Andrej Bičan (1975) vyštudoval Vysokú školu múzických umení. Hral v divadlách Nová scéna, Malá scéna, aj v dnes už neexistujúcom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Ako moderátor začínal v (tiež už zrušenej) TV Luna. Pôsobil aj v TV JOJ, kde varil v programe Varí vám to.
V súčasnosti pracuje vo verejnoprávnej RTVS, kde moderuje zábavno-súťažný program 5 proti 5. Popritom je producentom relácie Nakupuje vám to a kreatívnym riaditeľom programu Cena je správna. V roku 2012 získal cenu OTO 2012 v kategórii Moderátor zábavných programov. V rozhovore pre portál presvedčil, že sa vie zasmiať hlavne na sebe.
Čo sa skrýva za tvojou permanentnou veselosťou? Je to obyčajná radosť zo života, alebo obyčajná skepsa?
Na začiatku to bolo tak, ako u každého mladého človeka. Tá energia sa niekde musela vybiť, a tak sa vybíjala práve v tej zábave, v smiechu. Teraz, keď mi ťahá na štyridsiatku, tak je to skôr pracovný moment. Je to naladenie sa, aby som mohol ísť robiť svoju robotu. No odrozprávať to, niečo natočiť, to nie je pre mňa ozajstná práca. Mojou úlohou je, mať dobrú náladu. To sú tie klasické príbehy, keď hercovi zomrie niekto blízky, a on musí ísť hrať večer komédiu… Aký ten úsmev je, odkiaľ je, to sa odvíja od toho, či herec vie zabudnúť na aktuálne starosti.
Takto sa to deje aj u mňa. Teda ak mám odpovedať na otázku, odkiaľ veselosť beriem ja, tak je to asi v tom, že dokážem veľmi rýchlo zabudnúť na starosti, na to, čo sa deje okolo, a viem sa koncentrovať na šťastnú myšlienku. Podobne, ako je to v Petrovi Panovi, kde sa hovorí, že každý by mal mať svoju vlastnú šťastnú myšlienku, ktorou sa zaoberá. A tá ho potom naučí lietať.
Máš veselosť a zmysel pre humor v rodine?
Môj otec ma odmalička kŕmil humorom. Doma pripravoval modelové situácie, keď vedel, že toto spôsobí veľkú radosť a veľký smiech. On mal vždy tendenciu zabávať ľudí, ktorí boli v jeho blízkosti – tešil sa zo spoločnosti… Podľa mňa, toto mám po otcovi. Hoci on nie je divadelný ani televízny herec, je to programátor.
Na jeho nedeľňajšie scénky s klepaním rezňov, keď sa akože buchol tĺčikom po prstoch, a potom skákal po celej kuchyni, že sa teda fakt veľmi udrel, si dobre spomínam. On vedel, že škodoradosť je najlepšia radosť a že my sa budeme z jeho nešťastia tešiť. Je to krásna spomienka, ako nás presviedčal, že nech sa nesmejeme, že ho to naozaj veľmi bolí, a skákal a behal pri tom po celom dome (smiech).
Má aj tvoj obvodný lekár zmysel pre humor?
Áno, môj „pôvodný“ obvodný lekár má veľký zmysel pre humor. No už sme sa presťahovali, takže teraz mám obvodnú lekárku. S ním – ide o doktora Zelienku, kedysi primára na Vajnorskej ulici, už je na dôchodku – som si užil veľmi veľa zábavy. Raz som musel ísť na komplexné vyšetrenie – všetky tie obery, výtery; bolo to ráno o siedmej. Mal ordináciu na poschodí, s oknom rovno oproti oknám internátu; obidve budovy delila len asi 10 metrová ulička.
Pán doktor naplno rozsvietil všetky neónové svetlá, lebo bolo zimný čas, a povedal mi, prehnite sa, aby mohol urobiť výter. Až vtedy som si uvedomil, že celý internát zvykne byť v tom čase v oknách, lebo ide o každodenný program (smiech). On si toho bol dobre vedomý, preto vždy dával človeka oproti tým oknám, nie oproti dverám, aby aj tí študenti z toho niečo mali…(smiech).
Hovorí sa, že „správny“ muž neotravuje lekára s každou maličkosťou. Si „správny“ muž?
Ja strašne dlho trpím, kým vyhľadám pomoc. Najprv skúšam všetky možnosti samoliečenia. No je to z iného dôvodu – mám fóbiu z nemocníc. Z nemocničného prostredia, z bacilov, ktoré tam poletujú, a nemám rád nemocničné kľučky na dverách – vždy si myslím, že dostanem chorobu, ktorú tam nechal človek predo mnou. Som dosť hypochondrický – dostávam všetky závažné choroby.
Navyše mám telo, ktoré je plné znamienok a podkožných tukov, takže som mal dlho silný pocit, že skončím s rakovinou kože. Nakoniec ma to natoľko unavilo, že už sa bojím menej. Teraz chodím raz do roka na kožné, kde sa riešia všetky moje znamienka, pretože ich mám milión. Takže z nich postupne režeme, ukrajujeme.
