele, a čakáte na smrť. “
Čo nasledovalo potom?
„S chemoterapeutkou sme si povedali všetko o liečbe. Hnusnej liečbe. Hnusnej preto, že vám vypadajú všetky vlasy, stále nevládzete, tŕpnu vám ruky, nohy. Toľko porcelánu, čo som porozbíjala, to sa mi za celý dovtedajší život nepodarilo. Je to skrátka liečba, na ktorú sa človek musí dobre pripraviť. Musím priznať, že v tej dobe som v noci pre bolesti nemohla vôbec spať, a povedala som si: ak mám toto dlho znášať, tak radšej už nič nechcem. Áno, dostala som potom silné tabletky, ktoré bolesť potlačili, no po nich je človek úplne otupený, oslabený.“
Ako ste reagovali na chemoterapiu? Bolo vám zle?
„Tri-štyri dni po podaní terapie sú veľmi ťažké. Ale vedela som, že musím vydržať, a potom mi bude lepšie. Napríklad, rodina sa chystala na hory lyžovať, a nevyzeralo to, že do odchodu sa natoľko pozviecham, aby som mohla ísť s nimi. Pýtali sa ma, či aj mňa majú pobaliť – nevedela som. Potom som však vždy šla – a v sobotu som už stála na lyžiach! V horách som sa vždy nabudila, a toľko endorfínov tam dostala, že tie ďalšie dva týždne do chepoterapie boli pre mňa úžasné, plné pohody. Keby to vedel dr. Feder, ktorý mi zakaždým prízvukoval, aby som sa šetrila, asi by ma teraz vyzauškoval. Takto som prežila 15 chemoterapií a 2 operácie. Najprv ma lekári nechceli, a ani nemohli operovať, pretože rakovina na vaječníkoch bola veľmi rozsiahla. Potrebovali ju najprv zdecimovať, aby sa minimalizovalo riziko, že tam zostane nejaká zlá bunka, a prepukne to opäť.“
Je rodina to, čo vám najviac pomohlo, keď ste sa dozvedeli svoju diagnózu?
„Myslím si, že áno. Veľmi mi pomohlo aj to, že mám dcéru, ktorá má teraz len 12 rokov, a že ako matka ešte musím niečo vykonať. Moje staršie deti sú tridsiatnici, s vlastnou domácnosťou. Danielka je pre mňa taký generátor, ktorý ma nabíja, no zároveň nedá odpočívať. Musím však povedať, že keď som bola doma po prvých chemoterapiách, hneď ako prišla domov zo školy, pýtala sa: „Mami, čo potrebuješ?“ Masírovala ma, obklady dávala, nosila mi do postele pitie, knižky.“
Chodili ste do práce?
„Nie. Neodporučili mi to. Berie to veľa síl. Ani jemná motorika nefunguje, ako má. Práca na počítači je tiež zložitá. Navyše, ja si občas potrebujem aj ľahnúť, oddýchnuť si. Po chemoterapii ste naozaj niekedy nepoužiteľný aj týždeň. Chemoterapia zároveň znižuje imunitu človeka, a pri mojej práci, kde sa stretávam s veľkým počtom ľudí, by to bolo komplikované.“
Je vám dlho, chýba vám práca?
„Od 10.10.2010 som PN. V čase, keď som ochorela, som bola riaditeľka centra publicistiky Slovenského rozhlasu. Mala som úžasný tím redaktorov, za ktorými aspoň raz za dva týždne zájdem, a viem o všetkom, čo sa tam deje. Oni mi volajú, prídu ma navštíviť. Pred chorobou som si myslela, že bez práce sa nedá žiť – pracovala som po večeroch, aj dlho do noci, soboty, nedele. Bez práce sa dá žiť. A v čase najintezívnejšej liečby som aj tak na to nemala silu.“
A zdravie vám bolo asi prednejšie…
„Áno. My si nevážime zdravie. Nepremýšľame o ňom, keď sme zdraví. Choroba mi dala čas, aby som premýšľala – o zmysle života, o hodnotách. Neraz si povieme: „ Želám ti veľa zdravia.“ Ale je to sprofanované, je to akási ustálená fráza, v skutočnosti si neuvedomujeme jeho cenu. Naopak, keď človek ochorie, po ničom inom už netúži, len aby bol opäť zdravý. Oželel by všetky majetky, len aby to zdravie opäť nadobudol. Najvyššími hodnotami sú – popri zdraví – rodina, láska, ľudské vzťahy. A aj týmto pripisujeme oveľa väčšiu hodnotu, keď nepracujeme. Choroba človeka prinúti rozmýšľať aj o tom, prečo k nemu prišla. U mňa to bolo možno tým, ako som chcela všetko postíhať, byť vo všetkom najlepšia, lebo ja som taká, že chcem ísť vždy na maximum. A teraz? Už nepotrebujem mať doma všetko dokonale vyupratované, ani rozhlas nespadol, keď som tam odrazu nebola, a pochopila som, že aj niekto iný dokáže navariť dobrý obed.“
Boli ste vrcholová športovkyňa – volejbalistka. Pomáhajú vám v boji s chorobou športom nadobudnuté vôľové vlastnosti?
