Oslovil som kolegyňu, Mgr. Tatianu Juríkovú, redaktorku a projektovú manažérku občianskeho združenia SLOVENSKÝ PACIENT, ktorá minulý rok priniesla na portál niekoľko čítaných a komentovaných rozhovorov. Položil som jej 5 otázok.
Podľa akého kľúča si vyberáš ľudí? Koho prevažne oslovuješ pre portál?
Je to adresné, v tíme priechodné, ale aj intuitívne: od pacientov, odborníkov, ľudí zo šoubiznisu, cez tých, čo sa zaujímajú o zdravý životný štýl, až po verejných činiteľov, ktorí sa dotýkajú systému zdravotníctva. Speváčku Katku Knechtovú som si vybrala, lebo som sa dočítala, že prežila takmer zázračne bez ujmy autohaváriu, a mala aj skúsenosť so siahnutím „na dno“ – v období, kedy bola „na vrchole“.
„Nikdy som sa nešetril“, je názov rozhovoru so spisovateľom Ivanom Koleničom, ktorého síce poznám cez poéziu aj osobne, ale roky sme sa nevideli. Bolo pre mňa strašne fajn, zažiť si ho aj niekde inde, a priniesť ho ľuďom po jeho „nerozhovorom“ období.
Komentár na rozhovor s režisérkou Evu Borušovičovú, ktorá ako uviedla, že má lekárov najradšej v civile, ma zase nasmeroval na spisovateľa Petra Pišťaneka, ktorý má zažitú psychoterapiu.
Hudobník Juraj Zaujec si, podľa ohlasov, získal nielen moje sympatie, keď v rozhovore uviedol, že bol pri pôrode svojich detí.
Zapamätateľný bol pre mňa rozhovor aj so súdnym lekárom, doc. MUDr. Jozefom Šidlom. Skúma aj živých, a v rozhovore priblížil ľuďom prax obhliadky tiel po smrti.
Janko Satinský, s ktorým som mala tú česť v jednej z pacientskych komunít, ma zasiahol názvom jeho rozhovoru, pre ktorý sa spontánne rozhodol. Znie „Pokojne ma volajte blázon“. Vzhliadam…
O tom, že mladí pacienti sa diagnostikujú aj sami, porozprával praktický lekár pre dospelých, MUDr. Ján Krekáň. Sám prišiel do ambulancie „o paličke“, s bolesťami chrbtice. Oceňujem, že sa rozhovor vtedy udial.
Rozhovor, od tvorby otázok po autorizáciu – koľko trvá? Je tam príbeh?
Najdlhšie mi trvali otázky, ktoré som tvorila pre Zuzanu Wienk z Aliancie Fair Play – no čítanosť cez 3 tisíc mi ukázala, že stojí za to, dať si tú prácu, a ak je to možné, robiť rozhovor tvárou v tvár. Komunikovali sme ich, aj naše témy, hľadali spolu miesta a cestu.
Svoj príbeh mal Vianočný bazár chalaňov. Pred rokom zakúpený plyšák z bazáru – maskot z Majstrovstiev sveta vo futbale v Afrike pre syna, skončil v rukách mladšieho chlapca, ktorý ho získal v tombole na pacientskom večierku. Potešila ma neformálnosť a zdieľnosť „chalaňov“ – hercov, aj to, že svetlo sveta uzrel môj prvý dvojrozhovor.
Skoro samé sa mi písali otázky pre herečku Janku Lieskovskú, ktorá pre portál prehovorila aj o pozlátku, jednom „oriešku“, a o svojom „raji“. Vždy je to pre ňu o energii, ktorá prúdi medzi javiskom a hľadiskom.
Inak, otázky tvorím štandardne plus-mínus dve hodinky. Vrátane vyhľadania profilov a rozhovorov tých ľudí na nete. A písanie a angažovanie sa som dostala zrejme do vienka. Sú prítomné v rodostrome, kde nachádzam aj lekára a dramatika Ivana Stodolu.
Vieš uviesť najúsmevnejší rozhovor? Bol urobený naživo, či online?
Povedzme rozhovor so zabávačom Richardom Vrablecom. Hovoril v ňom úsmevne, napríklad o tom, že ak ľudia vychádzajú zo svojich bytov v maskách, iní ľudia ich zaradia podľa tých masiek, a tak sú nešťastní, pretože sú zle zaradení. A pred našim stretnutím som netušila, že jeho otec bol „saniťákom“. Radšej by sa vraj dostal do väzenia, ako do nemocnice…
Vtipný bol online rozhovor s bábkohercom Martinom Vanekom, ktorému sa biely plášť spája s barbierom. Dočítate sa v ňom tiež o tom, že matematika, chémia a fyzika sú pre neho stále „neznámou“. Sme minimálne dvaja takí…
Pobaví vás, nepochybne, aj herec Ady Hajdu, ktorý, ako uviedol, žije v päťdesiatročnom tele s myšlienkami tridsiatnika, a k jubileu si daroval „preventívku“. Keďže polovicu života strávil v tme, povedal si, že tú druhú strávi na trávičke, kde si šúľa loptičku, myslí tým golfovú…(úsmev).
