Parkinsonova choroba je neurologické ochorenie, pri ktorom sa v mozgu postupne strácajú nervové bunky, čo vedie k problémom s ovládaním pohybov a k iným sprievodným príznakom. Stále patrí medzi nevyliečiteľné ochorenia, no životná prognóza ľudí s týmto ochorením sa radikálne zlepšila. Rozprávali sme sa o nej s MUDr. Denisom Richterom, primárom Neurologického oddelenia v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave.
Ako sa menila priemerná dĺžka života ľudí s Parkinsonovou chorobou?
Kedysi bolo toto ochorenie smrteľné, pretože pacienti zomierali v priebehu zhruba 5 – 6 rokov po stanovení diagnózy, na niektoré z pridružených komplikácií. Toto v súčasnosti neplatí. Liečba Parkinsonovej choroby sa vyvíjala v niekoľkých zásadných krokoch: prvým liekom, ktorý sa začal používať, bol atropín ako prírodný výťažok. Substancie odvodené od atropínu sa okrajovo používajú dodnes.
Veľký zlom v liečbe vyvolalo objavenie levodopy. Levodopa účinkuje ako prekurzor – čiže niečo, z čoho si telo vyrobí chýbajúci dopamín. Mala však niekoľko problémov, napríklad rýchly metabolizmus, alebo skutočnosť, že účinkovala aj v iných častiach tela, a nielen tam, kde by sme chceli, a ako by sme chceli. Zlepšenie, najmä pokiaľ ide o vedľajšie účinky, nastalo pridávaním látky, blokujúcej nežiaduce pôsobenie liečiva v tele, čiže mimo mozgu.
Ďalším veľkým krokom v liečbe bolo objavenie agonistov dopamínu. Ide o látky, ktoré priamo stimulujú dopamínové receptory v mozgu. Okrem toho bolo vyvinutých niekoľko pomocných liekov, ktoré zlepšujú tzv. farmakokinetický profil. Inými slovami, uľahčujú pacientom užívanie účinných látok a výrazne obmedzujú nežiaduce účinky.
V súčasnosti máme k dispozícii moderné preparáty, ktoré obsahujú, napríklad, aj trojkombináciu liečiv, a zároveň odbúravajú niektoré nežiaduce účinky. Súčasne k farmakoterapii pribudli ďalšie formy liečby – hlboká mozgová stimulácia, používanie špeciálnych púmp. Tieto metódy sú však limitované iba pre určitý typ pacientov.
V čakárni sa často stretávam s tým, že pacienti si porovnávajú lieky, ktoré užívajú. Podľa čoho sa vyberajú lieky – existujú nejaké zásady alebo smernice?
Existujú rámcové postupy, ale liečba je veľmi individuálna, pretože ide o komplikované ochorenie. Nedá sa postupovať paušálne – pacienti sa líšia príznakmi, vekom, trpia rozličnými inými ochoreniami a problémami. Samotná Parkinsonova choroba sa vyvíja rôznym tempom, pristupujú rozličné komplikácie. Aj vedľajšie účinky liečby sa u jedného pacienta prejavia, a u iného nie. Čiže, liečba tohto ochorenia sa šije presne na mieru pre každého pacienta. Nedá sa odpozorovať od suseda, a uzavrieť, že čo pomáha jemu, zaberie aj mne, a bude dobré aj pre mňa.
Okrem toho, nielen pri nastavovaní novej liečby, ale aj v priebehu ochorenia, je dôležité sledovať dávkovanie a frekvenciu užívania lieku. U niektorých preparátov sa môže stať, že stanovená dávka pacientovi nestačí – akoby prestala účinkovať. Vtedy má zmysel, zaujímať sa aj o zmenu frekvencie užívania počas dňa, čo môže predstavovať aj 4 alebo 5 dávok denne.
Pri mnohých liekoch platí, že hneď po začiatku liečby môže nastať dočasné zhoršenie stavu. Aký dlhý čas by mal pacient počkať a vydržať v liečbe, kým sa stav stabilizuje, namiesto toho, aby lieky hneď vysadil?
Treba mať na pamäti dve zásadné otázky: či liek skutočne nie je vhodný pre daného pacienta, alebo či ide o iné aspekty, a preto liečba nie je účinná. Zisťujeme teda, či je liek skutočne netolerovaný, a nefunguje, alebo či je problém, napríklad, v nevhodnom dávkovaní.
V úvode sú takmer všetky lieky znášané ťažšie, a pacienti by s tým mali rátať. Dôležitá je dôvera a trpezlivosť. Účinné lieky sa totiž musia titrovať. Najprv sa začína s menšími dávkami lieku, a hľadanie ideálnej dávky je potrebné robiť postupne, pomaly.