„Do roku 1980 som hrala za Červenú Hviezdu Bratislava vrcholový volejbal, ako dieťa som robila aj gymnastiku a atletiku, a na univerzite aj basketbal. Neviem, či toto najviac zavážilo. Je ale pravda, že napr. moja mama je nezmar. Vo vysokom veku robí pre charitu, konkrétne pre Venušu v Liptovskom Mikuláši (pobočka Ligy proti rakovine, poz. red.). Pevná vôľa asi je dedičná. A možnože športovci skôr dokážu prekonávať prekážky. Poviem vám jeden jeden príbeh zo života. Horskí vodcovia mi rozprávali o jednej českej turistke, onkologickej pacientke. Dávali jej 2-3 mesiace. Rakovinu mala rozlezenú po celom tele, ale jej snom bolo, aby ešte vystúpila na jeden štít. Dnes už neviem, čo sa s ňou stalo, no určite viem, že do hôr chodila ešte ďalších 6 rokov – a zliezla okolo 20 iných štítov. Aj preto sú pre mňa hory také úžasné. A nemusí to byť Liptov, milujem aj malé Karpaty. Keď idem na Teryho chatu – chatári sú úžasní ľudia a moji priatelia -, nechávam za sebou všetku tú mestskú špinu.“
Človek asi potrebuje niečo, pre čo sa mu oplatí žiť…
„Áno, a preto spomeniem iný príbeh. Keď zomrel môj otec, mal 53. Ja som, zhodou okolností, ochorela v tom istom veku. Vtedy mi to bolo veľmi ľúto, keď zomrel. Dva roky chodil po lekároch, a v 80-tych rokoch nebola taká vyspelá diagnostika ako dnes. Ale teraz by som mu povedala: „Ocko, ľahko ti bolo odísť. Vzdal si to, málo si bojoval, a nechal tu svoju rodinu. Keby si vedel, ako hrozne je tým, čo tu zostali!“ Toto ma motivovalo, že ja rovnakú vec svojim neurobím – a zabojujem! Ale je pravda, že to až teraz tak hovorím – vtedy mi bolo veľmi ťažko, keď zomrel. Po jeho smrti som si skôr hovorila, ako dobre, že už netrpí, je mu lepšie. Svojím spôsobom ma zachránila moja malá Danielka. Chcela som ju ešte vidieť doštudovať, chcela som ju naučiť variť, a byť s ňou.“
Kto ešte vám v najťažších chvíľach pomohol, keď si odmyslíme vašu rodinu, lekárov?
„Na začiatku, keď mi diagnostikovali chorobu, som mala brucho asi ako matka pred pôrodom. Keď mi robili punkciu, vytieklo z neho asi 10 litrov tekutiny. Upozornili ma, že sa to môže aj viackrát zopakovať. Práve takto som sa stretla so skvelým liečiteľom. Ten mi poradil, aký obklad si mám dávať, aby mi brucho spľaslo. Sú to recepty pátra Ferdy z Olomouca. Navyše, účinkujú, ako sľubuje: večer som si obklad priložila, a ráno som už mala brucho skoro normálne a mäkučké. Používa hrudkový tvaroh a rozkrájanú cibuľu. Z toho sa urobí masa a priloží na inkriminované miesto. A šokoval ma aj tým, že bez toho, aby vedel, čo mi je, priložil svoju ruku na štyri miesta – a presne tam, kde som vedela, že mám metastázy…Učil sa v Peru u ľudového liečiteľa, a keď sa ma dotkol, prehlásil, že ma práve prebral k životu. A je pravda, že keď som od neho odchádzala, bola som vysmiata, a hneď na to som začala aj jesť. Zjedla som veľkú misku polievky, hoci pred návštevou uňho som skoro vôbec nejedla. Tá tekutina v bruchu mi totiž tlačila na všetky orgány, a hoci som mala brucho ako balón, schudla som okolo 25 kíl. Väčšinou som len pila, a iba keď mi bolo chvíľu lepšie, vrhala som sa na jedlo.“
Veríte na veci medzi nebom a zemou?