A k obvodnému lekárovi chodím až vtedy, keď mám aspoň 40-stupňovú teplotu. Výnimkou sú situácie, keď ma čaká veľká pracovná záťaž a ja sa necítim fit. Vtedy tam nabehnem a požiadam: len nie prírodné veci, chcem niečo poriadne, silné, chemické, čo môže mať aj vedľajšie účinky, len nech ma to do dvoch dní postaví na nohy (smiech).
Všeobecne sa vie, že dobre varíš. Je pre teba zaujímavé, aby si varil nielen dobre, ale aj zdravo?
Nie. Myslím si, že väčšina ľudí rieši zdravú výživu, až keď ich tlačí nejaký zdravotný problém. Čo nás nesvrbí, to si neškriabeme. Takto je to aj so zdravým stravovaním – pokiaľ nemáme vyššie štádium vážnejšej choroby, tak neriešime, že v strave máme karcinogénne látky.
Konzumný spôsob života, ktorý máme, je veľmi rýchly, veľmi príjemný, stačí mať plné brucho. Skôr sa zaoberáme fyziognómiou svojho tela – napríklad, že som pribral, tak musím teraz menej jesť. Ale už neriešime, ako zdravo schudnúť, hlavne – schudnúť. Je to podľa hesla: Chceš byť chudší? Menej žer!
Čo najzdravšie a čo najnezdravšie robíš svojmu telu?
Keď mám pocit, že by som mal niečo urobiť pre svoje zdravie, svoje vitamínové hladiny upravujem ovocnými a zeleninovými šťavami. Vtedy idem, a na promenáde si kúpim pol litra pomarančovej šťavy. A objavil som Q desinu – to je dobré na únavu, a unavený som často.
Svojho času som objavil aj Geriavit. Usúdil som, že tam je to asi predimenzované, keďže je to pre starých ľudí. Toto mi dokonca poradila manželka – vraj je to lepšie, ako všetky tie kávy a iné životabudiče. V krátkodobom meradle mal pre mňa Geriavit štartujúci efekt. Bral som to týždeň, tabletku denne, a naozaj som sa potom cítil lepšie.
A čo robím najnezdravšie? Veľa cukrím, a večer si chodím do chladničky pre svoj sorbet, zmrzlinu a podobne. Potom mám chuť na slané, tak si dám slané čipsy, a už je po deviatej hodine večer… Niekedy si aj v reštaurácii nasypem priamo zo solničky soľ do dlane, a zlížem ju. Som lakošný pyštek.
Slovenskí pacienti sa najnovšie sťažujú, že od nich vo viacerých nemocniciach vyžadujú, aby si priniesli vlastný teplomer alebo toaletný papier. Čo by si na to zdravotníckemu personálu odpovedal ty?
Keďže som hypochondrický, súhlasil by som s vlastným teplomerom, aby mi tam cudzím teplomerom niečo nezaniesli. A mám taký pocit, že keby som šiel na pobyt do nemocnice, svoj teplomer by som si asi priniesol sám od seba. Pre mňa je nemocnica priestor, kde sú voľne vypustené všetky bacily. Čo sa týka záchodového papiera, najlepší by bol pre mňa taký, ktorý by bol dokonale ožiarený, a ktorý by priamo predo mnou odbalili z nepriedušného vrecka.
Lekári ti dajú pár mesiacov života. Splníš si nesplnené sny, alebo sa rozhodneš žiť dlhšie?
Hm, ťažká otázka… Ale v podstate som bojovník, takže pravdepodobne by som začal bojovať. Keby existoval nezvratný dôkaz, že mám fakt len dva týždne, tak by som možno šiel a splnil si nejaký nesplnený sen. Som však aj veľmi rodinne založený, takže by som asi skôr robil opatrenia, aby som zabezpečil svoju rodinu, kým tu budem. Možno by som sa za tie dva týždne pokúsil naplniť to, čo bolo naplánované na najbližšie štyri roky. Myslím si, že v takých prípadoch sa u každého zintenzívni prežívanie, a mnohí potom dokážu vykonať veci, ktoré sa za normálnych okolností nedajú stihnúť.
Plastická operácia na tvári – mal by „správny“ muž povedať NIE?
Sú veci, ktoré sú na tvári muža zaujímavé, a potom veci, ktoré sú odpudivé. Ak ale ide napr. o herca, ktorý chce hrať celý život záporné role, tak si môže nechať na líci škaredé znamienko. A ani ježibaba bez šošovice veľmi nefunguje. To je tak – Joffreyovi de Peirac tá jazva pristala. Ale my, televízni moderátori? Tam nie je o čom, my nemôžeme byť odpudiví. Plastická operácia? Prečo nie…
Fotografie: Fanúšikovský fb Andreja Bičana
