Vyštudovala muzikálové gymnázium Alkana a bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, začínala ako bábkoherečka. Do povedomia ľudí sa dostala najmä úlohou Anny v televíznom seriáli Druhý dych. Účinkuje aj na divadelných doskách Novej scény, dabuje, vie hrať na saxofón, a spieva džez a šansón. Janka Lieskovská pre portál SLOVENSKÝ PACIENT prehovorila aj o princeznách, javisku, pozlátku, jednom „oriešku“ a o svojom „raji“.
Rola princeznej. Nachádzate v nej seba?
Možno, keď som bola malá. Vtedy sme – až na malé výnimky – chceli byť všetky princezné (úsmev). Teraz ma – ako herečku – lákajú zložitejšie postavy. A vždy záleží aj od titulu. Predstavenie Princ a Večernica mám veľmi rada. Sú tam prekrásne piesne – je to celé čarovné, a ja sa veľmi teším, že máme na Novej scéne takýto krásny rodinný muzikál, ktorým môžeme potešiť aj tých najmenších.
Muzikál Mata Hari. Je pre vás iný, silný?
Každé jedno predstavenie je pre mňa iné. Som rada, že moja postava nie je taká tá typická, dobrá a všetko chápajúca mníška, ktorú si automaticky predstavíte. Dialóg, ktorý mám so Sisou Sklovskou, je veľmi silný a emotívny. Rovnako aj duet, ktorý spolu spievame. Asi najťažšie je pre mňa obsiahnuť na takej malej ploche veľkosť toho posolstva, bolesti a pohŕdania, ktoré moja postava prináša, a na základe ktorého obviňuje Matu Hari z chamtivosti až hyenizmu, keď sa neštítila ťažiť z vojny, a zapredala svoju vlasť pre svoj osobný prospech.
Svet muzikálu. Čo ste si odniesli z gymplu?
Zamilovala som si muzikál na celý život. Robili sme strašne veľa krásnych vecí; naučila som sa disciplíne, mala som možnosť získavať prax na javisku hneď od začiatku. To je obrovská vec a skúsenosť na nezaplatenie. Boli sme úžasná partia, a ja som získala základy vo všetkých 3 zložkách muzikálu – v speve, tanci, herectve – z čoho ťažím dodnes.
Bábkoherci v nemocniciach. Viete o nich?
Samozrejme. Mnohí sú moji veľmi dobrí kamaráti, a ja ich strašne moc obdivujem za to, čo robia. Ja sama som mala možnosť zažiť atmosféru predstavenia v nemocnici, keď sme počas vysokej školy chodili s jedným bábkarskym predstavením po celom Slovensku a navštevovali deti v krízových centrách, detských domovoch, a aj v spomínaných nemocniciach. Boli to strašne silné a emotívne chvíle. Raz sme hrali pre deti priamo na onkológii. Nedá sa povedať, že by som to veľmi zvládala. Nevedela som sa odstrihnúť od toho obrazu, ktorý som tam videla. Vtedy som si uvedomila, že ja toto robiť nemôžem, a preto sa pokúšam pomáhať všetkými inými spôsobmi.
Kontakt s divákmi. Vnímate, ako reagujú?
Vždy je to o energii, ktorá prúdi medzi javiskom a hľadiskom. Keď toto prepojenie funguje, predstavenie má zrazu úplne iný rozmer, a cíti to divák, aj herec na javisku. Nedá sa to veľmi ovplyvniť – je to niečo medzi nebom a zemou. Čarovný moment, ktorý robí naše povolanie výnimočným. Vždy som dojatá, keď na konci predstavenia cítim od divákov istú spätnú väzbu, a že ich daný titul hocijakým spôsobom oslovil a zasiahol. Stačí jeden taký divák. A už vtedy to má zmysel!
Pódioví kolegovia. S kým si najviac sedíte?
V divadle Nová scéna som našla naozaj úžasné zázemie. Je to taký môj divadelný domov. Cítim sa medzi týmito ľuďmi veľmi dobre, a je mi obrovskou cťou stáť s hercami, ako je napr. p. Čálik, p. Mistrík, p. Kaprálik, na jednom javisku. Mám možnosť sa od nich učiť, a úplne najkrajšie je pre mňa vnímať z ich strany rešpekt a oporu. Rovnako dobre sa cítim aj s mladším osadenstvom. Máme v divadle naozaj mnoho šikovných a talentovaných mladých ľudí, ktorí sú mi zároveň ľudsky blízki. Čo viac si priať (úsmev)?