„Do Olomouca chodím za svojím liečiteľom raz za mesiac. V lete 2011, keď som mala ísť na CT vyšetrenie, ako vyzerajú metastázy, a prišla som ho predtým navštíviť, povedal mi, že tam nemusím ísť, vraj aj poisťovňa ušetrí, a už tam aj tak nič nemám. A vyšetrenie to potvrdilo! Verím, že nie všetko je vysvetliteľné.“
Pri rakovine sa zvykne odporúčať výrazná zmena stravovania. Je rozdiel vo vašom stravovaní teraz a predtým? Čo vám naordinovali lekári?
„Onkológovia väčšinou nemajú dostatok času, aby premýšľali, čím by mohli ešte prispieť. Teda lekári so mnou o stravovaní vôbec nehovorili. Zvláštne ale je, že som začala viac počúvať reč svojho tela. Jednoducho, počúvala som, čo si samo pýta. Začala som piť rôzne zeleninové šťavy: zelerovú, cviklovú, mrkvovú, petržlenovú, zemiakovú, ktoré majú veľa antioxidantov. Zaujímavé bolo aj to, že hoci som nikdy nebola na mäso, nikdy mi tak veľmi nechutilo, ako po chemoterapii. Neviem, či telo vtedy nárazovo potrebuje nejaké bielkoviny, keďže je prudko oslabené, no po chemoterapii som mala vždy chuť na krvavé steaky! Ja, ktorá som bola dlhé roky vegetariánka! Keď ale hovoríme o tom, kto mi radil pri správnej výžive, tak potom môj priateľ Igor Bukovský, s ktorým sme predtým robili aj na rozhlasových reláciách o zdraví. Igor mi naordinoval hlavne zázvor, bobkový list a naturálnu ryžu, ktorá dobre detoxikuje. Mäsa jem teraz menej, možno raz, dvakrát za týždeň. Viac je určite tej zeleniny. A keď už mäso, tak skôr hydinu, morčacinu.“
Čo hovoria lekári na váš súčasný stav?
„Tešia sa, že nám to spolu dobre vychádza. Liečba zabrala, vyzerá to dobre.“
Chcete sa ešte vrátiť do rozhlasu?
„Chcem. Mám to v pláne. Aj keď staršia dcéra mi vraví: „Mami, v novinárskej branži si už toho dokázala dosť. Máš ocenenia, precestovala si celý svet.“ Teraz mi radí, aby som šla na univerzitu tretieho veku a študovala medicínu, lebo som k nej vždy inklinovala. Pýta sa ma, či by som nechcela niečo vyťažiť z toho, čím som si prešla, a odovzdala to druhým, podobne chorým ľuďom. A ja o tom uvažujem, možno je to dobrá cesta. Je pravda, že takúto dlhú dovolenku som nikdy nemala. Dokonca som počas liečby napísala malú knižočku. Ako som povedala, bez práce dokážem žiť, a každý večer si v posteli poviem, aký pekný deň som zase prežila.“
Vráťme sa na záver k myšlienke, že choroba nám môže niečo oznamovať, resp. niečo dať. Čo dala rakovina vám?
„Na začiatku liečby mi všetky moje deti začali nosiť do postele knihy. Toľko kníh som nikdy neprečítala! Za rok asi 50, a aj od autorov, po ktorých by som sama od seba nikdy nesiahla, pretože sa mi vždy zdali príliš „ľahkí “. Takto som sa dostala až niekam do švajčiarskej literatúry, kde by som inak nezavítala. Choroba mi možno dala aj to, že teraz sa môžem venovať veciam, ktoré ma vždy bavili: maľujem si, rámujem obrázky, fotografie, píšem, vyrábam vlastnú bižutériu, a sama som vymaľovala časť bytu. V poslednom čase som pre seba objavila rakúsky Heinburg. Je to nádherné mestečko s cyklotrasami, a chodí tam každú hodinu mestský autobus. Chodievam tam na jeden kopec, majú tam úžasné múzeum, zájdem si na vynikajúcu kávu a zakúsok do obľúbenej kaviarne. Predpokladám teda, že choroba nám dáva čas na zamyslenie.“
