Tento rok si pripomíname 140 rokov od narodenia jednej z najvýznamnejších osobností českého a slovenského hudobného života – Oskara Nedbala. Významný skladateľ, a istý čas aj riaditeľ Slovenského národného divadla, ukončil svoj život tragicky, na Štedrý deň, krátko po vianočnom koncerte v Záhrebe.
Depresia a strata životnej energie poznačili životy mnohých významných ľudí – a niektorých dokonca pripravili o všetku silu žiť. V živote Oskara Nedbala sa pritom vyskytlo iba pár momentov (možno osudových znamení?), ktoré by mohli naznačovať, že „svet nie je gombička“. Naopak, prevažná časť jeho života sa niesla v duchu talentu, pracovitosti ovenčenej úspechom a slávou, a aj rodinného šťastia.
Talentovaný syn z dobrej rodiny
Oskar Nedbal sa narodil 26. marca 1874 v Tábore v rodine advokáta. Jeho otec bol milovníkom hudby, a popri právnickej praxi stíhal aj úlohu predsedu táborského hudobného spolku.
Matka vychovávala všetkých sedem detí vo vlasteneckom duchu. Oskar prejavil zo súrodencov najväčší talent a záujem o hudbu, a tak ho rodičia prihlásili na Pražské konzervatórium. Dva roky tam študoval hru na trúbku a tympany, potom sa vrátil k svojmu pôvodnému nástroju – husliam, ku ktorým si pribral violu a kompozíciu.
Už počas štúdia na konzervatóriu zaujal pražskú odbornú verejnosť a médiá. O jeho absolventskom koncerte sa dočítame pozitívne ohlasy, ktoré boli hodné článku v pražských novinách.
Od školy sa priatelil s Josefom Sukom, a bol žiakom Antonína Dvořáka. Ako 22-ročný dirigoval Českú filharmóniu, a v priebehu nasledujúcich rokov sa stal jedným z najvýznamnejších dirigentov svojej doby.
Mrak nad hlavou
V roku 1898 spáchal samovraždu jeho brat Vilém, a smutný tón mal v Nedbalovom živote dlhšie pokračovanie – po dlhej chorobe mu zomrel otec, a neskôr, po neúspešnej liečbe pľúcnej choroby, aj 27-ročná manželka Josefína, s ktorou mal syna Oskara. Nasledujúce roky niesol ťažko a usadil sa v Tábore, neďaleko miesta odpočinku svojej manželky. O syna sa vtedy starala rodina jeho nebohej manželky.
Šťastné roky vo Viedni
Prebudením bol preňho až odchod do Viedne s Marii Hoffmanovou, s ktorou cestoval po svete. Marie bola vtedy ešte stále vydatá za Karla Hoffmana, ktorý bol prvým huslistom Českého kvarteta. Nedbal hral v tom istom v orchestri na violu.
Marie síce s mužom roky nežila, no rozvod v Rakúsku neprichádzal do úvahy. Dokonca existujú úvahy, že Marie si svojho prvého muža vzala preto, aby bola čo najbližšie k Nedbalovi, a keď tento jej city začal opätovať, milenci spolu ušli do Viedne.
Zaľúbenci museli požiadať o uhorské občianstvo – a predtým získať „adoptívnych rodičov“, ktorí by sa zaručili za ich bezúhonnosť. Stali sa nimi pôvodom český skladateľ David Popper a violončelista Heinrich Grünfeld. (Nedbal mal úradné meno Oskar Nedbal-Popper.)
Svadba v Bratislave
Pár sa zosobášil v Bratislave, a o dobrom vzťahu medzi Nedbalom a Hoffmanovou svedčí aj to, že v Nedbalovom profesionálnom živote nastalo úspešné obdobie – na 12 rokov sa stal šéfom viedenského symfonického orchestra Tonkünstler.
V tomto čase vznikli aj jeho najúspešnejšie diela: Rozprávka o Honzovi, balety Z rozprávky do rozprávky, Princezná Hyacinta a Čertova babička. Jeho najslávnejšia opereta, Poľská krv, mala premiéru v r. 1913 vo Viedni, a stala sa triumfom sezóny. Počas nasledujúceho roka uviedlo Poľskú krv vyše 100 divadiel v Nemecku, Rakúsku a Čechách. Operetu sfilmoval v r. 1934 Karel Lamač, a ako televízny film v r. 1978 aj František Filip.
Rana z čistého neba
V roku 1915 sa Nedbal vybral do zámočku v Plané nad Lužicí, kde pracoval na dokončení opery Vinobranie. Do roka mala premiéru vo Viedni a v Prahe, kde ju dirigoval jeho synovec Karel Nedbal. Sériu úspechov a plodnej hudobnej tvorby však uťal jediný list.
Do Plané nad Lužicí sa dostal po dlhej ceste – odosielateľ ho totiž pôvodne adresoval z Prešporku (dnešnej Bratislavy) do Viedne, na Nedbalovu stálu adresu. Keďže ho tam však nezastihol, pošta ho preposlala ďalej. Napísal ho Nedbalov syn Oskar, a otca v ňom prosil o odpustenie svojich prehreškov – sľuboval, že sa polepší, a ako dobrovoľník na bojisku (počas I. svetovej vojny) otcovi dokáže, že je hodný významného rodinného mena.
Nedbal hneď za synom vycestoval, aby mu plán vyhovoril. Vo Viedni, kde čakal na ďalší spoj, ho však zastihla správa o synovej smrti. Oskar Nedbal mladší, ktorý tak dlho čakal na otcovu odpoveď na sebakritický list, sa totiž domnieval, že mlčanie znamená otcov nezáujem. Počas výkonu strážnej služby sa v prešporských kasárňach zastrelil.
