Od šestnástich rokov písal texty pesničiek, neskôr hlavne pre Paľa Hammela a skupiny Prúdy a Elán. V tomto roku mu vyšiel vo vydavateľstve Slovart ďalší z jeho cestopisov pod názvom Vodka, duša, kaviár, ktorý hovorí o jeho cestách po Rusku. V Slovenskom rozhlase uvádza publicisticko-úsmevnú reláciu s názvom Pálenica. Rozprávame sa so známym, oceneným spisovateľom, textárom, dramaturgom, scenáristom, moderátorom a cestovateľom, Borisom Filanom.
Začínali ste ako dramaturg v literárnej redakcii a redakcii zábavných programov vo vtedajšej Československej televízii Bratislava. Smejú sa dnes ľudia na rovnakých veciach, ako vtedy?
Kedysi existoval smiech verejný a súkromný. Ten verejný bol často transparentne vážny, na obrazovke krotký a cenzurovaný. A súkromný bol šťavnatý, uľavujúci, spontánny. Naivne sme verili, že po zmene systému sa obidva smiechy spoja a obohatia. Namiesto toho sa súkromný smiech niekam vytratil. Nevznikajú nové vtipy, ani happeningy. Ľudia čumia do médií, a tých sa zmocnil úškľabok, rehot a brutálny nevkus. Kŕčovitým, neúprimným smiechom sa pokúša smiať všetko: správy, reklamy, politici, variaci herci. Vyzerá to, že sa urehoceme na smrť.
Vaše texty, ktoré bodovali v hitparádach. Existuje recept na kvalitný text?
Napísal som, že úspešný text je veľký detail známej banálnej pravdy. Kvalitný text si vyžaduje silný zážitok, schopnosť ho vnímať, prijať a profesionálne spracovať. Nie všetko je námet na pesničku, ale viem si predstaviť aj dobre prepísaný telefónny zoznam.
Vy a dobré jedlo. Prezradíte, ktoré zo špecialít svetovej kuchyne si viete vychutnať, pripraviť?
Mne, bohužiaľ, chutí všetko, čo je čerstvé a čisté. Variť viem. Nielen čínske improvizácie, ale aj jedlá, kde sa dá kontrolovať zámer. Sviečkovú na smotane, alebo perkelt. Veľmi mám rád jednoduché čínske jedlá a poctivú indiu.
Vzťah Borisa Filana k medicíne…
Lekári tvrdia, že trpím hospitalizmom. Jeden čas som mal vážne problémy s chrbticou. Cez ihlu infúzie som vypil hektolitre liečivých zmesí. Môj mladší brat je ortopéd, a polovička mojich najlepších kamarátov sú lekári. Radšej ako lekárov mám iba zdravotné sestry.
Precestovali ste takmer celý svet… Postihli vás nečakané choroby, bolesti alebo úrazy, mali ste skúsenosť s miestnymi nemocnicami?
Občas mi preplachovali uši, a dva razy som musel ísť v zahraničí k zubárovi. Raz na Kube a raz v Chorvátsku. Páčilo sa mi, že v Rusku, pri mori, ordinoval lekár v námorníckom tričku. Po zákroku nalial do pohárov na odber moču vodku, a pripili sme si. „Na čeloveka!“
Cesty po Rusku. Aké bolo sedieť s Rusmi pri jednom stole, na jednej lodi?
Málokoho tak neznášam, ako veľa Rusov. A málokoho mám tak rád, ako jednotlivých Rusov. Knihu Vodka, duša, kaviár som prežíval aj písal s veľkou chuťou. Mám ju zo všetkých mojich kníh najradšej.
Keď vás postretne klasické sezónne prechladnutie, čo zaberie?
Posteľ a čaj.
K liečbe. Ste „poslušným“ pacientom, alebo nie?
Tiež som miloval hlášky, ako: Ak do pekla, tak na parádnom koči. Telo musí isť do hrobu zhuntované, a také blbosti. Život je veľmi nemilosrdný vrchný čašník. Prinesie účet, a je po srande. Za dobré veci sa platí vopred, za hriechy dodatočne. Najlepší lekár je strach. Prestal som piť alkohol, fajčiť a jesť sladkosti.
Cesta okolo seba. Skúste pre nás popísať: čo nachádzate vo vnútri, na duši, a čo na svojom tele?
Niekde pri kostiach mi ešte žije ten chalan, ktorý túžil precestovať svet. Ešte stále mám v sebe dosť zvedavosti, bezstarostnosti a energie, aby som vyštartoval na nečakané cesty za nezmyselnými dobrodružstvami. V duši mám trošku smútku. Vždy som si myslel, že človek postupne dostane odpovede na otázky, ktoré ho trápia v mladosti. Ale v skutočnosti som sa nič nedozvedel, nič nepoučil. Hovorím to svojim synom. Som taký istý ako vy, iba o tridsať kíl starší.
Bratislava ako vaše rodné mesto. Zmenila sa podľa vás po rokoch jej tvár?
Pripravujem knižku Bratislavské rybičky. Akvaristi vedia, že ryby rastú podľa toho, v akom veľkom akváriu žijú. Stane sa, že keď rybičku preložíte z malého do veľkého akvária, tak ešte podrastie, ale iba trošku. Bratislava je akvárium, v ktorom pribudli ozdoby, ale stále je také malé, útulne stiesnené.
Nové cesty, knihy, texty, hosťovania, projekty… Kde vás najbližšie vidíme, počujeme, čítame?
Píšem knižku Umenie zablúdiť. So synom Oliverom máme túlavú talkshow. A spoločnú výstavu fotografií, ktorá prešla celé Slovensko, a teraz sa sťahuje do Moskvy.
Foto: archív Borisa Filana, Oliver Filan
