Pred štyrmi rokmi som sa stretla s Markom Gallasom, mal krátko po tridsiatke, zato za sebou niekoľko pobytov v nemocnici, zopár týždňov opakovane strávených na invalidnom vozíku, celé mesiace s barlami. Jeho diagnóza znela skleróza multiplex.
„Snažím sa byť opatrný, nenastavovať si latku privysoko. Ak by som ju nedokázal preskočiť, bol by som sklamaný,“ hovorí mladý muž, ktorému by som ani po štyroch rokoch od nášho stretnutia nehádala viac ako dvadsaťpäť. Marek bol pred stanovením diagnózy aktívnym športovcom, ktorý behal, veľa plával, trénoval bojové umenia a kvôli svojmu majstrovi aikida sa dokonca naučil po francúzsky. V dvadsiatich troch rokoch mu ochorenie – mierne povedané – premiešalo životné plány. Takúto skúsenosť má veľa pacientov s chronickým ochorením. Prečo sa však k jeho životnému príbehu rada vraciam aj teraz, je jeho systematická nepoddajnosť.
„Po stanovení diagnózy mi lekár nasadil interferóny, ktoré pomerne dobre účinkovali. Ataky mi prestali strpčovať život, pohyblivosť síce bola raz lepšia a inokedy horšia – to znamená, že francúzske barly boli mojimi spoločníčkami – ale mohol som fungovať. Tretí a štvrtý rok na interferónoch však začali byť zložitejšie. Tretí rok som bol dvakrát hospitalizovaný, štvrtým rokom som mal až štyri ataky,“ upresňuje Marek.
Našťastie, v tom čase bola na Slovensku schválená nová liečba, a možno mal aj šťastie na lekára, profesora Lisého zo SM Centra v bratislavskom Ružinove. Po rôznych vyšetreniach a schválení liečby o. i. aj imunológom mu neurológ liečbu zmenil. Namiesto injekcií, ktoré si pichal sám trikrát do týždňa, začal chodiť raz za mesiac na infúzie. Pred nimi a po nich mu vždy spravili kontrolný test. Preventívne vyšetrenia pre pacientov so sklerózou multiplex zahŕňajú aj magnetickú rezonanciu (MR), ktorá sa robí raz ročne a sledujú sa v nej prípadné zmeny v počte zápalových ložísk v mozgu alebo mieche.
„Asi pred mesiacom som bol na kontrolnom vyšetrení MR. Výsledok bol: bez zmeny oproti predchádzajúcemu roku. Tak to je už štvrtý rok. Niekedy je žiadna zmena vlastne dobrá správa,“ usmeje sa Marek. Pre mladého muža so športovým duchom a vytrvalou povahou sú štyri roky bez atakov skvelým pokrokom. Počas tohto obdobia stihol dosiahnuť titul magister na Teologickej fakulte v Bratislave a štátnice ukončiť s vyznamenaním. Keď z neho mámim plány do budúcnosti, ostáva tým opatrným Markom spred štyroch rokov:
„Snažím sa čo najviac. Teraz si chcem dorobiť pedagogické minimum, pretože nie som kňazom, ale laikom. Takto by som napríklad mohol učiť náboženstvo na školách. Ak všetko pôjde dobre, od januára by som sa chcel zlepšiť v angličtine, aby som mal lepšiu pozíciu na trhu práce. A potom možno, možno by som si o dva-tri roky mohol spraviť aj doktorát. To je ale stále vo hviezdach.“
Pokúšam teda šťastie a položím otázku, na ktorú som musela odpoveď ťahať „ako z chlpatej deky“: dievčatá. A nielen ja mám zjavne šťastný deň – v Markovom živote sa objavilo dievča, ktoré má rád. Zoznámili sa na rekondičnom pobyte pre pacientov so sklerózou multiplex. Z nášho stretnutia mám dobrú náladu – aspoň jeden happyend denne padne každému dobre. Aj po rozlúčení mi v ušiach znejú Markove slová: „Som opatrný. Myslím si totiž, že je lepšie robiť síce menšie kroky, ale dokončiť ich.“
