Mať „depku“ – sa stáva akýmsi módnym znakom mestského človeka. Pochmúrna nálada však zďaleka nevyjadruje trápenie, ktoré pociťujú ľudia trpiaci diagnózou ťažká depresia. Rozprávali sme sa o tom s primárom mužského oddelenia II. Psychiatrickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, MUDr. Daliborom Janoškom.
Zo starších zdrojov vyplýva, že ťažkou depresiou trpia oveľa častejšie ženy než muži. Je to naozaj tak?
Depresie vo všeobecnosti sa častejšie vyskytujú u žien. Treba však rozlíšiť, čo rozumieme pod pojmom „ťažká depresia“. Máme na mysli presne defi novanú diagnostickú kategóriu v psychiatrii alebo ide o ťažkú depresiu v zmysle subjektívneho prežívania daného človeka? Podľa toho sa aj pomer ženy – muži mení. Napríklad, niektoré zdroje uvádzajú, že ženy trpia depresiami štyrikrát častejšie než muži. Za posledných 10 rokov sa ale toto číslo zmenilo. Ukazuje sa, že u mužov sú často depresie prekryté závislosťou, najčastejšie od alkoholu. Ženy s depresiou sa častejšie liečia, prípadne zneužívajú lieky, alebo chodia po rôznych „liečiteľoch“. Muži, naopak, majú často pomerne jednotný postup – uchýlia sa k alkoholu. Neraz sa stáva, že u pacienta, ktorý sa začne liečiť pre problém s alkoholom, sa ukáže ako prvotný spúšťač práve depresia. Ak si tieto kritériá vyčistíme, možno povedať, že ženy trpia depresiou dvakrát častejšie než muži.
Čím to je, že sa depresia vyskytuje častejšie u žien než u mužov? Spôsobujú to hormóny, alebo sú muži emocionálne oploštenejší?
Nemyslím si, že muži by mali plytšie emócie, no zdá sa, že ženy a muži zvyknú rozdielne prežívať svoje obavy. Starostlivosť o rodinu, deti, domácnosť, pokiaľ je výhradne na ženách, môže vplývať na rozvoj depresie. Na druhej strane muži sú v strese z toho, aby dokázali rodinu fi nančne zabezpečiť. Zaujímavé pritom je, že na prvý pohľad by sme si mohli myslieť, že depresie sa budú častejšie vyskytovať u slobodných, nezadaných žien. V skutočnosti je to naopak.
Naznačili ste, že psychiatria má pomerne presnú definíciu toho, čo je ťažká depresia. Ako sa dá charakterizovať?
Najprv treba vysvetliť, že rozlišujeme viacero typov a podtypov depresií a podľa toho sú defi nované aj diagnostické kritériá. Ťažká depresia sa môže vyskytnúť iba ako jediná epizóda takéhoto vážneho stavu, ale môže byť aj rekurentná, to znamená, že chorý zažíva viacero epizód v zmysle ťažkej depresie počas života. Ďalej sa depresia môže spájať s rôznymi psychotickými stavmi a podobne. Okrem depresívnej nálady – apatickej, melancholickej a pocitu prázdnoty sa môžu vyskytovať pri depresii aj závažné pocity viny a sebaobviňovania, problémy s jedlom, nedostatok aktivity, nespavosť, poruchy denného cyklu a podobne. Najzávažnejšími príznakmi sú samovražedné myšlienky alebo pokusy, dokonca sa môžu vyskytnúť až v takej miere, že daný človek do samovražedného pokusu včlení aj svojich blízkych, keď sa chorému zdá svet taký hrozný, že chce zniesť zo sveta nielen seba, ale aj deti alebo partnera.
To sú šokujúce prípady, ktoré sa potom dostávajú do hlavných správ, a susedia či priatelia sa v nich čudujú, ako sa to mohlo stať, veď nikto nič nepozoroval. Môže byť ťažká depresia naozaj taká skrytá?
Laici naozaj často nevedia depresiu rozpoznať. Často vidia človeka iba ako unaveného, vyčerpaného, ktorý nemá o nič záujem, prípadne je lenivý. Niekedy sa môže stať, že človek s depresiou sa neprejavuje takto, ale trpí silnou úzkosťou, zo všetkého má obavy. Zriedkavejšie sa vyskytujú prípady tzv. popôrodnej depresie, ktorá sa môže pomerne rýchlo vystupňovať. Keď už niekto má stanovenú diagnózu depresie, blízki spravidla bývajú poučení o tom, na čo dávať pozor, aké môžu byť varovné signály, ktoré naznačujú, že stav pacienta sa zhoršuje.