.>> Čítajte u nás: Rôzne prejavy Parkinsonovej choroby
Jednou z najčastejších chýb je priveľmi rýchle zvyšovanie dávkovania, pretože vtedy sa môže stať, že sa objavia výrazné nežiaduce účinky. Práve z týchto dôvodov je veľmi dôležitá komunikácia medzi pacientom a lekárom. Pacient by mal hovoriť o všetkom, čo zažíva, a naopak, lekár by mal pacienta dopredu upozorniť na niektoré veci, ktoré môžu nastať, a ako sa ich vyvarovať, ako ich potlačiť, alebo ako istý čas, napriek všetkému, vydržať liečbu, pretože tento stav je dočasný.
V prípade niektorých liekov volíme takú cestu, že ešte pred nasadením daného liečiva pacientovi pár dní vopred dáme liek na uľahčenie od nežiaducich účinkov. Z časového hľadiska sa bavíme o dňoch alebo týždňoch. Iba zriedkavo sa stane, že zlepšenie nenastane v priebehu mesiaca.
Akú intenzitu zlepšenia pacienti očakávajú?
V ideálnom prípade dokážeme pomocou vhodnej liečby dostať pacienta do stavu, akoby bol úplne zdravý, a to minimálne na niekoľko rokov. Žiaľ, nie vždy sa to podarí. Záleží to od viacerých faktorov – aké závažné je ochorenie, akými inými ochoreniami pacient už trpí, aké sú limity v liečbe, ako daný pacient znáša lieky, aké zamestnanie vykonáva a podobne. Napríklad, sú povolania, kde drobný tras pacienta neobmedzuje vo výkone povolania – tým pádom je v lepšej duševnej pohode, a aj liečbu ľahšie znáša.
Z pohľadu lekára platí, že spokojnosť znamená, keď dosiahneme taký stav, aby pacient, ani jeho rodina nevnímali ochorenie ako záťaž. Zväčša sa nám to podarí dosiahnuť, dokonca na niekoľko rokov. Čím skôr sa nám podarí ochorenie diagnostikovať, a čím skôr nasadíme liečbu, tým býva prognóza lepšia.
V ťažkých prípadoch, u pacientov s viacerými inými ochoreniami, či v pokročilom veku, sa ich snažíme udržať vo funkčnom stave. Teda – aj keď majú nejaké viditeľné prejavy ochorenia, sú schopní postarať sa o seba.
V akom veku sa toto ochorenie spravidla prejaví?
Najmladší pacient s Parkinsonovou chorobou, s ktorým som sa stretol, mal niečo nad 30 rokov. Šlo však o výnimočný prípad. Bežne ide o ochorenie staršej generácie, okolo 60 rokov a viac.
Čo môže pacient urobiť, aby si zvýšil šance na mierny priebeh ochorenia?
Okrem dôslednosti v liečbe a komunikácie s lekárom, odporučil by som zlepšovanie celkovej kondície – nielen fyzickej, ale aj mentálnej. Ukazuje sa, že čím lepšie je pacient sociálne zaradený – má rodinu, priateľov, žije spoločenským životom, prípadne môže pracovať – tým lepšie toleruje liečbu a chorobu.
Problémom tohto ochorenia je, že neexistuje skorý diagnostický test. Dôjde sa na to len preto, že u pacienta sa objavia klinické príznaky – horšia hybnosť, stuhnutosť svalov, silnejšia strata čuchu, než je pre daný vek typické, a u niektorých tras. Avšak – ochorenie uňho prebiehalo aj pár rokov dozadu, akurát o tom nikto nevedel.
Výskumy zistili, že ako prvé bývajú postihnuté bunky v črevách. To však nemá zásadný vplyv na fungovanie čriev – aj tak pracujú pomerne dobre. Tým pádom nám unikajú úplne prvé príznaky, naznačujúce podozrenie na Parkinsonovu chorobu. Ide o celosvetový problém, s ktorým sa potýkajú vedci, hľadajúci nové formy liečby tohto ochorenia.
Na akej úrovni je liečba Parkinsonovej choroby na Slovensku?
Úplne sa vyrovnáme európskym štandardom, dokonca máme náskok oproti niektorým našim susedom. Dovolím si povedať, že vo východnej Európe sme na tom najlepšie – úrovňou sa vyrovnáme Rakúsku, a to nielen pokiaľ ide o široké spektrum liekov, ale aj ich úhrady zdravotnými poisťovňami.
Za posledných desať rokov sa veľa udialo v edukácii všeobecných lekárov, ktorí omnoho lepšie zachytávajú pacientov, a rýchlo ich nasmerujú k špecialistom. A ak môžem usudzovať podľa pacientov, ktorých liečim, aj tí sú oveľa vzdelanejší, než to bolo pred pätnástimi rokmi.
Tento článok vyšiel v minuloročnom Neuro magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