V čom je rozdiel, keď rozhovor nahráš, a ak nie ste spolu osobne?
Pri osobnom stretnutí sa dá rozhovor lepšie manažovať, dotvárať, vnímať… Online formu „istia“ kvalitne, zrozumiteľne a diskrétne spracované otázky. Stáva sa, že niekedy, na tie online, čakám pár dní, týždňov. Keď je to na diktafón, odpovede mám – po dohodnutej autorizácii – k dispozícii prakticky hneď. Učím sa pritom niektoré veci vydržať, prijať ich, a nevstupovať, kam nemám. Otázky formulujem väčšinou nadčasovo. Ide samozrejme aj o to, nakoľko pisateľsky zručný je človek na druhej strane.
Novinárka Mirka Ábelová v lete „hviezdila“, a bol to online rozhovor. Spevák Štefan Itcho Pčelár, ktorý jedáva, čo si jeho telo pýta, bol „podniknutý“ tiež na diaľku. Bol menej odhalený, no žiadaný.
Scenárista Boris Filan, ktorý mi poslal odpovede mailom, nesklamal, a ja som sa „vyhrala“ s otázkami. Nájdete ho pod titulkom „Zo Slovenska sa vytratil súkromný smiech“.
Tomi Kid: Trénujem aj cez bolesť, rozhovor bol rovnako prevedený online, pred jeho turné pre verejnosť „24 hodín boxu“.
A ukazuje sa mi, že záleží, nakoľko, kým, a v ktorom čase je rozhovor zdieľaný. Dávam do pozornosti aj tieto staršie, usudzujem, že podnetné rozhovory z roku 2013: Jem iné: O strave, ktorá lieči; MUDr. Lipták: Peniaze na automaty s Coca-Colou sa vždy nájdu, Soňa Holíková: Sme tu pre všetky mamičky, Szidi Tobias: Smútok je veľmi dlhá noc a Bambuľkin syn nepozná cukríkovú chorobu.
Ktoré odpovede ťa zaujali, „dostali“? Sleduješ aj ohlasy, čítanosť?
„Dostal“ ma určite rozhovor s poslancom Alojzom Hlinom – svojím „zemitým“ charakterom. Rezonoval čitateľsky, asi aj preto, že sme s ním prišli na Silvestra. Nebolo to plánované, počítala som s ním skôr, ale nakoniec som uvítala, že sa to odohralo práve takto.
V rozhovore s Magdou Vášáryovou ma oslovilo, že „pacienti by sa mali pýtať – a lekári by si mali nájsť čas na odpovede“, a že „stopercentná zhoda je len v rozprávkach a snoch“.
Kúzelný bol pre mňa rozhovor s fotografkou Erikou Litvákovou. S ňou som otázky pilotne skladala „tam a vtedy“, z hlavy. Na diktafón uviedla, že keď sa človek ráno naladí, možno neovplyvní to, čo ho počas dňa stretne, ale určite tým môže do veľkej miery ovplyvniť, ako na veci zareaguje. Je podľa nej na fotografovi, aby našiel polohu, keď sme skutočne sami sebou. A reálne, fotografovanie je jedna z mála činností, ktoré človeka donútia byť „tu a teraz“, v sústredení na to, čo sa deje. Človek sa tým môže dostať bližšie k sebe, a vidí tam výsledok… Reakcie ľudí na tento rozhovor boli rovnako pozitívne, ako naše stretnutie.
Silný pre mňa zostáva rozhovor s českým vydavateľom Tomášom Keltnerom, s názvom „Naša realita je len jednou z realít“. Podľa neho, najväčším darom, ktorý sami sebe môžeme dať, je – nechcieť si myslieť, že sme dokonalí… Pokiaľ máme otvorené oči, dozvieme sa, ako to s nami je. Ide o to, aby sme boli pripravení to prijať. A viera je to najdôležitejšie v našom živote, s čím by sme mali pracovať…
Choreograf Mário Radačovský, s ktorým som nahrala rozhovor, ma inšpiroval až tak, že tento rok pripravujem latino party pre zdravie. Mário robil v Montreali choreografické workshopy. Bývalý kapitán fínskej hokejovej reprezentácie Saku Koivu mal tiež, ako on, rakovinu, z ktorej sa vyliečil. Spojil sa s jeho nadáciou, a vytvorili spoločný galavečer. Vyzbierali vtedy spolu peniažky na prístroj do nemocnice.
Čítanosť a reakcie sú pre mňa stále s otáznikom – v súhre okolností, nastavenia a vedomia čitateľov, ktorých poznám, aj nepoznám. Pozriem si ich zbežne, ale „nekúpem“ sa už v tom, ako na začiatku. Na portáli sa túlam skôr článkami kolegov, dopisovateľov zvonku a medikov. Nepíšem sem sama…
Autorka fotografie: Erika Litváková
