Jeden z najvýznamnejších slovenských hokejistov na prelome storočí, martinský rodák Zdeno Cíger (1969), ktorý sa po skončení hráčskej kariéry stal aj úspešným trénerom (bratislavský Slovan s ním získal dva tituly majstra Slovenska), sa v súčasnosti venuje mladým hokejovým talentom. Trojnásobný bronzový medailista z MS v hokeji (2x s československou reprezentáciou, 1x so Slovenskom) vedie vlastnú hokejovú školu pre deti od 11-14 rokov v areáli na Drieňovej ulici v Bratislave. Dlhoročný legionár v kanadsko-americkej NHL, kde si predovšetkým v klube Edmonton Oilers získal veľký rešpekt vedenia aj fanúšikov, sa pre portál SLOVENSKÝ PACIENT zamýšľa nad smerovaním slovenského hokeja, zodpovednosťou každého rodiča za zdravie svojich detí, a objasňuje, prečo odišiel z vrcholového hokeja možno o niečo skôr, než by si to slovenskí fanúšikovia želali.
Sedem rokov po skončení profesionálnej kariéry pôsobíte navonok stále rovnako. Ako ste to dosiahli?
Žijem dosť aktívny život, snažím sa veľa športovať. Tým, že teraz robím s deťmi, ony mi dávajú energiu. Síce mi to zaberie veľa času, niekedy sú to aj stresy, človek sa naháňa, ale potom vidíte tú energiu, čo vám deti prinesú, ten ich úsmev… A doma máme s mojou partnerkou trojročnú dcérku, ktorá je taká živá, že keď prídem od týchto detí, dá mi ešte aj ona zabrať.
Vyhľadávate občas fyzické vypätie, ktoré sa približuje vrcholovému športu? Potrebujete to?
Mal som s tým problémy po skončení kariéry – asi tak dva roky, bojoval som s tým… Veľa rokov strávených v profesionálnom hokeji spôsobilo, že telo bolo naučené, aby vydalo energiu, aby šlo do extrému. Na konci kariéry som sa niekedy cítil dosť zle – už mi ten extrém nerobil dobre, a preto som aj skončil s hokejom. Teraz som spomalil: stačí mi ísť na hrádzu, na bicykel, prejsť sa po lese, zahrať si tenis, ľahko si zastrieľať na bránku, ľahko si zahrať. Ale už ma neláka extrémny šport, ktorým by som sa zničil. Myslím, že odchod z vrcholového športu mi veľmi pomohol.
Zanechal vám profesionálny hokej nejakú trvalú pamiatku? Pociťujete určité obmedzenia?
Mal som dosť veľké problémy s chrbátom – ten profesionálny šport sa na niečom musel odraziť. Keď som hrával, mával som stavy, že ma pochytili spazmy; mal som úplne zablokovaný chrbát, nervy, ruky, nohy mi tŕpli. Dnes dokážem odohrať ľahší zápas, napríklad tenisový.
Spolu s partnermi ste založili hokejovú školu pre mladé talenty. Hlavný motív, hlavný cieľ?
Začalo sa to tým, že sa celé roky bavíme o tom, ako hokej zanedbáva deti, ktoré na to nemajú. Na toto sme sa zamerali – dostať k hokeju deti, ktoré si nemôžu kúpiť výstroj, zaplatiť poplatok v klube, na štadióne. Zamerali sme sa na túto vrstvu detí, a doteraz je veľký záujem, deti sa nás držia. Za dva roky našej činnosti deti dosahujú dobré výsledky, som veľmi spokojný.
Kto sa k vám môže prihlásiť?
Hocikto. Prídu sem rôzni ľudia. Je ťažké hodnotiť, kto dnes patrí k slabšej sociálnej vrstve. V tejto dobe je veľa ľudí istým spôsobom oslabených. Aj keď sú obaja rodičia zamestnaní, všetko je také drahé, že je ťažké uživiť rodinu, a dať ešte niečo navyše. Väčšina rodín na Slovensku už patrí k tej slabšej vrstve. My týmto deťom nemôžeme všetko zaobstarať, no hlavne nech športujú, nech nesedia doma, za počítačom, pred telkou. Na dve-tri hodiny im vieme zabezpečiť zaujímavý program.
Skúmate zdravotný stav prihlásených chlapcov?
Rodičom odporúčame návštevu lekára, aby dali deťom urobiť testy. Nie sme hokejový klub, ktorý má aj lekára. Toto nechávame na rodičoch. Hoci mám pomocníkov – teraz mi napr. s chlapcami chodí pomáhať aj Mišo Hreus, je s nami už druhý týždeň -, dokonca aj rodičia mi pomáhajú, nedokážem riešiť, skúmať zdravotný stav detí. Rodičia by ale mali vedieť, v akom stave sú ich deti.
Okamžite po skončení kariéry ste sa stali trénerom Slovana, a hneď úspešným. Teraz zase vediete mladých hokejistov. Považujete sa za dobrého psychológa?
Nikdy si netrúfam hodnotiť sám seba. Doteraz som tu mal nejakých 35 detí, a zatiaľ som ich udržal. Tretí rok zostali u mňa – určite to nie je náhoda. Snažím sa ich motivovať, a myslím si, že mám s nimi celkom dobrý vzťah.
Vrátite sa do mužského hokeja? Čo by vás primälo k „návratu“?
