Janko Satinský je absolventom vyššieho odborného štúdia v odbore počítačové systémy, za čo mu prináleží titul DiS za menom. Rád občas niečo napíše, je hrdým dobrovoľníkom, má svoje plusy aj mínusy, ako každý iný človek. A má jeden bonus. Ako o sebe sám rád hovorí – je blázon. Neformálne sme sa porozprávali.
Keď váš otec, známy herec, komik a spisovateľ Július Satinský vážne ochorel, čo ste vo veku chalana prežívali?
Pre mňa nebol môj otec hercom či komikom, a jeho popularitu som vnímal, a doteraz čiastočne vnímam, skôr ako niečo, čo mi neraz prinieslo praktický problém. Ako sa hovorí, obuvníkove deti chodia bosé, a syn mäsiara je neraz vegán. Jeho choroba, a následná smrť mi pomohla zracionalizovať si prístup k nej. Podľa môjho názoru sa nie nadarmo hovorí, že jediná smrteľná choroba je život.
Sú situácie, kedy vám otec chýba?
Samozrejme, myslím si, že každý človek, ktorý nás opustí, a bol nám blízky, nám následne chýba. Je však podľa mňa dobré, pretaviť to do príjemného spomínania s priateľmi pri káve, a nie len bezbreho trúchliť.
Aké gény ste po ňom zdedili?
Oči, nos – to sú tie biologické črty. Čo sa týka tých ostatných – nedá sa poprieť, že viem rovnako nahnevať mamu. Ľudia, ktorí ma poznajú, a najmä najbližší, sa budú smiať, lebo som ohromný bordelár; no ja si nedám uprieť istú mieru pedantnosti a záľubu v upratovaní. Tiež by som sa po tatovom vzore v niektorých obdobiach označil za ranostaja, ktorý si rád po obede pospí.
Blogujete, píšete lyrickú prózu… Ktoré témy vás oslovujú?
Píšem dosť emotívne, čiastočne sa moja próza blíži surrealizmu. Môžeme ju však nazvať aj psychiatrickým žargónom – slovný šalát.
Máte skúsenosť s duševným ochorením… Poviete nám viac?
Trpím schizoafektívnou psychózou, resp. poruchou. Nevyznám sa, žiaľ, v terminológii, no viem, že súčasná psychiatria zavádza trend zjemňovania názvov/označení duševných chorôb. Tento trend je mne osobne proti srsti: príde mi nezmyselný a kontraproduktívny. Podľa mňa je totiž dôležitejšie, aby ľudia vedeli, o čom duševné choroby sú, a nie, ako ich nazveme, aby sme boli čo najkorektnejší.
Pozitíva a negatíva psychiatrie v období hospitalizácie – spomeniete si?
Bolo ich viacero, a ja ich celkovo beriem pozitívne. Priznám sa, že mne pobyt na psychiatrii príde ako príjemný relax za mrežami, ktoré ma chránia pred ľuďmi, a hlavne problémami vonku.
Vaša mama je lekárka. Pomáha vám to, alebo skôr naopak?
Každá minca má dve strany.
V závere otvoríme tabu-tému našej krajiny. Pomysleli ste niekedy na samovraždu?
Určite áno, pomyslel. Ale keďže vôbec nemám istotu, či by potom bolo niečo lepšie, alebo skôr naopak, tak podľa mňa je to rozhodne priveľký risk (úsmev).
Čím práve žijete? Kam „asi“ smerujete? Podelíte sa s nami o to?
Nuž, keď už som sa podujal na tento rozhovor, veru, podelím sa. Mám prácu na dohodu, no hľadám si prácu na TPP v oblasti IT, ideálne na pozícii administrátora v menšej firme s približne 100 pracovnými stanicami. Čo ma ale aktuálne napĺňa najviac, je dobrovoľníctvo. Spolupracujem so Zelenou hliadkou, kde ako dobrovoľníci čistíme mesto od odpadu, a potom tlačíme na mesto a samosprávy, aby napríklad osadili koše, zabezpečili nám kontajner na odpad, aj jeho odvoz. Tiež sa rád zúčastňujem akcií Cyklokoalície.
Ďakujem, a nech sa darí.