Okrem toho, že muži zvyknú depresiu prekrývať alkoholom, líšia sa nejako jej prejavy u mužov a žien?
Nemožno to paušalizovať. Aj u žien sa môže depresia zakrývať zvýšenou konzumáciou alkoholu až závislosťou od neho. Ak by som mal predsa len nejako zovšeobecňovať, možno by sa dalo povedať, že mužská depresia sa o niečo častejšie prejavuje rozladenosťou, mrzutosťou. Takto sa prejavuje hlavne u starších mužov, ktorí potom vyzerajú ako zatrpknutí a nevrlí. Chcem ale upozorniť, že takto isto sa môže depresia prejavovať aj u žien,a naopak u mužov úzkosťou alebo depresívnou náladou.
Priveľmi ustráchaná staršia žena a večne namrzený starší muž – to sú pomerne časté obrazy, ktoré mnohí poznáme. Akoby to patrilo k starnutiu…
To je práve omyl. Depresia, úzkosť ani mrzutosť nie sú normálnou súčasťou staroby. Starší ľudia môžu byť šťastní a mať plnohodnotný život ako hocikto iný. Iste, spomínané stavy môžu byť často psychologicky zrozumiteľné – ak ide o človeka, ktorý žije sám, odišiel mu najbližší partner, deti majú svoje vlastné životy – a môžu viesť k rozvoju depresie.
Otázkou je, kedy a ako môžeme zasiahnuť, ak toto pozorujeme na niekom blízkom?
Je to zložité. Mnohí ľudia vedia totiž depresiu dlho cielene zakrývať. Myslia si, že ich blízki by sa zbytočne trápili, robili si starosti, nechcú byť na obtiaž. Keď však pozorujeme, že častejšie hovoria o pocite zbytočnosti, že sa takto už ďalej nedá, vyčítajú si rôzne veci, nevedia sa potešiť z vecí, ktoré im predtým robili radosť – vtedy by sme naozaj mali citlivo vysvetliť nášmu blízkemu, aby vyhľadal odbornú pomoc. Našťastie, situácia a predsudky voči psychológom a psychiatrom sa za posledné roky dosť zlepšili. Prispieva k tomu aj osveta, že súčasné moderné antidepresíva dokážu skutočne výrazne pomôcť. Depresívny človek totiž naozaj trpí. Neraz sa nám stane, že si pacienti po liečbe pochvaľujú návrat do plnohodnotného života a vravia si „škoda, že som neprišiel skôr“. Stále zdôrazňujeme, že depresia neznamená šialenstvo, alebo že je niekto blázon, keď ochorie na depresiu a potrebná je liečba na psychiatrii. Pomáha aj to, že najmä mladšia generácia praktických lekárov sa školí v rozpoznávaní stavov depresie a môžu buď sami nasadiť vhodný liek, alebo pacienta odporučiť k skúsenému odborníkovi. Takáto sprostredkovaná cesta môže byť schodnejšia, ako niekomu povedať „si nejaký čudný, choď s tým na psychiatriu“. Treba si uvedomiť, že depresia sa môže vyskytnúť u hocikoho a v akomkoľvek veku. Môže sa prihodiť každému z nás.
Nakoľko je pravdepodobné, že človek, ktorý je v relatívnej pohode, dostane po odchode do dôchodku ťažkú depresiu?
Majme na pamäti, že depresiu môžu spustiť aj určité vnútorné pochody, nielen vonkajšie okolnosti. Existujú depresie, u ktorých nebola spúšťačom nejaká ťažká životná situácia a podobne. Takže v tomto prípade by som chcel skôr zdôrazniť význam „prevencie“ – prípravy na odchod do dôchodku. Ak človek náhle prestane pracovať, príde o možnosť nadobúdavania peňazí a stratí dlhoročný životný stereotyp, kontakty s ľuďmi, môžu ho prepadnúť pocity zbytočnosti, prázdnoty. Preto je dôležité pripravovať sa na odchod do dôchodku. Zamerať sa na svoje záujmy, koníčky, plány do budúcnosti a takto si robiť akúsi priebežnú psychohygienu.
Muži neradi chodievajú k lekárom. Čo býva ten zlomový moment, keď sa predsa rozhodnú vyhľadať vašu pomoc?