Mužský hokej som nezavrhol. Keď sa v Bratislave postavila nová hala, a Slovan začal hrať KHL, cítil som sa trošku odvrhnutý, že som nebol zapojený do tohto veľkého projektu. Ale s odstupom času to už beriem inak. Momentálne si robím veci podľa seba, deti majú výsledky, a ja sa teším z každého ich úspechu. A je to také kľudnejšie. Profesionálny hokej predsa len prináša veľa stresových situácií, je na vás väčší tlak, zažil som to. Samozrejme, keby prišla nejaká zaujímavá ponuka… Trochu sa však bojím našej ligy; stráca na úrovni, kluby nie sú dobre zabezpečené. Urobia s vami zmluvu, ale potom majú problémy dodržať termín výplaty. Takisto od hráčov nemôžete požadovať veľké výsledky, keď nedostávajú peniaze.
Viete si predstaviť, že by ste prevzali reprezentačné mužstvo, možno aj „rozvojovej“ hokejovej krajiny?
Nebál by som sa toho. Situácie riešim spontánne. Keď príde nejaká ponuka, buď ma to hneď nadchne a nešpekulujem, alebo ma to vôbec nezaujme, a poviem nie.
Máte trojročnú dcéru. Kto dohliada na to, aby jedla predovšetkým zdravé veci?
S mojou priateľkou Xéniou sa stravujeme zdravo. Mne dlhé roky chutí zdravá strava. Jem zeleninu, ovocie, mäsu sa dosť vyhýbam – viacmenej jedávame len ryby, sem-tam divinu. Je to už automatické, za tie roky sme sa naučili takto jesť. Klobásku si občas dá každý, keď má na ňu chuť. Ale v našej chladničke by ste vždy našli hlavne zeleninu a ovocie. Preto sa aj naša dcéra stravuje zdravo.
Slovenské deti zatiaľ nie sú také obézne, ako deti zo „západu“. Dosť rýchlo však k tomu smerujú. Kto za to môže najviac – rodičia, školy, nepostihnuteľní obchodníci a médiá, štát?
Rodičia sú základ, a odmalička svojím deťom vštepujú aj tú stravu. Deti len opakujú, čo doma vidia – vidia, čo sa doma je, a tu sa to začína. Ustriehnuť potom, čo je na ulici, v škôlke, v škole, v živote, to už rodič ťažko dokáže. Ale dieťa sa každý deň vracia domov, najviac času je doma s rodičmi, a preto tu treba klásť dôraz. Uvediem príklad. Keď ideme s deťmi niekam von, na turnaje, a vidím, čo jedia, tak ich upozorním. My sa snažíme pri výjazdoch zostavovať vhodnú stravu. Na niektorých deťoch je ale vidieť, že na to nie sú naučené. Tie, ktoré sú u nás už dlhšie, rok-dva, tie už s tým nemajú problémy. Niekedy „uletia“ aj ony, pojedia nejaké tie sladkosti, hotdogy. Ale to tiež patrí k tomu detskému svetu. Pokiaľ to nie je pravidelné, je to v poriadku. Ale my, všetci dospelí, im musíme ukazovať cestu, aj keď ich nemáme vždy na očiach. Samozrejme, keby televízna reklama občas spomínala aj niečo zdravé, malo by to na deti svoj účinok.
Nepokúsite sa ešte o syna?
Zatiaľ to tak necítim. Z prvého manželstva mám už dospelú dcéru, ktorá má 26 rokov. S mojou terajšou partnerkou sme spokojní s tým, ako je to teraz. Ale možno k tomu ešte príde, možno „zabojujeme“. Nebránim sa tomu.
Čo by sa malo zmeniť na súčasnom slovenskom hokeji?
Potrebujeme lepší výber hráčov. Je slabá konkurencia, lebo sa všetko tlačí cez peniaze. Rodičia tlačia na vedenie klubu, na trénera, a tréner potom nemá právomoc. Kedysi to bol „Boh“, otec tých detí, on mal určiť, kto je dobrý, kto má viac trénovať, v ktorej päťke bude hrať. Toto všetko sa teraz melie, všetci to niekam tlačia, sú nervózni, všetci chcú mať dieťa v NHL. Hádajú sa, bijú medzi sebou na tribúnach, je to otrasné… A deti, ktoré majú talent, ktoré chcú na sebe pracovať, majú energiu, rastú každým dňom, tie nakoniec nemusia dostať šancu. Toto by sme mali riešiť.
25. augusta slávnostne otvoríte športový areál na Drieňovej ulici v Bratislave. Čo ste pripravili pre návštevníkov?
Začali sme v nejakých podmienkach, teraz sme sa presťahovali do väčšieho, do lepšieho, máme viac priestoru… Otvárame nový, viacúčelový areál na Drieňovej ulici v Bratislave, kde sme vybudovali podmienky pre rôzne športy. Návštevníkom chceme ukázať, čo všetko sa tu dá robiť. Deti sa tu môžu venovať hokeju, hokejbalu, inline-hokeju, basketbalu, volejbalu, stolnému tenisu, je tu veľké futbalové ihrisko, bežecký ovál, sú tu tenisové kurty, novovybudované fitnesscentrum. Nie je to teda špecifikované len pre hokej. Hoci som hokejista, a najradšej by som vyhľadával mladých hokejistov, mladý športovec – a teda aj hokejista – potrebuje všestrannosť. Slávnostné otvorenie areálu o 15:00 by mali prísť podporiť aj niektorí chlapci z NHL – mená zatiaľ nevieme. Dúfame tiež, že príde niekto z víťazov tohtoročného Stanley Cupu.
(SLOVENSKÝ PACIENT prinesie reportáž z otvorenia športového areálu na Drieňovej ulici).
Foto: archív HC Slovan Bratislava
