Prostredníctvom románových postáv spisovateľ zobrazil s prekvapivou presnosťou priebeh epileptických záchvatov, spúšťače, a aj ich dôsledky. Dickens bol nenapodobiteľný rozprávač. Držal sa pravidla „píš o tom, čo poznáš“, no minulosť si chránil.
Koľko románových situácií sa zakladá na jeho vlastnej skúsenosti, sme sa dozvedeli až zo životopisu, ktorý po jeho smrti vydal John Foster. Známa je historka, podľa ktorej sa mu po smrti Charlotte Bronteovej dostala do rúk jej súkromná korešpondencia. Dickens ju rázne odmietol publikovať v časopise, pretože „vŕtať sa v intímnych veciach druhých ľudí je nechutné“. Napokon, s vyhýbaním sa nepríjemným informáciám mal skúsenosti od narodenia. Meno Charles totiž získal po starom otcovi, ktorý tesne pred vnukovým narodením musel utiecť z Anglicka, pretože ho usvedčili zo sprenevery armádnych peňazí. Rovnako, ako sa nehovorilo o rozpade jeho manželstva, keď sa zaľúbil do skoro o tridsať rokov mladšej herečky Ellen Ternantovej. (Jej príbeh krásne spracovala Claire Tomalinová v knihe The Invisible Woman – Neviditeľná žena). Takisto sa nevedelo ani o Dickensových skúsenostiach s epilepsiou.
Bozova prekvapujúca presnosť
Ešte v čase, keď sa podpisoval pseudonymom Boz, stal sa celebritou, známou prenikavým humorom a výstižným komentátorom rôznych spoločenských charakterov. Práve jeho schopnosť presne popísať postavy a situácie zaráža tak milovníkov literatúry, ako aj lekárov. V jeho dielach nájdeme až tri postavy trpiace epilepsiou – Monksa, Guster a Bradleyho Headstona. Podrobný opis epileptických záchvatov, ich príčin a spúšťačov aj ich následkov, viedlo viacerých literárnych historikov a aj lekárov k úvahám, či mal s epilepsiou aj osobnú skúsenosť.
Biľag epilepsie
Postavy s epileptickými záchvatmi v Dickensovej tvorbe majú zvláštny podtón. Edward Leeford, alias Monks je nevlastným bratom Olivera Twista. Vie, že jeho otec nechal závet, v ktorom všetko odkázal Oliverovi – avšak pri splnení podmienky: Oliver nikdy nesmie byť odsúdený, a tak ho chce zruinovať. Akoby postava Monksa nebola dosť úskočná, Dickens mu nadelil aj škaredosť a ako biľag epilepsiu.
Motív epilepsie znovu použil v postave slúžky Guster z románu Ponurý dom. Guster sa obáva, že ak by sa niekto dozvedel o jej nezvyčajných záchvatoch, prišla by o prácu. Hoci kniha vznikla na prelome rokov 1852 – 1853, ani dnes nám nie je tento pocit z epilepsie neznámy.
A nakoniec, postava Bradleyho Headstona sa objavuje v novele Náš starý spoločný priateľ. Kritik J. Hillis Miller o novele napísal, že je o „peniazoch, peniazoch, peniazoch a o tom, čo vo svete dokážu“. Čiže o ľudských hodnotách. Headstone v nich má zjavne chaos – na jednej strane je usporiadaný učiteľ, na druhej vášnivý žiarlivec, ktorý sa pokúsi utopiť svojho soka v jazere. Dickens používa epilepsiu ako náznak, že daný človek má v sebe čosi kriminálne, či ako znak mentálnej abnormality.
Otázka znie: vedel tak dobre opísať epileptický záchvat, pretože s ním mal osobnú skúsenosť? Na tom sa zatiaľ odborníci nedohodli. Naisto však vieme dve veci: bol výrečným rozprávačom a aj človekom, ktorý vedel veľmi dobre udržať svoje tajomstvá.
Tento článok vyšiel v tohtoročnom Neuro magazíne číslo 3-4. Ak máte záujem o celý časopis, môžete si ho objednať po kliknutí na obrázok.
Foto: telegraph.co.uk