K nám na kliniku sa často dostávajú pacienti vo vážnych stavoch, keď sa u nich vyskytujú závažné samovražedné myšlienky alebo pokusy. No ak máte na mysli vyhľadanie psychiatra vo všeobecnosti, zdá sa mi, že muži ho vyhľadajú najčastejšie na podnet rodiny, ktorá pozoruje, že zlyháva v bežných činnostiach, že sa zmenila jeho povaha, že trpí…
Čo sa stane, keď sa k vám pacient dostane?
Je to rôzne podľa toho, či ide o pacienta, ktorý sa na depresiu lieči už dlhší čas alebo či ide o pacienta, u ktorého sa vyskytla depresia prvýkrát, tiež či sú pridružené iné ochorenia alebo problémy (napríklad s alkoholom).U mnohých ľudí sa samovražedný pokus spája s užitím alkoholu na odvahu, čiže aj tento stav treba zvažovať pri nasadení liečby. Spravidla najprv dostane pacient v takomto stave like na upokojenie, aby sme mu uľavili od úzkosti,napätia, nervozity, prípadne nesmiernej únavy. Ľudia s ťažkou depresiou tiež často trpia nespavosťou, stabilizácia denného rytmu je preto veľmi dôležitá.
Ako rýchlo dokážu antidepresíva pomôcť?
Účinok moderných liekov sa začne prejavovať po dvoch týždňoch. Ak je chorý vo vážnom stave, to znamená že sa, napríklad, pokúsil vziať si život, na preklenutie tohto obdobia užíva aj upokojujúce lieky, ktoré ho zbavia úzkosti a napätia.
Môžu pacienta s ťažkou depresiou, ktorý je na psychiatrickom oddelení, navštevovať príbuzní?
Môžu, je to dokonca žiaduce, no vždy si pýtame súhlas chorého.
Je možné, že okolie – hoci nevedomky – prispelo k zhoršeniu depresie u daného človeka? Využíva sa aj u nás skupinová či rodinná terapia?
Stáva sa, že príbuzní hovorievajú človeku s ťažkou depresiou, aby sa „vzchopil, vzmužil“,aby nebol lenivý a neuvedomujú si, že on to prosto nevládze, nezvláda. Takto sa môže jeho pocit viny ešte prehlbovať. Aj dobre myslená rada môže byť škodlivá. Preto sa snažíme rodinu alebo blízke osoby poučiť, vysvetliť im, čo by asi mohlo chorému pomôcť, čo mu môžu hovoriť a čo určite nie. Podpora blízkych je dôležitou súčasťou liečby. Ak je to kapacitne možné, robí sa terapia príbuzných aj na našom pracovisku. Rodinnej psychoterapii sa venujú aj rôzne denné stacionáre a iné pracoviská, ktoré príbuzným odporúčame. Treba si uvedomiť, že ťažká depresia výrazne ovplyvňuje nielen život chorého, ale aj jeho okolia. Obzvlášť, ak ide o prípad spojený s pokusom o samovraždu. Vtedy je terapia dôležitá aj pre najbližších.
Aké sú tie základné zakázané vety, ktoré by chorému mohli stav zhoršiť namiesto toho, aby ho zlepšili?
Určite výčitky typu: prečo si to urobil, čo si nám to spravil, čo teraz povedia susedia, čo mám povedať v práci, teraz prídeš o zamestnanie, veď si veriaci človek, teraz tá hanba v dedine, tu si medzi bláznami a budeš mať stále tú nálepku… atď. Naopak, treba zdôrazňovať pozitívne aspekty: hlavne, že si sa dostal z najhoršieho, že sa ti dokázalo pomôcť, tešíme sa na teba doma, veríme, že to zvládneš… Upozorňujeme aj na nevhodnosť podceňovania, keď sa chorý začne uzdravovať. Napríklad, keď uvažuje o návrate do práce alebo k záľubám, iste nepomáha, ak sa blízki vyjadrujú v zmysle: čo ty by si už v záhrade mohol, kde by si chcel chodiť, veď toto máš navždy, na to zabudni… Keď pacient dostane takého „kvapky“ od najbližších, môže sa stať, že aj po mesiaci úspešnej a fungujúcej liečby zasa padne na dno.
Ak hovoríme o ťažkej depresii, ako dlho sa asi užívajú antidepresíva?