Návrat domov
V tom istom roku sa slávny český skladateľ vrátil späť do Čiech a podal výpoveď vo viedenskom orchestri Tonkünstler. Manželia požiadali o československé občianstvo.
Nedbala však doma nečakala sláva a uznanie, zato závisť a ohováranie. Domáci mu zazlievali údajnú nemiestnu lojalitu k Rakúsku, a dirigovanie československého orchestra akoby prichádzalo do úvahy iba výnimočne.
Nedbal žil v ústraní, a ani jeho opera Sedliak Jakub nevyvolala veľký ohlas. Vytrhnutím z negativizmu malo byť pozvanie z Bratislavy, aby sa stal riaditeľom opery Slovenského národného divadla v Bratislave.
Bratislavské roky
Prvým dielom, ktoré s bratislavským orchestrom naštudoval, bola Predaná nevesta od Bedřicha Smetanu, ktorú aj dirigoval. Slovenské publikum ho prijalo kladne, a v nasledujúcich pár rokoch získal niekoľko ocenení (napríklad miesto lektora na Univerzite Komenského, v Hudobnej a dramatickej akadémii, miesto šéfa hudobnej pobočky Radiojournalu). Zdalo sa, že uznanie sa dostaví aj v Prahe – Nedbal tam vycestoval s operou Sedliak gavalier, a zožal úspech.
Kým o jeho umeleckých kvalitách nikto nepochyboval, o jeho manažérskych schopnostiach je možné diskutovať. Treba však priznať, že pod jeho slabší výkon vo vedení opery sa sčasti podpísala aj neseriózna podnikateľská zmluva, ktorú s vedením SND podpísal v roku 1929.
Problémy s nedostatkom financií v opere rástli, sľúbená podpora neprichádzala, a Nedbal sa stále častejšie stával terčom anonymných nenávistných útokov. Dostal sa preto do neriešiteľnej finančnej situácie. Obklopený neprajníkmi, unavený stálymi hádkami v divadle, a následne aj občasnými nezhodami s manželkou, cítil, že mu dochádzajú sily. Rozhodol sa vedením činohry poveriť Janka Borodáča, a z bývalého šéfa činohry Václava Jiříkovského urobil hospodárskeho riaditeľa zástupcu riaditeľa divadla.
Mnohí ho pokladali za hlavného vinníka finančných ťažkostí, i keď niekedy zjavne neprávom. Napríklad, zájazd opery do Prahy sa skončil finančnom stratou, no kontrola z ministerstva konštatovala, že pochybenie nespôsobil Nedbal, a že rozhodujúca časť deficitu nepochádza z rokov jeho pôsobenia.
Tragický koniec
Ako stúpali penále za nesplácanie pôžičiek, nastávali ťažkosti s výplatami a rástli ohováračky, klesala Nedbalova energia. Poslednou ranou bolo rozhodnutie družstva, že prevezme úplné vedenie divadla, a Nedbal musí uhradiť celkovú stratu z vlastného vrecka.
Pretože sa podpisom neserióznej zmluvy zaručil za finančné záväzky, prišiel na mizinu. Na jeseň 1928 sa vzdal miesta riaditeľa opery, a odovzdal ho synovcovi Karlovi Nedbalovi.
V decembri 1930 bol na konci s dychom. Zdravie mal podlomené atmosférou nenávisti, intríg a ohovárania, zamietnutá žiadosť o finančnú pomoc, s úhradou dlhov v divadle, ho duševne ničila, a jediné, na čo bol schopný myslieť, bolo, ako tieto udalosti poškodili jeho česť.
Na Štedrý deň 1930, krátko po vianočnom koncerte v Záhrebe, vyskočil z okna skúšobne v budove divadla. Pochovali ho na záhrebskom cintoríne Mirogoj.
Nedbalov prasynovec, zo strany jeho prvej manželky Josefíny Setunskej, Jan Setunský, v rozhovore pre časopis Táborsko (uverejnenom 22. decembra 2010) uvažuje o motívoch Nedbalovho rozhodnutia:
„Myslím si, že ho prepadla náhla ľútosť nad krutosťou osudu. Možno si vtedy spomenul na situáciu tesne pred Vianocami roku 1902, keď tiež hral v Záhrebe, tešil sa na rodinnú pohodu s rodinou, a písal o tom manželke list. V januári nasledujúceho roku mu však zomrela na suchotiny, na ktoré sa dlho bezúspešne liečila v sanatóriu Frankenstein. Jej smrť evidentne nečakal. A naraz, po 28 rokoch, sa ocitol na rovnakom mieste. Možno si spomenul nielen na Pepču, ale aj na svojho syna Oskara, ktorý spáchal samovraždu v sedemnástich rokoch. Vyrastal totiž bez matky, od mladosti ho vychovávala rodina Setunských, a občas mal problémy so správaním. Skrátka, Nedbal si asi uvedomil, že bude najlepšie, život uzavrieť.“
Husľový virtuóz Jozef Suk, vnuk toho Suka, s ktorým sa Nedbal už počas štúdií skamarátil, a veľa rokov s ním aj hral v Českom kvartete, sa v roku 2006 významnou mierou zasadil za to, aby boli Nedbalove pozostatky prevezené do Českej republiky. A 12. mája 2006 ho pochovali na pražskom Slavíne.
Česká hudobná verejnosť si Oskara Nedbala pripomína ako človeka mimoriadne pracovitého, dobrosrdečného, dôverčivého a optimistického, autora krásnych melódií, ktoré sú stále živé.
Fotografie: Oskar Nedbal – operaplus.cz, shutterstock.com
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 1. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