Neustále čeliť bulváru. Zžili ste sa s tým?
Stále nie, a myslím, že táto chvíľa ani nikdy nenastane. Ja som typ, ktorý sa v súkromnom živote cíti najlepšie v postave „šedej myšky“, ktorá si môže žiť svoj život slobodne, a bez zbytočnej pozornosti médií. Tento náš osobný svet je veľmi krehký. Je prirodzené, že si ho chce človek chrániť. Tlak nášho povolania je už aj tak dosť veľký, a keď do toho prídu občas naozaj absurdné telefonáty a články od novinárov, ktorí nemajú zábrany zneužiť a využiť všetko, len pre svoju 3-dňovú senzáciu, je vám z toho celého smutno. Občas sa aj ja pýtam samej seba – čo ja v tejto brandži robím? Či na to mám žalúdok, a či to naozaj chcem. Človek, ktorý to nezažil, naozaj nemá predstavu o dani, ktorú musia mediálne známi ľudia platiť, aj keď to všetko navonok vyzerá strašne krásne.
Bolesti. Zvládate, alebo idete k lekárovi?
Ja som pacientka, ktorú názor lekára upokojí. Aspoň viem, čo sa deje, a nevytváram zbytočne žiadne hororové scenáre. Najväčší problém mi robí migréna, ktorá ma občas prepadne. Vtedy cítim absolútne zúfalstvo, a môj deň pre mňa v tej chvíli skončil. Nie som schopná ničoho. Takýto pocit bezmocnosti je pre mňa asi najhorším stavom.
Wellness, knižka a pohyb. Sú vám blízke?
Wellnes? Joj, tak to je úplne môj svet (úsmev). Tam sa pre mňa zrazu všetko spomalí, opadne stres, a ja cítim absolútnu harmóniu a vyrovnanosť. Milujem všetky tie vône, upokojujúcu hudbu, teplo, a ak si po nejakej príjemnej masáži sadnem s voňajúcim čajom k dobrej knihe, je pre mňa v tej chvíli raj na zemi (úsmev). Čo sa týka pohybu, preferujem skôr prechádzky po lese, a najaktuálnejšie som prišla na chuť plávaniu.
Benefičné predstavenia. Máte za sebou?
Vždy, keď je možnosť, snažím sa využiť aj to „pozlátko“ nášho povolania trošku zmysluplnejším smerom, a pomôcť tak ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. V mnohých prípadoch sa to dá už aj tým spôsobom, že svojou prítomnosťou na nejakej akcii zviditeľníte a podporíte určitý projekt alebo snahu ľudí, a prinesiete aspoň trochu radosti a možno aj nádeje tam, kde sa už začala vytrácať. S týmto zámerom som sa zúčastnila napríklad na benefičnom koncerte Úsmevu ako dar, kde som spievala. Taktiež komunikujem s neziskovou organizáciou Plamienok, a práve v týchto dňoch som sa zapojila do projektu online darcovstva www.Ľudiaľuďom.sk, kde sa prostredníctvom aukcie snažíme získať peniaze pre 15-ročného Marcelka, ktorý bojuje s onkologickou recidívou… V takýchto prípadoch nikdy neváham pomôcť, ak môžem.
Životný štýl a time manažment. Stíhate?
Toto je pre mňa neustály oriešok – tak, ako sa Lieskovská volám (smiech). V našom povolaní máte obdobia, kedy sa toho veľa nedeje, alebo potom také, že neviete, čo skôr. Nikdy to nie je vyvážené. A preto – udržať si rovnováhu je veľmi ťažké. Snažím sa v tých náročnejších obdobiach neprepadať stresu, rozložiť si sily a zvládať únavu, no nie vždy sa mi to darí. Na druhej strane, v tých obdobiach ticha musíte zostať neustále v kondícii, aby ste vedeli ihneď naskočiť na tie iste obrátky, keď sa niečo nečakane objaví. Našťastie je moje povolanie aj mojím koníčkom, takže aj keď je toho naozaj veľa – som šťastná!
Fotografie: Peter Frolo, make up a styling: Alena Schultzová, zdroj: MediaPro Entertainment.