Na to je ťažko odpovedať, pretože je to veľmi individuálne a závisí to od typu ťažkej depresie, o čom sme hovorili vyššie a od ďalších faktorov. Treba si však uvedomiť, že antidepresíva nie sú antibiotiká, nestačí vybrať tabletky za týždeň a ako šibnutím čarovného prútika sa človek uzdraví. Pacientom hlavne pripomíname, aby boli v užívaní liekov dôslední a nevysadzovali si ich sami, bez vedomia lekára. Našťastie, moderné lieky nemajú nejaké výrazné nežiaduce účinky, ktoré by pacientov obmedzovali. Ľudia môžu pri ich užívaní pokojne pracovať. V prípadoch prvej epizódy ťažkej depresie sa odporúča užívať lieky zhruba rok – dva, potom sa začnú cielene vysadzovať pod dohľadom lekára, ktorý sleduje, či sa stav pacienta nezhoršuje.
Prečo je dôležité, aby pacient lieky vysadzoval s vedomím lekára?
Pretože liečba depresie trvá dlho. Niekedy sa chorému zdá, že jeho stav sa už zlepšil, no jeho stav v skutočnosti ešte nie je stabilizovaný. Depresiu treba vnímať aj na biochemickej úrovni – nejde o dočasnú stratu nálady, ako keď mnohí ľudia s obľubou hovoria „mám depku“ aj v prípade, že ide iba o krátke zhoršenie nálady, pretože sa im prihodila napríklad nepríjemnosť v práci atď. Na ťažkú depresiu nepomáha „vyrozprávať sa“. Je to ochorenie, ktoré narušilo jemnú rovnováhu určitých chemických látok v mozgu a ich stabilizácia si vyžaduje čas. Na druhej strane, v prípade rekurentnej depresie, ktorá sa vyskytuje vo vracajúcich sa epizódach je potrebné užívať lieky dlhodobo, možno ho prepadnúť pocity zbytočnosti, prázdnoty. Preto je dôležité pripravovať sa na odchod do dôchodku. Zamerať sa na svoje záujmy, koníčky, plány do budúcnosti a takto si robiť akúsi priebežnú psychohygienu.
Aké sú najčastejšie vedľajšie účinky antidepresív?
Nedôvera k tomuto typu liekov vznikla na základe starých antidepresív, „tricyklík“, ktoré mali veľa a pomerne závažných nežiaducich účinkov. Potom prišli na trh novšie antidepresíva (SSRI), ktoré ich mali oveľa menej, avšak niektoré sa ukázali až po dlhodobom užívaní – napríklad znížený sexuálny záujem. Súčasné moderné antidepresíva sa snažia mať čo najmenej nežiaducich účinkov. Antidepresíva nie sú medzi sebou voľne zameniteľné, pretože sa líšia určitými špecifi ckými vlastnosťami, pre ktoré účinkujú dobre u jedného typu pacienta, no horšie alebo vôbec u iného. K najčastejším nežiaducim účinkom, ktoré pacientom prekážajú, patria bolesti hlavy, nevoľnosť od žalúdka a znížené sexuálne funkcie. Súčasný trend vo vývoji antidepresív nie je orientovaný na zvyšovanie účinnosti lieku – pretože tá je dobrá – ale na zmenšovanie spomínaných nežiaducich účinkov. Na margo tohto môžem uviesť prípad pacienta, ktorý sa u nás roky liečil na rekurentnú depresiu. Zmenou lieku na modernejší sa jeho stav natoľko zlepšil, až tomu sám nemohol uveriť. Keďže si v priebehu rokov o svojom ochorení dosť naštudoval a opakovane sa u nás aj liečil, spýtal sa ma, či mu vlastne bola správne stanovená diagnóza – či v skutočnosti nemôže mať bipolárnu afektívnu poruchu, ktorá sa vyznačuje vlnami depresie a mánie. Po zmene lieku sa totiž po veľmi dlhom čase cítil výborne, emócie prežíval intenzívnejšie, bol aktívny a – prekvapený. Samozrejme, ukázalo sa, že žiadnu mániu nemá, prosto sa mu zmenou lieku výrazne polepšilo.
S globalizáciou sveta pozorujeme, že v niektorých spoločnostiach je takmer štandardom, že každý má svojho psychiatra či psychoanalytika – napríklad v USA. Na druhej strane, u nás sa to veľmi nezaužívalo. Aký je váš názor na to, kde je optimum?
Nemyslím si, že Slováci by predstavovali nejakú špecifickú kultúru či náturu, kde sa psychiatria, psychoterapia a psychoanalýza nehodí. Má to skôr iné pozadie: v USA sa z rôznych príčin skoršie zbúrali bariéry a predsudky voči psychiatrii, dostupnosť informácií, vyškolených odborníkov, centier pomoci je tam väčšia. U nás veľkú úlohu zohráva aj miera podpory štátu a jeho „záujem“ na vytvorení dostatočnej a diferencovanej sieti psychiatrických pracovísk.
